Kresťania v slovenskej politike – etnikum bez vlastnej krajiny

Kresťan v slovenskom parlamente je dnes nomád. Člen putovného kmeňa, ktorý nemá vlastnú krajinu ani stály domov, nemá príslušnosť k svojmu teritóriu. Aj napriek tomu si zväčša uvedomuje, kto je a odkiaľ pochádza, a preto sa v tejto chvíli najväčšmi podobá na Rómov či Kurdov, ktorí vo svete žijú rovnako, ako žijú kresťania v slovenskej politike.

Žijú v menšinách v jednotlivých stranách. Tvoria desatinu tej či onej partaje, snažia sa presadzovať svoje hodnotové postoje z menšinových pozícií, každý sám na cudzom mieste, kde sa náhodou ocitol.

…niektorí putujú s hnutím OĽaNO…

Zopár aktívnych kresťanov by sme mohli nájsť napríklad v OĽaNO, kde majú o čosi lepšie podmienky než v ostatných stranách.

Igor Matovič si uvedomuje, že kresťania tvoria silnú menšinu v jeho strane a tisíce voličov pre jeho hnutie priťahujú práve oni. Rešpektuje ich a venuje im priestor napríklad tak, ako priestor venuje Slovenská republika svojej maďarskej menšine. Uvedomuje si, že sú si v niečom blízki a že mávajú podobné myšlienkové smerovanie. Vo viacerých bodoch sa stretávajú, a tak ich vzťah väčšinou relatívne funguje.

Prirodzene, táto symbióza nie je dokonalá. Igor Matovič je skrátka neobrúseným kameňom a hoci sa zo všetkých síl snaží bojovať proti nespravodlivosti, používa na to zbrane hromadného ničenia.

Metaforou by sme mohli povedať, že vo svojich vojnách proti zlu Igor Matovič občas zničí i polia, školy a nemocnice, alebo, a tento raz povedané otvorene, ničí hlavne slušnú komunikáciu a politickú kultúru, voči ktorej majú vo svete afinitu práve demokratickí kresťania. Napriek tomu, že sú to práve matovičovci, ktorí kresťanom ponúkli azyl, keď sa nemali kam utiahnuť, nie je možné povedať, že by OĽaNO bolo práve koherentnou stranou založenou na kresťanskom vnímaní sveta.

…niektorí sa na svojej púti dostali tak ďaleko, že už im vystačí aj SME RODINA…

O niečo menej kresťanov by sme našli napríklad v politickom experimente nazývanom SME RODINA, ktorý sa tragikomicky spája s osobou Borisa Kollára.

V tejto strane je zopár jedincov operujúcich s heslami o potrebe silného kresťanského hlasu, a to i napriek tomu, že sa táto strana už dlhodobo potýka s pračudesnými výkyvmi v morálnom nastavení. Ak by sme aj odhliadli od faktu, že má ich líder minimálne neštandardné rodinné pomery, ide aj o ich príslušnosť k medzinárodnému bloku politických extrémistov.

Zvláštnosťou je aj pretrávajúca neschopnosť hnutia SME RODINA popísať, čo je vlastne morálne a politické prijateľné a čo nie – ak teda odhliadneme od kritiky strany SMER, do ktorej sa navážať patrí k záľubám všetkých, ktorí nie sú jej členmi.

Celé Kollárove hnutie bojuje so zmätkom vo vlastnej strane i v signáloch, ktoré vysiela von.

Na jednej strane sa navonok snaží o dialogický prístup k téme rodina, na druhej strane nie je schopné zaujať ani jasné stanovisko k vlastným hodnotám. Kresťania v tejto strane a jej okolí sú teda len ďalším náznakom akéhosi veľkého tresku, ktorý ich rozohnal na všetky smery a od ktorého si k sebe už nedokázali nájsť cestu, aby sa spojili.

…a čo to vlastne znamená kresťanstvo, keď je to v ĽSNS? …

Samostatnou kapitolou možných interpretácií slova ‚kresťan‘ sú už tradične členovia a sympatizanti Kotlebovej strany ĽSNS. Zhodou náhod je podľa našich informácií ĽSNS momentálne jedinou parlamentnou stranou, ktorá bola zasvätená v kostole niektorému zo svätých, a to dokonca Panne Márii, katolíckemu symbolu morálnej čistoty, ľudskej dobrotivosti a mieru.

Zároveň je táto strana známa svojím sklonom uchyľovať sa k násiliu, ku klamlivej propagande cez konšpiračné médiá, k nenávistným prejavom a k odkazu vojnového Slovenského štátu, ktorý je pravdepodobne najväčšou jazvou na tele slovenského kresťanstva.

Za zaujímavý považujeme aj fakt, že vodca strany, Marián Kotleba, sa zvykne oduševnene oháňať katolíckymi heslami, ale zároveň sa po relatívne krátkom manželstve rozvádza – čo by samo o sebe vôbec nebolo spoločensky relevantnou témou, ak by to nebol práve on, práve s jeho vyjadrovaním a práve jeho činmi.

Hodnotový zmätok sa pri predstaviteľoch tejto strany pravdepodobne ešte viac prehĺbil, keď ĽSNS ohlásila vytvorenie koalície so stranou KDŽP Štefana Kuffu, brata jedného z najznámejších slovenských kňazov. Kontradikcie v hodnotových prejavoch ĽSNS sú zdanlivo pre veľkú časť ich voličov bezproblémové, a to i napriek tomu, že sa často opierajú o nálepku kresťanstva aj vo vyjadreniach, ktoré by mohli byť oveľa bližšie nacistickej eugenike.

Ak je jedna vec, ktorú ĽSNS robí najlepšie zo všetkých terajších parlamentných strán, je to práve umenie unášať katolicizmus a jeho kostoly za účelom vytvárania ešte mocnejšej ideologicky vyprázdnenej politickej propagandy.

Nevieme, koľko hlasov do ĽSNS posielajú práve kresťania a práve preto, že sú kresťania. Skutočného voliča ĽSNS vlastne nikto nepozná. Nikto nevie, čomu verí, nikto nevie, čo ho trápi, nikto ani nevie, kde je, keď teda práve nie je niekde na mítingu.

A takto kresťan získava hlasy aj tým hnutiam, s ktorými vlastne hodnotovo vôbec nesúhlasí.

Aj samotní politici, ktorých by sme mohli nazvať kresťanskými, v konečnom dôsledku svojou prácou aktívne budujú strany, ktoré by sme kresťanskými nazvať nemohli.

Napríklad v hnutí OĽaNO nájdeme aj kresťanov, aj liberálov, aj moderné feministky, aj sociálnych demokratov, aj zástancov trhovej ekonomiky, aj predstaviteľov ešte iných smerov a odnoží.

To znamená, že každý kresťanský hlas, ktorý by kresťania udelili práve hnutiu OĽaNO, by v nejakej miere zároveň podporil aj jej ostatných predstaviteľov. To je politika. Tak je to vlastne aj správne – len to nemusí byť to, čo by kresťanský volič chcel.

Napríklad v otázke potratovej politiky je táto situácia pre kresťanského voliča veľmi zložitá. Ak by sa aj kresťanský volič rozhodol na kandidátke OĽaNO krúžkovať výlučne predstaviteľov smeru pro-life (teda odporcov uvoľnenej potratovej politiky), podporil by tým zároveň celé hnutie OĽaNO, ktorého niektorí členovia sú zástancami smeru pro-choice (teda za uvoľňovanie práva na potrat).

Samozrejme, tento rozkol sa netýka len OĽaNO a len potratovej politiky.

Ani jedna z terajších parlamentných politických strán nie je čisto kresťanská, a teda ani jedna z týchto strán nezastáva esenciu kresťanskej morálky komplexne.

Slovensko prvýkrát vo svojej histórii zažilo výnimočný politický fenomén, kedy všetky primárne kresťanské hlasy posilňovali nekresťanské postoje.

Kým sú teda kresťanskí politici v ideovo pomiešaných stranách, vlastne prakticky ani nie sú kresťanskými politikmi. Sú len politikmi.

Etnikom bez domova sa kresťania stali v roku 2016.

A tak sa vraciame k faktu, že kresťan v slovenskej politike je len putovným kresťanom a nomádom bez  domova.

Je Kurdom a Rómom a niekdajším Židom, pretože rovnako ako oni, aj on sa musí prispôsobovať niekomu celkom inému, zveľaďovať jeho dielo a podieľať sa na jeho práci. Buď to, alebo môže už len odísť.

Kresťan je politickým etnikom bez strany, ktorá by reprezentovala práve jeho a práve preto, že je kresťanom.

Medzi rokmi 2016 a 2020 mala aj maďarská menšina, ktorej sa na Slovensku pripisuje veľkosť 8.26%, svojho predstaviteľa v parlamente, a to cez stranu MOST-HÍD.

Kresťania, ktorých by po poslednom sčítaní ľudu malo byť viac ako 65%, svoje konkrétne zastúpenie v parlamente nemali.

Príbeh putovného kresťanského voliča, ktorý nemá v parlamente ozajstný domov, sa začína v roku 2016, keď sa prvýkrát v histórii modernej Slovenskej republiky do parlamentu nedostalo kresťanskodemokratické hnutie (KDH). So získaným počtom hlasov v podiele 4.94% sa KDH vďaka veľmi tesnej porážke nedokázalo vrátiť na svoje niekdajšie pozície.

Význam tejto prehry je o to významnejší, že KDH vtedy spadlo zo svojich pohodlných ôsmich percent, na ktoré bolo predtým zvyknuté, až pod hodnotu piatich percent. Po prepočte do jednoduchších čísiel to znamená, že KDH v rozmedzí rokov 2012 až 2016 prišlo o každého tretieho voliča.

A tak čistá kresťanská politika vtedy (minimálne na čas) odišla.

Čo však vlastne znamená kresťanská politika?

Sú to jednoducho strany podľa významu kresťanstva, ktorý sa v politike všeobecne predpokladá, napríklad podľa vzoru v Nemecku.

Pre porovnanie uvedieme, že kresťanskodemokratická únia (CDU) v Nemecku funguje už od roku 1945. Analytici celého sveta ju nazývajú ‚ortodoxnejšou kresťanskou politickou stranou‘, nakoľko bojuje proti myšlienkam uvoľňovania potratovej politiky, podporuje cirkevné vzdelávanie, ekumenický dialóg a ideové zjednocovanie katolíkov a protestantov, ale hlavne sa hodnotovo sústredí na presadzovanie rodiny ako základnej spoločenskej hodnoty. Z tejto strany pochádza aj ešte stále úradujúca kancelárka Nemeckej spolkovej republiky, Angela Merkelová, ktorá je sama dcérou luteránskeho farára.

Prognóza po voľbách vo februári 2020 a aj do dlhšej budúcnosti.

V tejto chvíli slovenská kresťanská spoločnosť nemá zastúpenie v parlamente a nie je isté, že ho po voľbách nadobudne.

Mnohí z talentovaných kresťanských politikov sa rozišli do viacerých politických strán, často zo sebeckých dôvodov alebo pre neochotu ustúpiť a dohodnúť sa.

Kresťanské hodnoty, ktoré by podľa sčítania ľudu mali byť typické pre slovenskú spoločnosť, sú v tejto chvíli nereprezentované a nezastúpené, a to i napriek tomu, že podľa čísiel v slovenskej spoločne výrazne prevažujú.

Kresťanský volič je momentálne voľný elektrón, ktorého sa všetky politické strany snažia uloviť a získať z čisto sebeckých dôvodov.

Takéto snahy už prejavili aj SMER a SNS, bežne ich prejavuje ĽSNS, a celkom často sa k nim hlási aj SME RODINA. Hnutie OĽaNO má dosť úprimných kresťanov, z ktorých sa veľká časť naozaj snaží o prínos spoločnosti, ale celkovo sa aj títo strácajú v komunikačnom šume terajšieho politického sveta.

Aj z týchto dôvodov sa ĽSNS tak úspešne hlási o voliča na témach, ktoré sú typické pre kresťana.

Keď neexistuje reálna politická príslušnosť ku kresťanským stranám, ktoré by úprimne adresovali otázky hodnôt, prevezme ich extrémna časť spoločnosti.

Rovnako je to s rómskou otázkou.

S otázkou o menšinovo sexuálne orientovaných jedincoch.

S potratovou otázkou.

Kým nebude existovať domáce teritórium pre inteligentného a umierneného kresťanského politika, nebude existovať ani úprimný postoj k týmto hodnotám a ani diskusia na dostatočnej politickej úrovni.

Medzi politikmi z kresťanského spektra však dlhodobo prevládajú rozpory a konflikty, ktoré oslabujú všetky ich snaženia.

V tejto chvíli je KDH znovu na hranici zvoliteľnosti a znovu existuje riziko, že sa pre osobné nezhody nebudú schopní spojiť ani tí najznámejší a najzapálenejší jedinci z kresťanských kruhov.

Otázkou však je, či sa kresťanskému voličovi vôbec oplatí voliť všetkých tých odídencov, ktorí hosťujú v tých menej či viac hodnotovo vzdialených politických projektoch.

Druhou otázkou je, či bude terajšie KDH schopné pritiahnuť k sebe tých kresťanov, ktorí znovu zatúžili po politickom domove, unavení z večného putovania pomedzi ideovo vzdialené strany, aby mohlo ponúknuť aspoň čiastočnú dávku hodnotovo-politickej stability.

Kresťanskej politike dnes hrozí ďalšia prehra možno len preto, lebo zatiaľ nemá dostatok skutočne kresťanských a skutočne schopných politikov, ktorí by boli schopní hrať politickú šachovú partiu nie na štyri roky, ale na štyridsať.