Denník N

Keď svetový dirigent všade mešká…

Vo štvrtok 13. februára 2020 mala v petrohradskom Mariinskom divadle premiéru opera Rodiona Ščedrina Lolita v réžii slovenskej režisérky Slávy Daubnerovej. Tá inscenáciu pôvodne pripravila pre aktuálnu sezónu pražského Národního divadla a do Petrohradu ju len štyri mesiace po premiére prišla adaptovať na miestne podmienky a naštudovať s novým castom. Je to vôbec po prvýkrát od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, kedy je slovenská réžia uvedená na prestížnej medzinárodnej scéne. Prípravy v Petrohrade však poznačila chronická nedochvíľnosť dirigenta Valerija Gergijeva, ktorý predstavenie naštudoval.

Do Petrohradu som prišiel už dva dni pred premiérou a mal som tak možnosť podrobne sledovať jej prípravu.

Valerij Gergiev priletel tri dni pred premiérou, teda len o jeden deň skôr než ja. Až vtedy začať po prvýkrát cvičiť s orchestrom. Vzhľadom na dĺžku a náročnosť Ščedrinovej partitúry bol takýto časový sklz za hranicou komfortnej zóny všetkých tých, ktorí sa na príprave predstavenia podielali.

Gergiev však vládne v Mariinskom divadle železnou rukou. Nikto sa neodváži čokoľvek kritizovať, minimálne nie verejne. Neverejne, pod rúškom anonymity, členovia orchestra či zamestnanci divadla však čo-to aj prezradia.

Skúška, na ktorej sa mali koordinovať sólisti s prácou techniky (točňa, svetlá, videoprojekcie), nemohla prebehnúť, lebo Gergiev v časovom sklze potreboval sólistov pre seba, aby mohol skúšať aj s nimi. Iný termín na zosúladenie sólistov s technikou už pre krátkosť času nebolo možné nájsť a tak skúška nakoniec neprebehla vôbec.

Keďže Gergiev dirigoval v oveľa pomalšom tempe, než dirigent pražského predstavenia Sergej Neller, ukázalo sa, že chod v strede javiska umiestnenej točne  – ktorá je jedným z esenciálnych prvkov inscenácie – nebol prispôsobený petrohradskému tempu, ale pražskému. Dôsledkom bolo, že protagonistom na scéne časovo nevychádzali niektoré herecké akcie.

Podobne to bolo aj s dĺžkou videoprojekcií, ktoré taktiež boli nadimenzované na vyššiu rýchlosť plynutia hudby (ktorá je pre ne vlastne podmazom) a tak končili o niečo skôr než mali. Jednoducho, nikto vopred netušil, že Gergiev bude viesť orchester až takto pomaly. Pri dostatočnej časovej rezerve sa práve takéto detaily dajú upraviť alebo nanovo skoordinovať, rezerva však nebola žiadna.

Supermoderná budova Mariinského divadla je na úrovni druhého poschodia spojená s pôvodnou starou budovou divadla z roku 1860. Lolita bola inscenovaná v novej časti.

Keďže som mal možnosť sa voľne pohybovať v zákulisí budovy a na scéne, mohol som sa na vlastné oči presvedčiť, že ešte pol hodinu pred premiérou neboli diváci vpúšťaní do sály, nakoľko orchester ešte stále zocvičoval mnohé pasáže. Gergiev v jame dával opakovať nezvládnuté časti a nad jamou sa nervózne skláňal Ščedrin, ktorý počúval a pôsobil vystresovane.

Na druhej strane treba uznať, že Gergiev aj takto zložitú partitúru dokázal dirigovať v podstate bez rozsiahlejšej prípravy, čo ukazuje na jeho obrovské skúsenosti. Avšak v niektorých situáciách sa priblížil až k hranici svojich možností. Výsledkom bolo, že sólistom neukazoval žiadne nástupy, pretože mal čo robiť so samotným orchestrom. To by možno nebol problém pri inom diele, ale Lolita je moderná a kompozičnou štruktúrou pomerne zložito vrstvená hudobná konštrukcia. Sólisti sa tak na generálke viackrát úplne stratili a viacerí z nich mi prezradili, že na nich doľahol stres, keď videli, že v dirigentovi nebudú mať žiadnu oporu. Gergiev si ich vôbec nevšímal a ak sa aj nevedeli nájsť, dirigoval ďalej.

Nakoniec bolo prijaté riešenie, kedy počas premiéry v zákulisí stál aj dirigent pražského predstavenia Sergej Neller a sólistom ukazoval nástupy namiesto Gergieva.

Keďže som sedel so Ščedrinom v jednej lóži, mohol som ho celý čas pozorovať. Nervozita z neho opadla až po prvom dejstve, kedy sa ukázalo, že hráči aj dirigent to nakoniec zvládnu na úrovni neporovnateľne vyššej, než to vyzeralo ešte pol hodiny pred zodvihnutím opony.

Po skončení predstavenia mi Ščedrin povedal, že prvé dejstvo nakoniec podľa neho dopadlo hudobne veľmi dobre, ale druhé bude potrebné ešte docvičiť. Menoval konkrétne nástrojové skupiny, v ktorých nebolo všetko podľa jeho predstáv. Boli to však drobnosti, ktoré boli podľa môjho názoru uchom bežného diváka nepostrehnuteľné. A treba povedať, že výsledný dojem bol nakoniec veľmi dobrý. Hráči sa vyhecovali k maximálnemu sústredeniu a podarilo sa im operu zahrať bez počuteľných kazov. Na vyšperkovávanie detailov a “robenie muziky” ale bude väčší priestor zrejme až pri ďalších reprízach.

Taktiež spomínanú nekoordinovanosť techniky a hudby bežný divák podľa mňa nemusel nakoniec ani postrehnúť, pretože účinkujúci zachraňovali vzniknuté drobné nesúlady aj intuitívne, tak povediac ad hoc, vždy podľa vlastného uváženia. Premiéra teda dopadla veľmi dobre. Akurát cesta, ktorou sa k tomuto výsledku tvorcovia dopracovali, bola nesmierne stresujúca.

Posledné tri noci sa v divadle pracovalo aj do štvrtej ráno, aby sa všetko stihlo. Takéto tempo je dlhodobo nezvládnuteľné, avšak bolo daňou za to, že Gergiev kvôli svojej vysokej zaneprázdnenosti do Petrohradu nemohol priletieť skôr. Naštudovať nikdy nehranú modernú operu za tri dni bolo na hranici ľudských možností.

Gergiev je už dlhšie v situácii, keď si nabral na plecia viac, než je fyzicky schopný uniesť a časovo stihnúť a všetko robí – s prepáčením za výraz – na poslednú chvíľu s vyplazeným jazykom. Presúva sa z miesta na miesto a na mnohé podujatia opakovane mešká. Druhý deň po premiére Lolity dirigoval v Mariinskom divadle Straussovu Salome. Toto predstavenie som tiež navštívil. V sále boli prítomné televízne kamery a vonku pred divadlom niekoľko prenosových vozov. Napriek tomu, že sa malo začať o ôsmej hodine, ešte o pol deviatej Gergiev stále nebol v jame. Ruská televízia však na neho počkala. Na takúto veľkorysosť sa však maestro nemôže spoliehať v zahraničí.

Salome 14. 02. 2020 necelú pol hodinu po plánovanom začiatku predstavenia. Kamery v sále, Gergiev stále nikde. 

Minulý mesiac takto došla trpezlivosť Viedenskej štátnej opere, kde mal dirigovať sériu štyroch predstavení Lohengrina. Na tretie z nich meškal 20 minút – čo ešte viedenčania dokázali tolerovať. Keď však znovu meškal aj na ďalšie predstavenie 19. januára, riaditeľ opery Dominique Meyer predstúpil pre publikum a asertívne oznámil, že Gergieva čaká v hľadisku 2200 ľudí a v zákulisí 400 ďalších. “Nemôžeme si dovoliť ho čakať už po druhý krát. Preto dnešné predstavenie bude dirigovať Michael Güttler”.

V sále zaznel potlesk. Nie preto, že by ľudia snáď nechceli Gergieva, práve naopak, poniektorí si vstupenky zakúpili práve na neho, ale preto, lebo viedenčania majú veľký zmysel pre poriadok a disciplínu. Tlieskali tak skôr rozhodnutiu začať načas.

Gergievovi sa toto isté už stalo pred desiatimi rokmi aj v Paríži a zhodou okolností opäť pri Lohengrinovi. Čakali ho najprv viac ako 20 minút, pričom intendant divadla povedal, že zdržanie je spôsobené technickými problémami. Za to sa vtedy na neho nahneval technický riaditeľ divadla. Keď ale Gergiev meškal aj na ďalšie predstavenie, Waltraud Meier, ktorá spievala Ortrud oznámila, že “buď sa začne hneď a nebude Gergiev, alebo sa bude čakať, bude Gergiev ale nebude Waltraud Meier.” A tak začali bez neho (aj vtedy namiesto neho zaskočil Michael Güttler”).

V Bolšom teatri počas hosťovania Mariinskeho prišiel zas tak neskoro, že sa nestihol poriadne ani obuť a celé prvé dejstvo oddirigoval len s jednou topánkou na nohe.

Takéto nestíhanie termínov a následné šialené tempo na prípravu predstavenia stresuje všetkých okolo neho, pretože všetci a všetko sa musí prispôsobiť jeho časovému harmonogramu. Koná sa na poslednú chvíľu. Keby som na vlastné oči nevidel, ako ešte tesne pred premiérou Lolity hráči s niektorými úsekmi mali problém, tak neuverím, keďže na premiére ich nakoniec zahrali výborne.

V divadle si však do poslednej chvíle neboli istí, či sa to naozaj stihne a preto bol Valerij Gergiev ako dirigent predstavenia uvedený len na ruskej stránke Mariinského divadla. Na jej anglickej verzii určenej pre zahraničie bola použitá opatrnejšia formulácia (operu “prináša” Valerij Gergiev), ktorá nemusela nevyhnutne znamenať, že ju bude aj dirigovať. Divadlo sa zrejme pred zahraničím nechcelo blamovať a zjavne si ponechávalo otvorené vrátka k možnosti, že by premiéru nakoniec dirigoval Neller, ak by Gergiev nestihol prísť do Petrohradu ani tie tri dni pred premiérou.

Valerij Gergiev

Gergievov prínos v prípade Lolity je však napriek všetkému vyššieuvedenému obrovský, nespochybniteľný a spočíva v niečom úplne inom. Netreba ho kritizovať, že nemal čas sa opere venovať. On ju oddiriguje na premiére a potom možno ešte dva krát a zrejme ju potom aj tak prenechá niekomu, kto na ňu bude mať viac času.

Jeho prínos spočíva v tom, že operu zaštítil svojim menom. V Rusku panuje veľmi nepriaznivá situácia pre jej uvedenie. Pri nešťastne napísaných zákonoch a ich nejasnom výklade sa opera v extrémnom prípade môže chápať aj ako podpora pedofílie a to je dôvod, prečo sa v Rusku v minulosti zahrala len raz. Nikto nebol ochotný na seba prevziať z toho plynúce riziká.

Výsledkom bolo, že v Mariinskom divadle hrajú všetky Ščedrinové opery okrem tejto jedinej a to napriek tomu, že od jej napísania ubehlo už takmer 30 rokov. Keby nebolo Gergieva, Lolita by sa tu nezahrala (a ani na inej prestížnej ruskej scéne) možno nikdy. Minimálne v dohľadnej dobe určite nie.

Iba Gergiev má v Rusku postavenie a silu, ktorá automaticky vylúčila akékoľvek súdne konania (na plagátoch bola ale aj tak pre istotu prezentovaná ako mládeži do 18 rokov neprístupná). Tým, že ju zaštítil svojim menom a oddirigoval jej premiéru, urobil pre Ščedrina to najviac, čo urobiť mohol.

Ščedrin bude mať v tomto roku 88 rokov a bola to pre neho zrejme posledná veľká príležitosť dožiť sa uvedenia svojho diela na tejto scéne. Zrejme aj preto bol natoľko nesvoj, keď videl, že orchester krátko pred premiérou niekoľko miest nezvládal.

Najväčší úspech jednoznačne zožala réžia. V našej lóži sedeli okrem už spomenutého Ščedrina a režisérky produkcie Slávy Daubnerovej aj Plácido Domingo a monacká princezná Charlene. Domingo už cez prestávku po prvom dejstve vyjadroval veľký obdiv, ako sa režisérke podarilo dosiahnuť nepretržitý dramatický efekt počas celého dejstva tak, aby ani na moment “nepadla reťaz”. Vyzeral byť veľmi prekvapený. Ščedrin sa do debaty zapojil o.i. konštatovaním, že až Daubnerová vniesla do samotnej opery atmosféru Nabokovovej knihy, čo je pomerne silné vyjadrenie.

Sláva Daubnerová a Plácido Domingo počas prestávky medzi prvým a druhým dejstvom premiéry Lolity

Réžia sa veľmi páčila aj Gergievovi, ktorý okamžite po úspešnej premiére ponúkol Sláve Daubnerovej aj ďalší projekt v Mariinskom divadle. A Lolita v jej réžii s najväčšou pravdepodobnosťou bude onedlho putovať aj do Bilbaa, odkiaľ je o produkciu veľký záujem a rokovania práve finišujú.

Chýr o slovenskej režisérke sa doslova niesol divadlom a mnohí sa s ňou chceli stretnúť. Viacmenej náhodou sa to podarilo napríklad Maximovi Šostakovičovi, synovi slávneho skladateľa.

Po predstavení som si ešte priamo na pódiu odchytil Gergieva, ktorý mi povedal:

“Konečne sme náš repertoár doplnili o operu, o ktorej síce všetci počuli, ale ktorú nikto nepočul. Keď sme videli pražskú inscenáciu, rozhodli sme sa ju priniesť k nám do Mariinskeho. Kto za to môže? Na vine je to samotné predstavenie, pretože ono samé, tým ako vyzerá a akú má atmosféru, si vyslovene vypýtalo, aby bolo u nás uvedené. My za to nemôžeme, že to tu dnes hráme, môže si za to len a len to predstavenie samotné,” – povedal s úsmevom.

Ako ešte dodal, málokedy je rozhodovanie o čomkoľvek tak rýchle, jednoduché a jednoznačné. O potrebe uviesť Lolitu v Mariinskom sa pritom so Ščedrinom rozprávali celé roky, ale až táto réžia ich pomkla k tomu, že si povedali – teraz, alebo nikdy.

Daubnerová s Rodionom Ščedrinom (vľavo) a Maximom Šostakovičom (vpravo)  

Inscenácia, jej scéna a celková výtvarná koncepcia tak boli jedným z kľúčových prvkov úspechu. Je pritom paradoxné, že nielen režisérka, ale aj scénograf Boris Kudlička sú pôvodom zo Slovenska. Slovensko tak má v tejto produkcii svoj silný vklad.

“Táto inscenácia je zatiaľ najúspešnejšia inscenácia Lolity, najviac “vypočula” moju partitúru,” – hovorí Rodion Ščedrin.

Všetci tvorcovia tak boli vďační, že Gergiev operu dokázal do Ruska priviesť, presadiť a dirigovať. Ale predovšetkým boli vďační osudu za to, že to nakoniec aj stihol.

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu