Týždeň v manželstve Duša a Michala. #pondelok

#Pondelok

Raňajky s mojimi rodičmi. Jesť u našich v Košiciach znamená bojovať medzi inštinktívnou radosťou z chutí detstva a racionálnou snahou o lepšiu životosprávu. Často doma hovorím o najnovších stravovacích trendoch a presviedčam našich, že majú potravinovú pyramídu obrátenú naopak. Nemám ale veľkú autoritu, keď sám zošrotujem štyri rezne s majonézovým šalátom. Keď mamke sedemdesiaty raz poviem, že s Michalom takmer nejeme mäso, pozerá sa na nás výrazom filantropky, ktorej práve vyrozprávali ten najsmutnejší príbeh ľudského sebazaprenia.

Rodinný helpdesk

Po raňajkách si dávame klasický rituál, ktorý by som nazval medzigeneračná technická podpora. Miško sa snaží môjmu otcovi pomôcť s otázkou, ako preniesť obsah DVD do tabletu, kým ja asistujem mame s Facebookom. V poslednom čase je zanietenou diskutérkou na sociálnych sieťach. Pristupuje k tomu zodpovedne a to, čo chce povedať, si najprv napíše na papier. Pomáha jej to utriediť si myšlienky a podľa mňa aj utlmiť rozčúlenie.

Aj by som sa cítil jemne nadradene, akí sú moji rodičia technicky neistí, keby ma môj desaťročný synovec z Prahy priebežne neučil banálne užívateľské úkony na mojom vlastnom smartfóne. „Tys to opravdu nevědel Dušo? To fakt, jo?“

Od dverí k dverám

Poobede sa s mamkou chystáme do neďalekej dediny Šebastovce. Obaja robíme dobrovoľníkov v predvolebnej kampani a máme tam naplánovaný „door to door.“ Mám z predstavy zvonenia pri cudzích dverách jemnú úzkosť. Mamka tvrdí, že to nič nie je a ľudia sú zvyčajne fajn. Mňa skôr prenasleduje predstava, ako bežíme dedinou pred šebastovskými pitbulmi.

Napokon je to ako s každým strachom. V mysli je stonásobne väčší ako to, čomu napokon čelíme v skutočnosti. Je šedivý, zamračený deň, studený vietor prefukuje cez čiapku. Ľudia nám napriek zime otvoria, s niektorými prehodíme zopár viet na diaľku, iní si dokonca dajú kabát a zídu dole k bránke. Takmer všetci sú milí. Potvrdzuje to moje presvedčenie, že keď sa človek predstaví a podarí sa mu nadviazať očný kontakt, priestor na nevraživosť sa zužuje. Len jedna mladá žena nás poslala stroho preč, že sa nemá s nami o čom rozprávať, pokiaľ nevolíme Harabina.

Zazvoňte všetkým

 V jednom z posledných domov býva pani s mimoriadne nápadným mejkapom. Vyjde kvôli nám von a trochu drkoce zubami. „To ma namaľovala moja malá dcéra.“ Hovorí, že je konzervatívna, a že jej vadia veci ako Istanbulský dohovor a keď sa príliš zdôrazňuje téma LGBTI. Hovorím jej o Michalovi a o našom manželstve. Usmiala sa na mňa a povedala mi o kolegyni, ktorej dcéra je lesba.  „Som rada, že to robíte. Treba ísť voliť. Choďte aj ďalej a zazvoňte pri každom dome. ”

Je mi zima a už chcem ísť domov. Mama by pokračovala kľudne aj ďalšie dve hodiny. Moje rezervy extrovertnosti sa ale vyčerpali. Smejeme sa, aká bola mamka v mojom veku hanblivá a málokedy sa zapájala do rozhovoru. Teraz sa nebojí ničoho a bojíme sa skôr my o ňu. Klope na okienka svalnatým šoférom terénnych áut, ktorí zle parkujú. Neváha zájsť po omši za kňazom, ak si myslí, že hovoril v rozpore s hodnotami, ktoré by mal zastupovať.

Môj otec a Michal nás čakajú doma. Miškovi je trochu lepšie. Pred spaním mu ešte uvarím môj špeciálny elixír – vývar z mäty, cesnaku a zázvoru s medom a citrónom. Som rád, že som doma a nemusím sa už s nikým rozprávať. Len pohodlne mlčím s Michalom, a rozmýšľam, že toto je možno oveľa priateľskejšia krajina, ako sa na prvý pohľad zdá. Len treba zazvoniť a pekne sa predstaviť. A mať dobrú parťáčku, bývalú introvertku, ktorá sa už nezdržiava strachom.