Denník N

Zastupiteľská demokracia

Dnes sme sa s manželkou bavili o stave spoločnosti, aký tu máme. Je to dobre pomenovať, keďže občan je nositeľ moci. Ak je logicky nositeľ moci, a dozvie sa, že napr. ten, kto dozerá nad fungovaním štátu, napr. generálny prokurátor, účelovo si robil to, čo chcel, nebral ohľad na občana, je jasné, že ten, kto má moc si ju uplatní. A uplatnil si ju? Koľko ľudí to sledovalo a koľko vyšlo do ulíc, či, koľko zavolalo svojmu politikovi do NR SR a vznieslo požiadavku, aby ho zastúpil? Aha, nemáme takých politikov? Volíme si neznámych ľudí? Tí nás zastupujú? Nie je to „divné“?

Teda tu je hlavný problém. Od čias V. Mečiara tu máme jeden volebný obvod.

Koľko vlád prešlo a žiadna to nezmenila.

Koľkým to asi tak vyhovuje?

Mám si teda vybrať medzi štruktúrami, ktoré sa v štáte „diskvalifikovali“ a medzi tými, ktoré sú neschopné udržať si aspoň 7%, a neklesnúť pod 5%, kým neprejdú voľby?

Podľa čoho mám  vedieť, že tí noví sú schopní vládnuť? Ako vedia hospodáriť? Ako vedia riadiť ministerstvo, etika, fungovanie v občianskom živote?

Ja sa v princípe nečudujem tým, ktorých nik nepresvedčil.

Ak elita politických strán pôsobí v tv diskusii podobne ako rivali v nejakom westerne, keď ide v závere o všetko, keď z pozície peňazí neriešia hospodárstvo, ochranu práv najslabších, udržiavanie spoločnosti, ale dávajú si záležať, ako v hre poker, či detail kamery nezachytí „myknutie brvou“, nejaký ten prejav slabosti, keď sa hodí na stôl tromf: odrezaná hlava v hoteli, či nelegálna nahrávka, odpočúvanie …reakcia na tlačovku, diskreditáciu, manipuláciu a marketingový mix, …čo si pomyslí občan?

Ak si spomenieme, ako sa tu získavala sloboda (zastupiteľská demokracia, pluralita strán…) v tom roku 1989, tak kľúčová bola podpora robotníkov, generálny štrajk.

Kto dnes počúva tých, ktorí niečo vidia, ktorí čakajú na dialóg, rešpekt? Kto ich zastupuje  – v rámci jedného volebného obvodu?

Ktorá strana má štruktúry v každom regióne, kde ich občan nájde, ak potrebuje pomôcť?

Ktorá strana vie zabezpečiť fungovanie inštitúcie, keď má občan problém?

Zoberme si príklad: Petícia občanov, ktorí sa pri stavbe diaľnice obávajú, že kopec, ktorý je pri ich predražených novostavbách, za ktoré majú svoje hypotéky, je plný nebezpečného azbestu.

Odovzdá sa petícia na miestny úrad a logicky sa očakáva, že niekto zodpovedne vyhodnotí riziko, spustí sa mašinéria konania odborníkov. Vyrazí monitorovacia jednotka, zoberie vzorky. rýchlo to iný vyhodnotí, spraví sa schôdza, uznesenie sa prijme, situácia sa vyrieši: buď to tak je, alebo nie je.

Ako to vyzerá v spoločnosti, kde sa dá skryť za iného, a nik za nič nezodpovedá?

Niekto, komu nik neverí, povie, že riziko je nízke, že limity ohrozenia neprekračujú povolené hodnoty. Nik nepovie verejne a jasne, či tie limity sú dnes ok, či výsledky vedy sú stále s potrebami reality, toho, ako sa vyvíja. Veď koho sa ten problém týka? Býva pri tej skládke niekto z tých, kto to vyhodnocuje? Chodí sa len do práce? Kto zodpovedne niečo povie a dá dôveru vo fungovanie?

Ako to vlastne funguje? Kto má výhody?

Ktorá strana teda bude riešiť zastupiteľskú demokraciu, skončenie nezmyslu, účelovej výhody v podobe jedného volebného obvodu? Ktorá strana si všimne realitu, pôsobenie klimatickej zmeny, spustnuté sady, časované bomby na poliach, herbicíty,…chémia…?

Teraz najčítanejšie