Týždeň v manželstve Duša a Michala. #utorok
Starých rodičov už nemám, ale vďaka môjmu mužovi môžem znova používať vetu: „Ideme na obed k babke!“
#Utorok
Zvoníme pri dverách bytu na košickom sídlisku Mier. Dvere nám otvorí nízka žena s plachými očami a širokým úsmevom. Vychádza spoza nej zmes vôní starého nábytku, roztopeného masla, kmínu a červenej papriky. Pozýva nás dnu. Sme na návšteve u Miškovej babky.
Na poličkách nábytkovej steny sú zväčša knižky, vidím životopis svätej Terezky z Lisieux, aj knihu od Antona Srholca. Spodný rad kníh sa opiera o chvost porcelánového loveckého psa. V rohu miestnosti je hudobná skriňa s rádiom, gramofónom a priestorom na platne, akú si pamätám z detstva u mojej starej mamy. Kde-tu visia babkine výšivky, za sklom v sekretári sú založené fotky vnučiek a vnukov.
Dnes sme na návšteve iba štyria. Je to výnimočné, lebo zvyčajne nás v tejto mikroobývačke sedí aj desať. Okrem mňa a Miška je tu dnes len Miškova teta Terka a jej dcéra Hanka. Terka je dvojča Miškovej mamy, ktorú som nikdy nestretol. Zomrela, keď mal Michal 17 rokov.
Práve Terka môže za to, že tu dnes sedím a teším sa na rezne. Asi pred rokom ma sem doviedla a predstavila ma. Dovtedy sme boli všetci presvedčení, že keby sa babka dozvedela, že jej vnuk je gej, nezvládla by to. Tak sme to pred ňou tajili a Miško sa od nej vždy vracal vyčerpaný otázkami, na ktoré nebola pravdivá odpoveď. Terka jedného dňa vyhlásila, že už toho má dosť, zorganizovala nás a vypravili sme sa za babkou. Srdce mi bilo o dušu, cítil som sa, ako Sidney Poitier vo filme Hádaj, kto príde na večeru.
Napokon sa nekonala nijaká melodráma, babka ma posadila na gauč a opýtala sa, či som hladný. Tým to bolo vybavené. Keď sme o niekom presvedčení, že niečo nezvládne, nepochybujeme vlastne o tom, či to zvládneme my sami?
Babka stojí medzi kuchyňou a obývačkou. Akoby nemohla plnohodnotne patriť do nijakej z tých dvoch miestností. Je to jej hlavný východiskový bod, z ktorého plní úlohu kuchárky a hostiteľky a zároveň udržiava konverzáciu. Znovu si spomeniem na moju vlastnú babku, ktorá si takisto odmietala sadnúť medzi hostí pri kuchynskom stole a prirodzene šéfovala konverzácii od sporáka.
Prichádza polievka. Dám si dupľu, potom dva rezne so zemiakovým pyré, za nimi tretí rezeň, veď tie dva predtým boli také dobré. Nasleduje čokoládový koláč a chlebíčky. Som na pokraji bezvedomia, keď babka z kuchyne zakričí, že šišky budú hotové o minútku a aký lekvár máme radi.
Šišky sú na stole, flirtujú so mnou veľkými marmeládovými očami. Viem, že aj tento zápas o chvíľu prehrám. Babka si k nám konečne prisadne a s Miškom ako vždy preberajú rodinné historky. Ja ich s plnými ústami počúvam. Babka hovorí, aké ťažké bolo starať sa o dedka, ktorý bol na ňu dlhé roky kvôli chorobe odkázaný. Ako sa jej často strácal a ona netušila, kde ho má hľadať. Spomína na to, ako jej dcéry za komunizmu nemohli kvôli zlému kádrovému profilu študovať podľa vlastných predstáv.
„Ešte som Ti niečo chcela dať, Miško.“ Zo sekretára vyťahuje kus látky. Rozprestrie krásny ručne vyšívaný obrus. „To vyšívala Tvoja mamka. Pôvodne som to mala robiť ja, ale ona mi ho vzala, lebo vtedy mala veľa času. Bola práve tehotná s tebou.“
Pozoroval som Miška, ako drží bielu látku s modrými vzormi, ktorú vyšila jeho mama. A bol som vďačný za túto chvíľu a za týchto ľudí, s ktorými ma pred ôsmimi rokmi vôbec nič nespájalo.
Národný týždeň manželstva ma inšpiroval k sérii siedmich blogov o siedmich dňoch v mojom vlastnom manželstve. Tu sú predchádzajúce časti:
