Dobre utajený mozog

Zbierka piatich sci-fi poviedok od Antona Hykischa z roku 1979 ukazuje tohto slovenského autora z tých silných aj slabých stránok. Poviedky sú rôznej kvality, ale kniha stojí za to, kvôli dvom z nich, v ktorých Hykisch demonštruje svoj talent a invenčnosť.

Znova sa tu ukazuje, že jednou zo stránok straty kvality je málo riskovania. A nechuť púšťať sa do pesimistickejších a temnejších teritórií miesta, času a psychiky napriek tomu, že aj na slovenskom trhu idú na dračku trilery, detektívky a horory. Slovenská science fiction by sa pomaly už aj mohla prebrať z letargie, do ktorej upadla po prvotnej eufórii. Nie je nič zlé recyklovať staré nápady, ale keď tak, premiešať ich a trocha okoreniť vynaliezavosťou, či dobre štylizovaným pozorovaním. A hlavne reflektovať a extrapolovať súčasné trendy, výzvy a problémy.

Platí to pre moderné slovenské sci-fi antológie, podobne ako pre tie z deväťdesiatych rokov a z obdobia 1950-1989, poviedky s vážnejšou atmosférou sú kvalitatívne niekde úplne inde, než humoristické anekdotálne familiárne príhody, do ktorých je akoby nasilu napchatý prvok vedeckej fantastiky. Vyznieva to v tom lepšom prípade ako rozprávka a nie reflexia nad ľudstvom.

***

„Pod nimi sa znova ozvali sirény a utečenci začuli hrkotať pásy zrýchlených tankov. Do očí im padalo ihličie a báli sa pohnúť, hoci vlasy už mali plné zeminy. Medzi konármi zazrela hviezdu. Neznamenala pre ňu vôbec nič.  Pre ženu bolo dôležité, čo nosila v tele, čo jej dodalo zvláštne sebavedomie. Len keby nás neroztrhali psy a neodhalili reflektory.

Zapraskali prvé stromy, akoby sa rozpútala búrka a niekto štiepal ozrutánske jedle. Vzduch sa chvel prachom, výbojmi elektriny, infračerveným žiarením. Za sklenenými kabínami hľadeli na les oči policajtov, posilnené koncentrujúcimi drogami. Očné protézy s infračervenými zábleskami videli nevidené, v policajných strojoch nadávali chlapi, lebo nezmyselní utečenci im pokazili noc najvyšších rozkoší…“

Hykisch v novele „Deň najvyšších rozkoší“ predostiera víziu dystopickej spoločnosti, v ktorej sa nerodia deti a ľudia si predlžujú život. Poviedka filozofuje nad problémom preľudnenia, bez toho, aby zbytočne filozofovala. Cez rýchly dej a jednotlivé scény a viac expozície v dialógoch, než v rozprávaní rozprávača, sme konfrontovaný dilemami, pred ktorými postavy a hrdinovia stoja. Zabíjajú sa takto vlastne tri muchy jednou ranou: nielenže sa dej hýbe skrz dialóg vpred, dozvedáme sa o svete a jeho zákonitostiach a zároveň sa dozvieme niečo o samotnej postave, ktorej osud sledujeme.

V „Rozkošiach“ ľudia berú antikoncepciu, aby nemohli mať deti. Jedna žena to poruší a je na úteku pred všadeprítomnými telestenami a kamerami polície v antiutopickej Európe blízkej budúcnosti.

„Privieram oči, zdá sa mi, že sa kolembám na vlnách neznámej vášne. Zabúdam na Paríž, na iné veľkomestá, na celý svet, zabúdam, že chcem porušiť Zákon, náš Zákon. Chcela som to urobiť s tebou, Al, muž môj, dávny priateľ mladosti. Dnes večer som túžila po tebe ako žena oslobodená od zákazov, s telom nativitom uvoľneným na počatie, na materstvo. Pri mne však stojí iný muž, mladík tohto storočia, dychtivý a smelý, akási tvoja reprodukcia z čias našej mladosti, električiek a požičaných izieb, muž, ktorý sa nebojí riskovať; neutiekol odo mňa, keď sa dozvedel, že som porušila prísny Zákon nulového rastu. Viem, že to je šialené, nerozumné. Včera po tvojom boku som si vysnívala, že ešte môžem byť matkou, pôvodcom života, otrasom neviditeľných síl, čo muž a žena prebúdzajú v sebe pri najužšom dotyku.“

***

„Dobre utajený mozog“ je detektívka zasadená v alternatívnej realite, v ktorej sledujeme nacistických vojnových zločincov budovať novú celosvetovú sieť v období Studenej vojny.

Dej sa odohráva v Indii, ktorá tomu všetkému dodáva zvláštnu atmosféru mystickosti a tajomnosti. A poviedka je znova kritikou doslovného a aj symbolického vymývania mozgov a kritikou zla absolútnej moci a totality.

Zároveň sa tu autor nebojí použiť netradičnejšiu metódu rozprávania príbehu, čo sa ukáže naplno v poslednom posmrtnom monológu, ktorý je v podstate zmenou rozprávača ako takého.

„…oči hľadia na teba a ty do dňa umrieš, pri úteku z bunkra, v boji na Weidenkramerskom moste, pri tanku… Vodca Hitlerjugendu Axmann vypovedá pred norimberským tribunálom… Potkol som sa o horeznačky ležiace Bormannovo telo, pri svite mesiaca som ho jasne poznal… ruky sa mi chvejú… Posledná a prvá operácia mozgu v bunkri… utekali sme na Postupimské námestie… Axmann, Hawel, Voss a Mohnke… most cez Sprévu… Došiel len Naumann a ja… Chrbtica dcéra… dajte mi debničku, agregát, spustite agregát, vypnite horúčavu… ochrnuli nohy… Marlen, Marilyn, kde je doktor… zavolajte do Adžanty, nie do Berlína, do Adžanty, môj mozog nevydrží… Umriem… mali sme plán… Pripravili sme sa… Ešte počiatkom augusta 1944, tajná porada… lietadlo, Španielsko, potom Lisabon, Goa, to je už India. Všade bola naša sieť, sme neporaziteľní ako celok, iba jednotlivci umierajú… plány evakuácie po zrútení Ríše… Tak som mal lietadlo do Goa, Portugalci v Indii, som doktor Morton z Londýna. Prišli za mnou spojky. Usadil som sa v Bombaji, potom som hľadal, myslel som na ostrov Elefanta, poznáte ho, Mr. Kostka?… Potom Elóra, sliedil som v Madráse, pobrežné chrámy, lenže nemám rád brahmanské stavby… Prišiel Gautáma Budha. Adžanta, môj osud…

Vedeli sme, že vodca, chce spáchať samovraždu. A predsa neveril jedu. Strelil sa. Vodca Veľkonemeckej ríše bol mŕtvy. A predsa sa nám to podarilo. Máte všetko pripravené, doktor? Na mene, skutočnom mene teraz nezáleží, áno, dnes som doktor Morton, počúvate ma, Marlen, počúvaj, som lekár ríšskeho kancelárstva, jeden, ktorý videl súmrak bohov.“

Hykischovi sa podarilo na malom priestore napísať nielen napínavú a atmosférickú sci-fi detektívku, ale aj poviedku o moci ideológie povýšenej na náboženstvo, o moci sektárskych totalitných organizácii, ktoré vymývajú svojim členom mozgy – poviedka o manipulácii a chladnokrvnosti, o magnetizme moci a rakovine moci, o zaslepenosti mocou, v nostalgii za megalomanskými plánmi stroskotanej ideológie Ríše Zla, v ktorej sú ľudia továrensky zabíjaní.

„Zbierka obsahuje na svoju dobu nadpriemerné vedecko-fantastické prózy, je z nej však zreteľne odčitateľný zámer autora vyrovnať sa s týmto zákutím literatúry naraz vo všetkých jeho polohách a podobách. A tak tu nájdeme dejom nabitú poviedku so špionážnym námetom o Hitlerovom mozgu popri humornej historke stretnutia obyčajných ľudí s mimozemšťanmi. Hykisch sa k vedeckej fantastike nevrátil. Spätne však môžeme skonštatovať, že by mu slovenská fantastika z tematickej i štylistickej stránky bola mohla ďakovať za veľa…“ (Dejiny slovenskej literárnej fantastiky, Miloš Ferko 2007)