Denník N

Týždeň v manželstve Duša a Michala. #streda

O krátkych a inšpirujúcich vzťahoch, ktoré môžu vzniknúť na tých nejnečakanejších miestach.

#Streda

Odveziem sa autobusom do centra a zvyšok cesty idem pešo. Kráčam Hlavou ulicou, teším sa, že som v tomto meste a uvažujem nad reakciami na moje manželské blogy. Jeden pán mi k prvému z nich napísal: „to je fakt také nudné ako manželstvo.“ Rozhodol som sa vziať to ako pochvalu.

 

Čakárne u lekára nemá nikto rád. Akoby bolo čakanie premárnený čas, ktorý sa neráta a mohli by sme ho stráviť užitočnejšie. Napríklad tým, na čo čakáme.

Som objednaný na vyšetrenie u kardiologičky. Pracuje v rovnakej budove, v ktorej má urologickú ambulanciu môj otec. V čakárni sedí asi desať ľudí, všetci sú o dosť starší ako ja. Bude to nadlho. Sadnem si oproti staršiemu manželskému páru. Ona má tmavomodrý pulóver a okolo krku pestrofarebnú hodvábnu šatku. On má oblečenú béžovú košeľu a opiera sa o paličku s mosadznou rúčkou. V miestnosti sa diskutuje. O reforme zdravotníctva, o zlých a dobrých susedoch. Mám chuť sa zapojiť, ale nik so mnou nenaväzuje očný kontakt. Cítim generačnú bariéru a jemnú nedôveru.

Nevzdávam to. Práve som totiž dopočúval podcast jednej psychologičky, ktorá tvrdí, že je veľmi dôležité nadväzovať rozhovory s neznámymi ľuďmi a prejavovať o nich záujem. Vraj to robí dobre obom stranám a vznikajú mikromomenty šťastia. Skúšam teda ďalej. Podarí sa mi pripojiť k debate o EKG holteri. Je to prístroj, ktorým sa sníma tlkot srdca. Pani s pestrofarebnou šatkou ostatným vysvetľuje, že pacient ho má na tele 24 hodín a musí si stále zapisovať, čo sa práve deje, aby sa výsledky dali dobre analyzovať.

„Čiže si musím napísať, aj keď sa napríklad rozčúlim pri čítaní správ?“ zapojím sa do konverzácie.

„Áno, čokoľvek Vám zvýši tep si musíte poznačiť“, usmeje sa na mňa pani. Zisťujem, že na tej podcastovej psychológii naozaj niečo je, mikromoment sa dostavil a ja sa hneď cítim v čakárni lepšie.

„A keď sa partnerkou bozkávate, tak aj to musíte zaznamenať.“ dodá s figliarskym úsmevom jej manžel. V takýchto situáciách zväčša vysvetľujem, že nemám partnerku ale partnera, ale teraz to vyhodnocujem tak, že na scitlivovanie verejnosti nie je priestor.

Pousmejem sa a pozorujem manželský pár predo mnou. Je v nich niečo upokojujúce. Poznám niekoľko starších párov, ktoré si úprimne idú na nervy a vlastne sa už nemajú radi. Nemám im to vôbec za zlé a rozčuľuje ma skôr stereotypná predstava, že v „tomto veku“ už sa nemajú ľudia čo hádať a majú v pokoji dožiť. Akoby sme sa mali po sedemdesiatke prepnúť do pokojového režimu a nemať nijaké emocionálne potreby.

Títo dvaja ale vyzerajú, že sú spolu naozaj radi. Po chvíli si uvedomujem, že je to spôsobom, akým spolu komunikujú. Čokoľvek jeden z nich povie, druhý nejakým spôsobom reflektuje. Ani úplne banálne pozorovanie nezostane bez odozvy. Pýtam sa sám seba, či som takýto pozorný k Michalovi a spomímam si na momenty, kedy som na neho nemal čas alebo som mu nevenoval pozornosť.

Ľudí v čakárni je stále menej. Z ordinácie sa práve vracia manželka pána v béžovej košeli. V rukách má niekoľko receptov. „Tak čo nám pribudlo do kolekcie?“, pýta sa jej muž a ona mu vysvetľuje, aké lieky jej predpísali.

Odchádzajú a vo dverách mi pani venuje ešte jeden úsmev: „Dovidenia, a dúfam, že ten holter nebudete potrebovať“.

Vyšetrenie ide rýchlo, cez reproduktor počujem tlkot vlastného srdca. Všetko je, ako má byť. Keď vychádzam z budovy, zavolá mi môj otec. Pýta sa, či je všetko v poriadku a prečo som sa nezastavil aj u neho v ambulancii.

„Keď už si tu, poď ešte ku mne. Vyšetrím Ti obličky. A pozrieme aj prostatu.“

„Akú prostatu? Moju?“

„Máš už 45, prevencia je dôležitá vec.“

„Nemôžem prísť niekedy inokedy? A nemal by prísť aj Miško?, pýtam sa v márnej snahe odviesť pozornosť.

„On má o oveľa rokov menej ako ty, ešte nemusí. Čakám ťa.

Rezignovane sa otáčam a je mi jasné, že dnešné chvíle súznenia a harmónie sa práve skončili. U otca našťastie zistím, že mal na mysli len vyšetrenie ultrazvukom.

Sestrička mi ešte vezme krv. Vidí, že sa trochu bojím.

„Nijaké obavy, to ani nepocítite, sľubujem. A keď vás to bude bolieť, dám vám žuvačku.“

Má pravdu, skoro nič necítim. Zrazu je mi fajn a cítim sa v bezpečí.

„Prečo sa usmievate?“ pýta sa sestrička a a do predlaktia mi vtlačí kúsok gázy.

„Ále to nič, to je len mikromoment šťastia.“

Tá podcastová psychologička mala pravdu. Najdôležitejšie je vytvárať vzťahy, hoci aj kratučké, podenkové v čakárni u lekára alebo pri odbere krvi. Všetci potrebujeme mať pocit, že sme videní a vnímaní a dávať ten pocit iným. Ponáhľam sa večernými Košicami domov za Michalom, chcem sa ho rýchlo opýtať, aký mal dnes deň.


Národný týždeň manželstva ma inšpiroval k sérii siedmich blogov o siedmich dňoch v mojom vlastnom manželstve. Tu sú predchádzajúce časti:

#nedeľa

#pondelok

Teraz najčítanejšie

Dušan Martinčok

Vyštudoval som právo a niekoľko rokov som sa venoval právnemu prekladu na Súdnom dvore EÚ v Luxemburgu. V roku 2010 som vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý podporuje medziľudské vzťahy v mestských susedstvách. Spolu s Táňou Sedlákovou a ďalšími priateľmi som založil občianske združenie Zrejme, ktoré sa venuje medzigeneračnému dialógu. S Táňou som napísal knihu Záhrebská. Opisuje príbeh súžitia klientov a klientiek stacionára pre seniorov na Záhrebskej a tamojšej susedskej komunity a dáva konkrétne príklady a tipy, ako sa dá naštartovať medzigeneračné spolužitie v našich mestách a obciach. V roku 2017 som uzavrel manželstvo so svojím partnerom Michalom Huštatym v Luxemburgu.