DezinFicácia, deň jedenásty – Trenčín a Veľká Mača

https://www.podbean.com/eu/pb-wzchk-d46bd6

Vo štvrtok sme sa zastavili dezinFicovať miesto, ktoré aktuálne nesúvisí s kauzami žiadnej Ficovej vlády. Pôsobil ale na ňom človek, ktorý podľa všetkého, čo vieme, nikdy na tomto mieste pôsobiť nemal. A ak sa podarí spravodlivo vyšetriť a doviesť do konca prípady, s ktorými súvisí činnosť tohto človeka, aj budova, ktorú sme dezinFicovali bude slúžiť občanom a ochrane ich práv.

Tou budovou je budova Krajského súdu v Trenčíne a tým človekom je Monika Jankovská.

S Monikou Jankovskou som chodil do školy. Boli sme štyri roky spolužiaci v jednej triede. A stretávali sme sa aj na pravidelných stretávkach. Takže som vedel, že vyštudovala právo, že sa vydala do Trenčína a že tam vykonáva funkciu sudcu. A potom sa stalo, že na stretávky chodiť prestala. A ja som sa dozvedel, že je z nej vášnivá obhajkyňa vtedajšieho ministra spravodlivosti Štefana Harabina. Toho Harabina, ktorého do prvej Ficovej vlády nominoval Vladimír Mečiar. Inak, na toto sa často zabúda a Harabin je spájaný, celkom správne s Ficovými vládami. Ale aj v nich nebol Ficov človek. Bol to a podľa mňa dodnes je Mečiarov človek. Monikinu obhajobu Harabina ukázal aj článok v časopise .týdeň, ktorý nikoho nenechal na pochybách, na ktorej strane stojí.

Na jej sestru, Andreu Haitovú som narazil raz vo vestibule mojej školy, dnes Paneurópskej vysokej školy, keď sprevádzala ministra Harabina pri otvorení akademického roka na našej škole. Ten neskôr na škole aj prednášal, proti čomu som protestoval otvoreným listom dekanovi fakulty, profesorovi Ivorovi.

Až Kočnerova Threema a jej obsah ukázal v plnom svetle, akým sudcom a akým človekom Monika vlastne je. Jej posledná tlačovka keď oznámila odchod z funkcie štátnej tajomníčky bola ukážkou toho, ako ľudia, ktorí pomáhali zlu na Slovensku šíriť a udržiavať sa, vyzerajú, keď ich dobehne ich minulosť a ich skutky.

Sudcovia majú veľkú moc, ktorú im do rúk dáva štát. Strýko môjho otca, doktor Josef Rubeš bol sudcom, než kvôli komunistickej kvázijustícii zo súdu odišiel. Vždy mal veľmi vysoké požiadavky na ľudí, ktorí vykonávajú právnické profesie. Hovoril, že niekto, kto má z moci štátu v rukách osudy ľudí, musí byť inteligentný, vzdelaný, sčítaný, rozhľadený a citlivý človek. Keď hovoril o práci sudcu, vždy pripomínal, že sudcovia by okrem právnej literatúry, ktorá je pochopiteľnou súčasťou a povinnosťou celoživotného vzdelávania sudcu mali čítať aj veľmi veľa beletrie. Pretože práve krásna literatúra kultivuje dušu a jazyk človeka, dáva mu schopnosť vcítiť sa do ľudí, o ktorých rozhoduje a umožňuje mu formulovať súdne rozhodnutia spôsobom, ktorý ich urobí zrozumiteľnými aj pre bežného človeka.

Monika Jankovská, spolu s mnohým ďalšími ľuďmi v slovenskej justícii, na čele so Štefanom Harabinom pôsobili presne naopak proti tomuto ideálu. Zastrašovanie, ničenie profesionálnej povesti a kariéry názorových odporcov, rodinkárstvo a presadzovanie ľudí, ktorí vo funkcii sudcu pre svoje nízke kvality, či už intelektuálne, alebo morálne, nemajú čo hľadať. Harabin s Jankovskou a ďalšími komplicmi tvorili slovenské súdnictvo na svoj pokrivený obraz, súdnictvo, ktoré nehľadalo spravodlivosť, ale spôsoby, ako pomôcť mafiánom, oligarchom, politickým šéfom a tým, ktorí sa neštítili korupcie, či priamo brutálnej trestnej činnosti. Aj oni sú zodpovední za to, že sa tu mafián Marian Kočner mohol tak dlho slobodne rozťahovať a nakoniec dospieť k presvedčeniu, že do tej miery nedotknuteľný, že mu prejde aj objednávka vraždy.

Čím sa dostávam k druhej časti nášho včerajšieho dňa.

Keď sme začínali našu kampaňovú Tour, stretli sme v Šali pani, ktorá spoznala Ondreja Dostála a priznala sa nám, že ho volila už v minulých voľbách. Na konci rozhovoru nám, teda Ondrejovi podala sviečku. S tým, že sviečka je posvätená. A my sme si už vtedy, pred takmer dvoma týždňami uvedomili, kde by táto sviečka mala horieť. A že potom, čo s nami precestuje celé Slovensko, musíme v predvečer výročia vraždy Jána a Martiny navštíviť ich dom vo Veľkej Mači a sviečku tam na ich pamiatku zapáliť. V nádeji, že zmena, ktorá je na dohľad zabráni tomu, aby sa niečo také, ako vražda dvoch nevinných mladých ľudí mafiánom s politickým a justičným krytím ešte niekedy na Slovensku mohla stať.