Denník N

Týždeň v manželstve Duša a Michala. #štvrtok

„Keď sme sami, som tak rád“, spieva sa v pesničke skupiny Hex. Ja ju milujem, Miško ju neznáša. V hudbe sa dosť rozchádzame. Refrén tej piesne ale výborne vystihuje deň, ako je tento.

#Štvrtok

Vrátili sme sa z Košíc domov do Bratislavy. Obaja dnes pracujeme z domu. Sme spolu, a zároveň každý vo svojom svete. Miško učí umenie a dizajn na strednej škole a dnes musí pripraviť podrobný študijný plán. Ja sa doma zvyčajne venujem prekladaniu, ale dnešok mám vyhradený na prácu pre občianske združenie, ktoré som spoluzakladal.

Michal pracuje pri svojom superčistom pracovnom stole. Na tom mojom je neporiadok, pri ktorým by to vzdala aj Marie Kondo. Chvíľu zvažujem, že upracem. Napokon usúdim, že bude lepšie pohľadať nejaké pekné čisté miesto a usídliť sa tam. Sťahujem sa ku kuchynskému stolu.

Miško pracuje za zatvorenými dverami. Priebežne vychádza z pracovne a ja hneď vidím, či sa mu darí (to mi príde pomasírovať plecia prípadne si spieva), alebo sa zasekol a nevie, ako ďalej (vtedy sa mračí a hľadá keksíky).

Ja v kuchyni pracujem na texte vyhlásenia, ktorým chce naše občianske združenie podporiť ľudí naprieč generáciami, aby išli voliť a aby nevolili tých, ktorí v nich vzbudzujú nenávisť. Veľmi mi to nejde, stále to nie je ono. Snažím sa sústrediť a nespadnúť do zvodných vírov internetu. Radšej kráčam okolo stola a verím, že prídem na správne slovo. Alebo si sadnem na kopu vankúšov a meditujem. Venujem tomu každý deň pol hodinu. Miško si už zvykol, že o mňa sem tam zakopne, keď sedím v polohe lotosového kvetu.

Meditácia mi pomáha oslobodiť sa od kakofónie hlasov v mojej hlave. Na chvíľu sa totiž zameriam na pozorovanie vlastného dychu. Divoká myseľ reagujúca na všetky podnety sa upokojí a telo sa uvoľní. Veľa ľudí odrádza, že sa na dych nevedia sústrediť a myseľ im znova a znova odchádza kamsi preč. Aj ja som z toho bol nervózny, teraz to už ale beriem ako prirodzenú súčasť procesu. Dobrá meditácia spočíva práve v tom, že si to odchádzanie zo sústredeného stavu po chvíli uvedomím a vrátim sa späť k dychu.

Nádych, výdych. Je ten vanilkový jogurt ešte v záruke? Nádych, výdych. Ako to, že šalát zo žihľavy nepopŕhli jazyk? Nádych, výdych. Kozmodisk. Nádych, výdych. Ako sa separuje starý kufor? Nádych, výdych. Ten krásny muž, čo so mnou minule cestoval vo vlaku. Nádych, výdych. Zasa ten krásny muž. Výdych. A tak ďalej a tak do nekonečna.

Apropo krásni muži z vlaku. Mne sa páčia muži každého veku, a tak raz za rok sa mi stane, že ma pohľad na krásneho človeka až fyzicky bolí. Cítim, aké jednoduché by bolo nechať sa unášať krásou a nemyslieť na zajtrajšok.

S Miškom sme sa na začiatku vzťahu zhodli na tom, že monogamia je pre nás dôležitá hodnota. Vieme, že nemôžeme jeden druhému zaručiť doživotnú vernosť, ale vieme aj to, že sa o to môžeme pokúsiť. Myslím si, že nám pri tom pomáha aj veľký životný priestor, ktorý jeden druhému dávame. Ja napríklad nechodím večer von, Miško sem-tam áno. Dôverujem mu, aj keď nespím veľmi dobre, keď je dlho von.

Zopár našich kamarátok a kamarátov sa dohodlo na otvorenom vzťahu a musím povedať, že to plne rešpektujem. Je to čistá hra a podľa mňa je to aj celkom odvážne. Určite mi je to sympatickejšie, ako obľúbené zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Naši kamaráti, ktorí sa tak rozhodli, vedia, že takúto formu súžitia zvládnu. Aj keď viem, že to nie je naša cesta, v podstate ich obdivujem, lebo to čítam tak, že sú oslobodení od potreby vlastniť toho druhého.

Volá mamka, je na facebooku a chce napísať komentár pod status obľúbenej političky. Pýta sa, kde má byť vo vete čiarka. Krátko po nej mi ešte volá Betka, moja kamarátka vo veku Miškovej babky. Referuje, že kvetinový záhon, o ktorý sa spoločne staráme, už prekyprila a že tulipány sa ťahajú von. Dohodneme si kávu cez víkend. Mamka a Betka budú asi jediní ľudia, s ktorými dnes okrem Miška prehovorím.

Mal by som ešte vybehnúť na nákup, ale možno to nechám až na zajtra. Mám rád tie zriedkavé dni, keď sme v našom byte ako na opustenom ostrove. Dni, keď sme sami.

Teraz najčítanejšie

Dušan Martinčok

Vyštudoval som právo a niekoľko rokov som sa venoval právnemu prekladu na Súdnom dvore EÚ v Luxemburgu. V roku 2010 som vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý podporuje medziľudské vzťahy v mestských susedstvách. Spolu s Táňou Sedlákovou a ďalšími priateľmi som založil občianske združenie Zrejme, ktoré sa venuje medzigeneračnému dialógu. S Táňou som napísal knihu Záhrebská. Opisuje príbeh súžitia klientov a klientiek stacionára pre seniorov na Záhrebskej a tamojšej susedskej komunity a dáva konkrétne príklady a tipy, ako sa dá naštartovať medzigeneračné spolužitie v našich mestách a obciach. V roku 2017 som uzavrel manželstvo so svojím partnerom Michalom Huštatym v Luxemburgu.