Denník N

Keď regióny konajú – United Colors Ivana Maka

Práčovňa a žehliareň však nie je jedinou činnosťou, tá však generuje zisk a ťahá ďalšie neziskové vzdelávacie aktivity centra. V budove zriadili konferenčnú miestnosť pre 70 ľudí, ktorú si môže ktokoľvek prenajať, prevádzkujú sociálne poradenstvo a komunitné centrum, kde sa venujú deťom z vylúčených komunít alebo jednoducho tým, ktoré to potrebujú.

Na začiatku sa to zdalo ako celkom neproduktívny nápad, nasmerovať kampaň bratislavskej kandidátky na regióny. V skutočnosti je to dobrodružná cesta nielen za problémami krajiny. To už sme viackrát s Vierou urobili v priebehu posledných 4 rokov.
Tentokrát sme naše výjazdy nasmerovali za tými, ktorí nesedia a nebedákajú, organizujú, vymýšľajú, skúšajú a vecne upozorňujú na prekážky a nedostatky v legislatíve. Na to, čo treba opraviť aby veci fungovali. Za tými, ktorí na svojej koži skúšajú skákať do neprebádaných vôd inovácií a odvážnych prístupov. Nie kvôli sebe, ale kvôli svojej rodine, svojim susedom, kvôli Slovensku.
Ivan Mako vraví Tomášovi do telefónu: „Jasné, príďte aj s Luciou, veď mi sa poznáme“. Pátram v pamäti, meno mi niečo hovorí. Až naživo si zrazu jasne spomínam na svoje začiatky v treťom sektore, a aj na Ivana, ktorý zakladal kedysi na prelome tisícročia Združenie mladých Rómov v Banskej Bystrici aby postupne rozširovali svoje sociálne služby z lokálnej úrovne na regionálnu úroveň. Ich najznámejší
projekt bol Rómsky asistent učiteľa. 
Dnes sa Ivan venuje téme sociálneho podnikania. Podarilo sa mu v obci Valaská, neďaleko Podbrezovej v budove bývalej školy založiť Multifunkčné centrum Horehronie. Budovu získali do vlastníctva, využili na to Nórske fondy, pomaly ju rekonštruujú, zamestnávajú ľudí, bez ohľadu na ich etnicitu, zdravotne postihnutých, skrátka podľa kapacít všetkých, ktorí o to majú záujem. Pracujú tu spolu Rómovia aj nerómovia, s trochou hrdosti o sebe hovoria ako o United Colors.
Ide o sociálny podnik podľa platných pravidiel. Práčovňa a žehliareň však nie je jedinou činnosťou, tá však generuje zisk a ťahá ďalšie neziskové vzdelávacie aktivity centra. V budove zriadili konferenčnú miestnosť pre 70 ľudí, ktorú si môže ktokoľvek prenajať, prevádzkujú sociálne poradenstvo a komunitné centrum, kde sa venujú deťom z vylúčených komunít alebo jednoducho tým, ktoré to potrebujú.
Ivan nám hovorí o svojich plánoch rekonštruovať podkrovie na ubytovanie. Spoločná jedáleň pre zamestnancov by mala byť otvorená pre celé okolie a nielen pre zamestnancov. Podrobne vysvetľuje legislatívu, upozorňuje na to, že sociálny podnik je síce zriadený za účelom zisku ale primárne sa snažia pomáhať ľuďom, ktorí sú z marginalizovaných skupín alebo dlhodobo nezamestnaní. Tí majú často nedostatočné zručnosti alebo nízke sebavedomie.
Pomáhajú im v ich rozvoji, aby sa neskôr mohli uplatniť na trhu práce. Inšpiráciou ku vzniku tohto centra boli rôzne sociálne podniky, ktoré videl Ivan Mako v zahraničí. Prešiel celú Európu a fundovane argumentuje ako sociálna ekonomika funguje v rozvinutých krajinách a koľko zdrojov dokáže priniesť do štátneho rozpočtu. Vo Francúzsku má napríklad sociálna ekonomika dlhodobú tradíciu. V súčasnosti ju tvorí  230-tisíc podnikov, ktoré zamestnávajú 2,3 milióna pracovníkov (10 % všetkých zamestnancov v hospodárstve). Sú to asociácie, vzájomné spoločnosti, družstvá a nadácie.  Ponúkajú rôzne produkty a služby a vytvárajú sociálne väzby.
„Aj my potrebujeme vybudovať udržateľný model, bez závislosti na financovaní z iných zdrojov, ako sú napríklad eurofondy či štátne dotácie. Upozorňujeme aj na riziká sociálneho podnikania, na druhej strane sme boli doslova nútení založiť Asociáciu sociálnych podnikov, aby naše slová mali váhu“.
Ivan je presvedčený, že v rámci ekonomiky musí byť podnikanie so sociálnym zameraním podporované. Je to jedna z ciest, ako pomôcť marginalizovaným skupinám, ľuďom na okraji ale aj ekonomicky slabším regiónom. „Ak chceme konkurovať, musíme ponúkať kvalitu. Dnes perieme a žehlíme pre štátne inštitúcie ale aj pre zahraničného partnera, ktorý nám bol v začiatku mentorom. Pravdu povediac, ani on veľmi neveril, že to dokážeme. Ku každej bielizni pribaľujeme kartičku kvality, podľa ktorej sa dá zistiť kedy sa pralo, kto to pral a kto je za to zodpovedný. Týmto vedieme ľudí k zodpovednosti za to, čo urobia.“

Teraz najčítanejšie