Tu má niekto narodeniny!
Je to menšie panské sídlo na miernom trávnatom kopci. Príjazdová cesta je vysypaná štrkom, k hlavnému vchodu vedie široké biele schodisko, po oboch stranách kvitnú modré hortenzie. Aj ružové.
Svieti slnko a niečo poletuje vo vzduchu. Tie biele chumáčiky. Sú všade. Je to nádherné!
Je veľmi skoré ráno, bežala som rosou, topánky mám zabrýzgané. Asi sa radšej vyzujem, nechám ich pred dverami. V rozľahlej vstupnej hale visí z vysokého stropu ohromný luster. Nikde nikto. Ukazovákom a palcom si zdvihnem svoje svetlé výletné šaty a cupitám bosky po studenej zemi, hore na poschodie.
Spí, alebo sa robí, že spí. Vidím jej prostovlasú hlavu trčať z nadýchaných perín. Okná sú otvorené, aj tu poletujú chumáčiky. Aj lupienky z hortenzií, modré a ružové. Víri tu neha! Rozbehnem sa a skáčem do perín.
Tu má niekto narodeninyyyyyyy! kričím a už sa smejeme, už sa váľame po posteli, spadneme na zem (toľko prachu!), jačíme, je studená. Sme jedno telo – košieľka a čipka – jej prameň vlasov za mojím uchom.
Chcela by som ťa vyfotiť v záhrade, vzadu pod magnóliami. Urobiť ti narodeninovú fotku!
To by bolo super!
Na chodbe je tma, pod nohami teplý koberec s orientálnym vzorom, ja si ľahnem a ty sa schovaj do výklenku, vlez medzi stenu a kamennú amforu, nie?
V tenkej košeli sa trasie zimou.
TIME DOES NOT BRING RELIEF; YOU ALL HAVE LIED
Takto sa do tej záhrady nikdy nedostaneme.
Myslela si to vážne?
Muži si vždy budú myslieť, že píšeš o nich. A pre nich! Pritom v skutočnosti vždy píšeš pre seba. Pre seba, a niekedy pre ženu, ktorá sa ešte len narodí. O sto rokov.
Sú básne, ktoré mám radšej, ale tie nemôžem preložiť. Čo milujem, toho sa nedotýkam.
Vylezie z výklenku a ľahne si ku mne. Do šera chodby trčia naše bedrové kosti, zdvíhajú sa pahorky našich pohlaví, ukazujeme si predlaktia, aké len je to zvláštne, mať takú tenučkú ruku, a že v nej naozaj prúdi život; aha, aj ja tu mám znamienko. Nie, tvoje je o kúsok vedľa. Čo vieš, čo je tvoje?
Mohli by sme sa prevaliť na brucho a posúvať sa ďalej po lakťoch, ako muži na vojenskom výcviku. Tvár sa vážne, zachraňuješ vlasť! Na konci chodby si odpľujeme a utrieme čelo, zapálime si.
Plazí sa predo mnou, hľadím jej na chodidlá, na chodidlách je niečo zvláštne, sú zvraštené ako tvár novorodenca, o svojich chodidlách toho vo všeobecnosti asi veľa nevieme, celý život si možno šliapeme po ústach.
Ona si samozrejme zmyslí, že by sa radšej prezliekla, nebude sa predsa fotiť v nočnej košeli.
Tak dobre.
Ale pohni kostrou.
Ešte mám pre ňu malú tortu, ale to už je medzi nami, to už nikto neuvidí. Vynesieme malý biely stolík do záhrady, servírovať sa bude pod magnóliou. Jemný porcelán. Dám jej tento deň a všetko klišé. Lebo keby mal človek na výber, aj tak by si predsa vybral práve to, nie?
Šaty sú trochu pokrčené.
Rozhodne to teraz nemienim žehliť!
Môže byť?
Pri príležitosti tvojich narodenín ti podávam ruku a vyťahujem ťa z hrobu, vdychujem ti nový život, pri príležitosti tvojich narodenín ti darujem tento jeden deň, poď so mnou.
Možno s každým prečítaním žiješ o minútu dlhšie.
Edna St. Vincent Millay
Sonet
Čas nelieči, klamali ste, klamete!
Vraj vydrž? Vyčkaj? To chce čas?
V kvílení mora hľadám jeho hlas,
v piesku stopy, než ich príliv zametie.
Jar prišla a staré snehy podmieľa,
Tlie a stráca sa lanská tráva,
Ale lanská trpká láska pretrváva,
Zaťatá v srdci, vypálená do čela.
To sa povie: Vyčkaj, pusti, obráť list.
Je tisíc miest, kam sa bojím ísť,
A ak aj nájdem jedno, ktoré nebolí,
Kam nevkročil v dlani s mojou dlaňou,
Poviem: „Tu sme spolu nikdy neboli!“
Ako zarezaná stojím: myslím naňho.
22. februára 1892 – 19. októbra 1950
