Denník N

Umiernený (liberalizmus + konzervativizmus) = zdravý rozum

Za pomoci múdrejších a skúsenejších som sa trochu dovzdelal a zistil som zaujímavé skutočnosti o svete kde žijeme, o rôznych názoroch a skúsenostiach ľudí ktorí na ňom žijú a o zbytočných múroch ktoré si staviame.

V júli 2019 napísal Martin Mojžiš v časopise .týždeň veľmi peknú úvahu o konzervativizme a liberalizme (Kde leží deliaca čiara medzi konzervatívcami a liberálmi?) a o tom, akú máme tradíciu vo vytváraní si obrazu konzervatívneho či liberálneho „nepriateľa“. Pritom ide o rôzne uhly pohľadu na ten istý svet, ktoré by mali súťažiť myšlienkovo a vzájomne sa obohacovať v prospech nás všetkých. Vytváranie obrazu nepriateľa (na tej či inej strane) majú na svedomí tí, ktorí sa myšlienkovo nevedia presadiť a nevedia sa zmieriť s tým, že nie sú zaujímaví. A preto na seba strhávajú pozornosť, k škode nás všetkých. Extrémne prejavy liberalizmu či konzervativizmu už vo svojej podstate vylučujú spoluprácu s druhou stranou, čím nepomáhajú spoločnosti, ale skôr sebe (popularita, pozornosť…). Naopak, umiernené a rozumné prúdy z oboch strán vedia nájsť priesečník možnej spolupráce, nemusia sa zhodnúť vo všetkom, ale majú spoločný väčší cieľ. A tým je sloboda, demokracia, ochrana jednotlivca aj spoločnosti. Trochu som sa zamyslel a rozhodol som sa, že aj ja si v tom urobím trochu poriadok. Tiež som prešiel vývojom a posúval som sa rozličnými smermi, to je normálne.

Ako píše Martin, „súboj“ medzi liberalizmom a konzervativizmom môže mať pokojne aj niekoľko frontov, pretože oba smery sú minimálne dvojaké. A aj liberáli a konzervatívci sa nemusia medzi sebou navzájom vo všetkom zhodnúť. Liberálne sú dva prúdy. Prvému ide o slobodu (klasickí liberáli, alebo libertariáni), druhému ide o rovnosť (socialisti). Že to nedáva zmysel? No to možno preto, že socialistom ukradli názov komunisti (To vtedy, keď v totalite akože budovali socializmus) a tak sa pôvodní socialisti začali nazývať liberáli. Pôvodne aj im išlo hlavne o slobodu, akurát sa nezhodnú s druhým liberálnym prúdom v tom, čo ju hlavne ohrozuje. Podľa klasických liberálov je to všemocný štát, ktorý sa priveľmi stará do života ľudí. Tí potom zmľandravejú a chcú, aby sa štát o nich staral ako o deti a všetko robil za nich. Keď však štátu odovzdajú všetky kompetencie, ťažko si ich potom môžu zobrať späť. Socialistické, alebo ľavicové krídlo liberálov zase vidí ohrozenie slobody v nerovných príležitostiach, napríklad ekonomických. Všetci by mali mať rovnaké príležitosti rozvíjania individuálnej slobody a rovnaké práva. Toto znie tiež veľmi dobre, akurát treba mať správnu mieru toho, koľko práv by jednotlivec mohol mať.

Ľavicoví liberáli presadzujú rovnosť bez ohľadu na zníženie slobody. Myslia si, že štát by mal viac regulovať, prikazovať a zakazovať, aby boli všetci rovnako šťastní. Zároveň by mal mať jednotlivec čo najviac práv. Je pre nich prirodzené, že štát presadí rovnostárstvo a právo na všetko možné, čo by mohlo jednotlivca urobiť šťastným. Štátny aparát a počet rôznych agentúr a úradov rastie a dane rastú tiež.  Ak sa tento prístup uplatňuje v správnej miere (rovnosť príležitostí a práva a slobody jednotlivca sú v istej mierne nevyhnutné, rovnako ako určitá miera zásahov štátu), môže priniesť osoh, ale ak sa s ním preháňa, je to cesta do pekla.

Klasickým liberálom by toto ani nepadlo, pretože nerozumejú tomu, prečo by sa štát mal starať o šťastie jednotlivca a presadzovať čoraz viac práv pre čoraz viac ľudí. Myslia si, že človek sa o svoje šťastie dokáže postarať sám, ak mu štát a úradníci nekladú zbytočné prekážky. Presadzujú minimálny štát a minimálne dane. Zároveň sú presvedčení, že trh sa o všetko postará. Opäť, ak sa tento prístup uplatňuje v správnej miere (zväzujúca byrokracia a komplikované pravidlá prospievajú hlavne lobistom a úradníkom), ale ak sa s ním preháňa, je to cesta do pekla. Trh a konkurencia dokáže vyriešiť veľa, ale nie všetko. Sú situácie v ktorých má bohatší a lepšie informovaný človek navrch a dokáže si zaplatiť veci, ktoré obyčajný človek ani nevie, že existujú. Trh a konkurencia tlačia k vyššej efektívnosti a inováciám, ale tie zo sebou prinášajú aj negatívne javy (ako napríklad jednostranná orientácia na zisk, tlak na zamestnancov, využívanie dominantného postavenie a podobne), ktoré trh sám o sebe nemá prečo riešiť a preto to musí urobiť štát a regulátor.

To by sme teda mali dve základné vetvy liberalizmu, čo konzervatívci? Tak ako si liberalizmus spájame hlavne so slobodou, konzervativizmus si spájame s tradíciou. A možno aj náboženstvom, preferovaním doteraz používaných postupov, autoritou a podobne. Aj pri konzervativizme môžeme vidieť minimálne dva prúdy. Oba spája nedôvera k prudkým a výrazným zmenám.

Jeden typ konzervatívcov (nazval by som ich klasickí konzervatívci) nepovažuje mierové spolužitie množstva ľudí v jednej krajine za samozrejmé. Tento stav je podľa nich dôsledkom vzniku a udržiavania inštitúcií ako sú štát, trh, manželstvo, náboženstvo a podobne. Náboženstvo berú ako jednu zo základných inštitúcií, ale nie jedinú. Každopádne ak niekto útočí na náboženstvo, či inú zo základných inštitúcií, konzervatívci to berú ako útok na základy spoločnosti. Ctia si tradície a snažia sa udržiavať to, čo nás aj doteraz spájalo a zároveň krotilo divé pudy v nás. Britský filozof Roger Scruton (opäť vďaka za článok v .týždni, konkrétne Roger Scruton 1944 – 2020) zdôrazňoval v konzervativizme pojem „návrat“, ktorý vystihuje civilizačnú drámu, ktorá protirečí progresívnej ceste do neznáma a zdôrazňuje, že jedinou cestou vpred je návrat k príčine chýb a vďačnosť stojaca na medzigeneračnej múdrosti. Scruton sa snažil ukotviť aj našu tápajúcu politickú identitu konceptom lásky k domovu. Tento myšlienkový prúd mi je veľmi sympatický a ťažko mu niečo vytýkať… ale asi ťažko by sme si vystačili len s ním. Zatiaľ čo pri predchádzajúcich prúdov by som povedal, že v menšom aplikovať a nepreháňať, tu mi práveže chýba trochu nadstavby. Ako to povedať … ak by som mal použiť hokejovú terminológiu, tak tento prúd mi pripadá ako dokonalá obrana. Obrana základov spoločnosti. A pamätáte si plány našich hokejistov pred zápasom? Vychádzať zo zabezpečenej obrany a vyrážať do občasných protiútokov. Len dobrá obrana zápas nevyhrá a preto mi pri všetkej počestnosti a sympatii na konzervatívcoch chýba nejaká cesta vpred. Občasné zmeny a pokus o inováciu je potrebný. Ale inak základy spoločnosti – štát, rodina, trh, boh – to podpisujem.

No a ešte tu máme druhý prúd konzervatívcov, ten fundamentalistický. Zatiaľ čo klasickí konzervatívci považujú boha a náboženstvo za jeden z pilierov spoločnosti, ktorý treba chrániť, fundamentalisti si vystačia len s náboženstvom, všetko ostatné totiž podľa nich vychádza z neho. Bohužiaľ z toho trčí (aspoň podľa mojich skúseností) hlavne snaha považovať sa niečo viac ako sú ostatní a túžba ovládať druhých a diktovať im, čo môžu a čo nie. Tí čo majú iný názor sú nepriatelia. Toto je smutný prúd a ani sa mi o ňom nechce viac písať, nič dobrého totiž neprináša. Namiesto stavania mostov stavia múry, namiesto dialógu si presadzuje svoju pravdu a namiesto spolupráce ukazuje na „nepriateľov“.

Vyššie spomínané tri prúdy však určite vedia nájsť spoločné body a určite existuje priestor na dohodu o zásadných veciach akým sú sloboda jednotlivca, demokracia, rovnosť príležitostí a ochrana inštitúcií vrátane rodiny a náboženstva (boh ochranu asi nepotrebuje). Túto zhodu by určite mali nájsť, pretože ako tábor tvoria demokratickú časť politického spektra. Proti nim stoja rôzne zločinecké spolky, ktoré svoju politickú orientáciu len predstierajú. V skutočnosti sa však chcú len obohatiť a prípadne niekomu rozbiť hubu. V skutočnosti si vyberáme hlavne medzi demokratickými politikmi a bandou zločincov, ktorí demokraciu len využívajú na svoj prospech a na úkor ostatných.

Diskusia o hodnotách a prioritách v spoločnosti je dôležitá a bez nej sa nikam nepohneme a ani nepochopíme samých seba a druhých. A je jedno, kadiaľ vedú pomyslené línie diskusie. V minulosti to bola pravica / ľavica. Neskôr to bol liberalizmus / konzervativizmus a najnovšie existuje aj línia ktorú priniesla globalizácia. Britský novinár David Goodhart (do tretice pozdravujem .týždeň a jeho článok „Brexit ozdravil našu demokraciu a politicky nás posilnil“) ju spomenul v súvislosti s Brexitom. Podľa neho možno spoločnosť rozdeliť na tábor Anywheres, Somewheres a Inbetweeners. Tí prví sa uplatnia prakticky kdekoľvek bez ohľadu na spoločnost, tí druhí sú spätí s nejakým konkrétnym miestom, národom či štátom a napokon sú tí medzi nimi. Títo ľudia majú svoj svetonázor vytvorený na základe svojej životnej skúsenosti a táto môže byť odlišná. Anywhere je niekto, kto vlastným úsilim získal dobré vzdelanie, potom sa nebál opustiť svoj domov a vycestovať za vzdelaním či za prácou do iného mesta, či inej krajiny. S vyšším vzdelaním súvisí aj vyššia mobilita a tendencia pozerať sa na svet naprieč hranicami. Ich identita pramení z ich úspechov a je prenosná, nie je pripútaná na konkrétne miesto. Títo ľudia veria, že otvorenosť spoločnosti je dobrá vec. Somewhere je niekto, kto nemal väčšie ambície a ostal žiť tam kde sa narodil, má tendenciu prisudzovať veľkú hodnotu rodine a bezpečnosti. Ich identita pramení z miesta, odkiaľ pochádzajú. Sociálne zmeny, zatvorenie fabriky či boj o lacné pracovné miesta a verejné služby s imigrantami sú pre takýchto ľudí ohrozením. Tretia skupina je niekde medzi prvými dvomi. Viem si ju predstaviť ako úspešných ľudí, ktorí veľa dokázali a precestovali, ale nezabudli, odkiaľ prišli.

Prvá skupina (Anywheres) je väčšinou viac liberálna a sú tolerantní k rôznorodosti v spoločnosti (sexuálna orientácia či etnický pôvod ľudí), ale sú menej tolerantní k iným politickým názorom. Druhá skupina (Somewheres) je skôr konzervatívna a menej tolerantná k rôznorodosti, dávajú dôraz na bezpečnosť a tradíciu. Lídrami sa najčastejšie stávajú Anywheres a podarí sa to samozrejme aj Somewheres, ale paradoxne po príchode medzi elitu sa začínajú správať ako Anywheres. No a na pochopenie dnešného nárastu populizmu už len stačí povedať, že Somewheres je medzi nami väčšina a populistickí politici využívajú ich zneistenie, aby sa sami dostali vyššie. Ak ale rozumieme pohnútkam oboch strán, opäť platí, že sú lepšie predpoklady na nachádzanie dialógu. Kým niekoho označíme na „nepriateľa“, skúsme si obuť jeho topánky a pochopiť ho. Môže to pomôcť obom stranám. A je to prospešnejšie ako bičovať emócie.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).