Denník N

Ženy ujdú od detí a národ utrpí, strašili noviny. Pripomíname si sté výročie volebného práva pre ženy.

Jana Jablonická Zezulová.
Jana Jablonická Zezulová.

Presne v deň volieb oslávime 100. výročie volebného práva žien v Československu. Kto boli prvé poslankyne a o čo sa usilovali? Ako žili ženy v prvej republike? Kam sa naša spoločnosť odvtedy posunula? A prečo moderné Československo a jeho tradície v našej pamäti vybledli?
Rozprávame sa s historičkou Janou Jablonickou – Zezulovou.

Pripomíname si 100. výročie volebného práva žien. Presne 29. februára 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala, že všetci sú si rovní vo svojich právach, majú právo voliť a byť volení. ČSR predbehla i niektoré krajiny západnej Európy, napr. Francúzsko či Veľkú Britániu. Ako sa to podarilo?

Napomohol tomu aj kontext. Udalosti 1. svetovej vojny urýchlili pád monarchie a umožnili tak vznik nových štátov. A keď vzniká niečo nové, s novými elitami, tak to napomáha progresívnym silám v spoločnosti. Snahou českých aj slovenských elít bolo dištancovať sa čo najviac od monarchie a všetkého, čo predstavovala. Tak sa štát definoval ako demokratický, republikánsky a rovnostársky a v ústave zakotvil všeobecné volebné právo. To sa  netýkalo len žien, ale aj niektorých mužov, ktorí nemali v bývalom režime právo voliť (museli splniť majetkový aj vzdelanostný cenzus). A bolo to právo rovné, priame, s tajným hlasovaním a zadefinované ako povinnosť, čo už dnes nepoznáme.

No do tohto kontextu stále silnejšie zaznieval i hlas žien. Volebné právo ako prvé v Európe priznali Fínsko, Nórsko a Dánsko a pribúdali ďalšie štáty.

Iste, často sa to interpretuje tak, že prvá republika bola moderná a ženy volebné právo dostali. Nie je to pravda, ony si ho vybojovali. Síce nebojovali v uliciach ako britské sufražetky, ale bojovali prostredníctvom spolkov a časopisecky – v rámci diskusií sa snažili ovplyvňovať mužských kolegov a vťahovať ich do tejto témy. A české i slovenské národno-emancipačné hnutie si začalo všímať ženskú otázku. Je pravda, že v prvom rade si ju všímalo cez optiku toho, že ak ženy vzdeláme, tak budú môcť vychovávať národne uvedomelých synov v materinskom jazyku.

Čo bola najsilnejšia skupina odporcov? Slovenská historička Gabriela Dudeková cituje argumenty, ktoré zaznievali z radov kňazov. Tí hovorili o „požehnanom úkole ženy“ byť matkou a starať sa o rodinu,, že „Boh predurčil ženy nie k verejnému a hlučnému ,ale k tichému a súkromnému životu“ a ak sú vychované v duchu kresťanskom, „môžeme veriť, že s týmto predurčením úplne spokojné budú.“

Platilo to, čo platí i dnes – odpor zaznieval predovšetkým zo silno konzervatívnych klerikálnych kruhov. Na Slovensku to bola najmä „martinská skupina“ národných elít, ktorá sa združovala okolo Národných novín. Na druhej strane boli hlasisti okolo časopisu Hlas, neskôr Prúdy, ktorí boli hlasom liberálnejšej pokrokovej mládeže. Išlo totiž aj o generačný spor, čo tiež môžeme pociťovať aj dnes v diskusiách o hodnotových témach. Prúdy dávali priestor i feministickým či liberálnym myšlienkam, ako by sme ich teraz označili. A autori a autorky v týchto časopisoch vzájomne viedli polemiky, čo pomáhalo udržiavať tému ženských práv vo verejnom diskurze i na Slovensku.

Z martinského krídla bol povestný antifeministickým postojom Svetozár Hurban Vajanský.

On je veľmi zaujímavá postava. Na verejnosti pohŕdal feministkami a vystupoval veľmi silne proti Hane Gregorovej, čo bolo pre ňu veľmi ponižujúce, keďže bol v Martine veľkou autoritou. Je známa príhoda, ako si pred ňou dokonca odpľul. A niečo podobné zažila aj obhajkyňa práv žien, Marka Ivanková-Pietrová, ktorej pri tej príležitosti aj povedal „fuj, baba femina“. No na druhej strane, pokiaľ išlo o jeho osobný život, o vzťah k manželke a k dcéram, vtedy situáciu vnímal inak a dcéram umožnil kvalitné vzdelanie.“

Jana Jablonická Zezulová je odborníčka na tému rodovej rovnosti, ľudských práv žien a LGBT ľudí. Pracuje v Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Vyštudovala filozofiu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave a feministické štúdiá na Univerzite v Brémach.

Dnes sú hrozbou menšiny, pred sto rokmi ženy

Každopádne, ženské aktivistky išli proti väčšinovej predstave ženy a stretávali sa s výsmechom i nadávkami. Slovenské noviny písali o „vznešenej úlohe ženskej, vo vychovávaní dietok, spravovaní domácnosti, od ktorého by politické zápasy pozornosť ženy odvracali.“ Bolo to ťažšie na Slovensku, než v Čechách?

Historička Jitka Gelnarová v jednom rozhovore konštatovala, že oproti britským sufražetkám boli Češky vnímané ako umiernenejšie feministky. A keď si porovnáme Češky a Slovenky, mohli by sme povedať to isté. Na Slovensku bolo konzervatívnejšie prostredie, bol tu viac zastúpený vidiek a katolicizmus.

A keď sa v Čechách snažili dištancovať od Rakúskej monarchie, znamenalo to dištancovať sa aj od katolicizmu, keďže monarchia bola katolícka. Ak Česi chceli budovať obraz moderného „češstva“, tak sa vracali do histórie, do čias husitov a k ich ideálom bratstva a rovnosti.

Aj slovenské  feministky zdôrazňovali rovnosť ženy, no museli prehlásenia formulovať oveľa diplomatickejšie. Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová si dokonca písali v listoch, ako sa musia strategicky „držať na uzde“. Šoltésová v Dennici písala, že nechce spochybňovať úlohu ženy – matky, ale to neznamená, že sa žena nemôže i verejne angažovať. Pretože, keď sa angažuje, pomáha národu. Oveľa priamejšia bola Hana Gregorová.

A rovnako narážali na argument, ktorý sa používa dnes vo vzťahu k menšinám, že treba riešiť dôležitejšie veci. Dnes je to korupcia, zlyhávajúce súdnictvo, školstvo či zdravotníctvo. Vtedy bolo treba „najskôr vyriešiť národnostnú otázku a emancipáciu, až potom požiadavky žien“. Hana Gregorová na to použila pekný argument, že „slovenský národ je príliš malý, aby si mohol dovoliť ignorovať ženy, ktoré tvoria jeho väčšiu polovicu a nechať ich len sa nečinne prizerať verejnému dianiu.“

Volebné právo dnes berieme ako samozrejmosť, ale ženy, ktoré zaň bojovali museli počúvať i takéto argumenty. Vždy si spoločnosť vytvorila nejakého strašiaka, dnes je možno v prvej línii LGBT komunita, no pred 100 rokmi boli v novinách obrázky parodujúce sufražetky. Na obrázkoch boli opustené plačúce deti doma a strašilo sa tým, že to nastane, keď ženám bude umožnené voliť. Opustia deti, nechajú ich doma hladné, a to bude ohrozenie pre národ.

Diskutovalo sa tom, že ženy majú menší mozog, že ich ovládajú emócie, že sa nevedia o seba postarať a tento paternalistický prístup k ženám doteraz úplne nevymizol. Keď sa dnes dookola otvára otázka sprísnenia interrupcií, vôbec sa neberie do úvahy fakt, že počet interrupcií klesá a ženy k tomuto riešeniu pristupujú ako k poslednému. Naopak, vidíme zase diskusiu o ženách, ktoré akoby nevedeli samé o sebe kompetentne rozhodovať.

Jedna vec je ústava a deklarovaná rovnosť pohlaví, no ako žili ženy v 1. Československej republike v skutočnosti?

Ženy výrazne vstúpili do verejného priestoru počas 1. a 2. svetovej vojny, kedy museli zastúpiť mužov. No chápalo sa to ako dočasné riešenie – teraz ženy potrebujeme, ale v momente, ako sa muži vrátia z frontu, ony z verejného priestoru zase zmiznú. Ale ony už zmiznúť nechceli. Pretože ak som ekonomicky aktívna a teda viac-menej samostatná, alebo som – možno práve kvôli vojne, zostala sama s deťmi, tak musím zarábať.

A pokiaľ ide o Československo, tak ústava síce zaručovala mužom i ženám rovnaké postavenie, no stále platil občiansky zákonník z roku 1811, ktorý hovoril, že žena je podriadená mužovi, musí sa plne starať o deti, nedostáva materskú a živí ju muž. A tiež, že žena, ktorá sa vydá, prichádza o prácu a musí uvoľniť miesto mužovi alebo slobodnej žene.

Malo to svoj dôvod. Keďže republika vznikla veľmi rýchlo, tak zákony z čias monarchie ostali i naďalej dočasne v platnosti. V českých krajinách rakúske a na Slovensku uhorské. Až na začiatku 20. rokov boli zriadené rekodifikačné komisie, ktorých cieľom bolo pripraviť jednotný občiansky a trestný zákonník. Práce však plynuli pomalšie než by bolo žiaduce.

Ako to vyzeralo v bežnom živote?

Poviem príklad. Mnohí máme stereotypnú predstavu učiteliek ešte z čias monarchie, ktoré zostávali „starými dievkami“. Nebolo to preto, že by ich nikto nechcel a „zostali na ocot“. Dôvodom bol zákon o celibáte učiteliek a štátnych úradníčok. Takže tie, ktoré sa nechceli vzdať  práce a sebarealizácie, sa radšej nevydali. Často to pre ne musela byť bolestná voľba. Skvelým príkladom je česká učiteľka a politička Františka Plamínková. Milovala svoju prácu a študentky milovali ju. A ona si uvedomovala svoje poslanie, že vychováva novú generáciu žien. Práve jej zásluhou bol tento celibát po vzniku Československa zrušený.

Denník N práve uverejnil príbeh prvej slovenskej lekárky, ktorá začala ordinovať pred 100 rokmi. Rovnako sa nevydala, ale všetok čas venovala detským pacientom.

Takto sa to často interpretuje, ale v realite ženy nemali veľmi na výber. Vydatá žena má veľa starostí v rodine, má deti, o ktoré sa musí starať. A úprimne, kto by ju počúval? V prípade vydatých matiek to bola prvá otázka – kto sa vám stará o deti, kým sa angažujete? Ste dobrá matka? Ak nie ste dobrá matka, ako môžete byť dobrá vo verejnom živote?

Druhá vec je, že keď neboli tieto ženy vydaté, neznamená to vždy, že neboli zadané. Aj Františka Plamínková mala celoživotnú lásku. Milovala ho a on miloval ju, písali si krásne listy. Len sa nikdy nevydala.

Františka Plamínková spolu s Alicou Masarykovou sú označované za ženské osobnosti, ktoré najsilnejšie presadzovali volebné právo žien.

Presne tak, nemyslím, že je veľa takých žien, ako bola Františka Plamínková. Pochádzala z rodiny pražského obuvníka, stala sa učiteľkou a neskôr pôsobila aj ako novinárka a politička. Bola hodnotovo silne zakotvená, napísala dokonca list Hitlerovi, v ktorom kritizovala jeho politiku. Počas protektorátu mala ponuku zostať v emigrácii, no neurobila to, vrátila sa pomáhať svojmu národu. Bola členkou domáceho odboja, gestapo ju niekoľko raz zatklo a mučilo a nakoniec ju popravili zastrelením.

Prvé ženy – poslankyne presadili zákaz námezdného dojčenia. A snažili sa presadiť ochranu materstva, povinné sociálne poistenie, zaručiť ženám materskú a zákaz prepustenia tehotnej ženy, hovorí Jana Jablonická Zezulová.

Štát sa zaujímal o chudobných

Vráťme sa však k voľbám. Do poslaneckej snemovne bolo v roku 1920 zvolených 14 žien a do senátu tri. Kto boli tieto ženy?

Boli to prevažne Češky a ženy nemeckej národnosti a jedna Slovenka. Ústava z roku 1920 bola ukážková i z hľadiská práv menšín. Československá republika zaručovala aj národnostným menšinám politické a kultúrne práva. Prvou senátorkou bola Božena Ecksteinová-Hniličková, pôvodom z pražskej robotníckej rodiny, sociálna demokratka, veľmi aktívna v politických požiadavkách, ktoré by ženám zabezpečili kvalitnejší život, či už išlo o povinné sociálne poistenie alebo práva pracujúcich žien. Za Nemeckú nacionálnu stranu sa senátorkou stala lekárka Emma Maria Herzigová a za Nemeckú sociálno-demokratickú stranu robotnícku v ČSR Anna Perthen, o ktorej vieme, že už od dvanástich rokov musela pracovať v továrni v Podmokloch.

Prvou slovenskou poslankyňou sa stala komunistka Irena Káňová. Pochádzala z Banskej Štiavnice, kde pracovala ako robotníčka v tabakovej továrni. A na území Slovenska bola za poslankyňu zvolená ešte Anna Sychravová, ktorá bola síce pôvodom Česka, no pôsobila u nás ako učiteľka.

Presadila zákon, ktorý zakazoval námezdné dojčenie. Išlo o jav typický skôr pre slovenské územie?

Bol to jav typický pre chudobné prostredie. Chudobné ženy kojili deti žien z bohatšieho prostredia a často to robili na úkor vlastných detí, ktoré boli podvyživené a neraz zomierali. Československo malo veľký sociálny problém, riešila ho i Hana Gregorová vo svojich textoch. Keď chodievala na východ Slovenska, nachádzala tam ešte zemľanky. V prvej republike situáciu zlepšilo to, že sa štát o ľudí v chudobnom deprivovanom prostredí začal zaujímať, prijal sociálne zákony a snažil sa sprístupniť deťom vzdelávanie. Na Slovensko prichádzali učitelia a učiteľky z Čiech. Príkladom je i Anna Sychravová.

Čo bola ešte agenda žien – poslankýň?

Snažili sa presadiť ochranu materstva, povinné sociálne poistenie, zaručiť ženám materskú a zákaz prepustenia tehotnej ženy, čo sa bežne stávalo vo fabrikách. Tieto návrhy sa však podarilo presadiť až neskôr.

Pred sto rokmi sa do národného zhromaždenia dostalo 17 žien. Dnes ich je v NR SR 29 zo 150. Čo to hovorí o našej spoločnosti?

Z pohľadu zastúpenia žien v politike máme veľký deficit, sme na posledných priečkach z krajín Európskej únie. No uvedomujem si, že sme prešli zložitú cestu plnú prekážok a za 100 rokov ženy dosiahli vo verejnom živote veľa. Vybojovali si právo voliť a byť volené a s tým spojené ďalšie občianske a sociálne práva. Mohli začať rozhodovať o svojom tele a o tom, koľko detí sa im narodí. Takže 20. storočie je storočie ženských volieb, ktoré stále trvá a my nesmieme zísť z cesty kvôli generácii našich dcér. Nesmieme im nechať len odkaz, že ich práva sú samozrejmosť. Musíme im nechať odkaz, že nám nikto nedal nič zadarmo a treba ostať ostražité. Demokracia je, ako hovorí filozof Fedor Blaščák, robota navyše. Kto sa nechce zaujímať o verejné dianie, o to, čo sa deje v škôlke, v škole, na úrade a v štáte, ten je odsúdený na autoritatívnu vládu. Ale my predsa z histórie vieme, ako také vlády dopadli a že ľudia sa budú vždy usilovať o slobodnú sebarealizáciu.

No máme prvú ženu prezidentku. I keď sa ako feministka nedefinuje. Prečo sa toho slova bojíme?

Bojíme sa ho, pretože pojmy feministka či sufražetka sú zanesené nesprávnym výkladom. Spája sa s nimi predstava nadraďovania nad mužov, pritom ide o úsilie, aby jedna veľká časť obyvateľstva mala rovnaké práva a žila rovnako dôstojný život ako tá druhá. Prihlásiť sa k feminizmu znamená hlásiť sa k myšlienkam humanizmu a dôstojného života pre všetkých. A prezidentka Zuzana Čaputová často v prejavoch zdôrazňuje dôstojnosť pre všetkých ľudí. Ak Svetové ekonomické fórum konštatuje, že pri súčasne nastavených politikách bude Slovensko potrebovať ďalších 107 rokov na to, aby ženy dosiahli úplnú rovnosť, pokiaľ ide o prístup k zdrojom, k právam, k rešpektu a k uznaniu v spoločnosti, tak máme pred sebou ešte veľa práce.

Nakoniec, keď hovoríme o prvej republike, tak prezident T. G. Masaryk bol feminista. Hovoril, že „muž a žena sú si rozumovo aj mravne rovní“, dokonca kritizoval kult materstva „ako pokrytecký nástroj na ovládanie žien a ich pripútanie k deťom a domácnosti“ a hovoril, že „tvrdenie, že žena je od prírody predurčená byť matkou, nie je o nič viac pravdivé, ako tvrdenie, že muž má byť od prírody otcom.

Prezidentka sa stretáva so ženami, ktoré pomáhajú pri tých najotrasnejších následkoch diskriminácie žien, ako je násilie, alebo zneužívanie či rôzne formy obchodovania so ženami, a vyjadruje im tak úctu a upozorňuje na dôležitosť týchto tém. Myslím si, že ak by akceptovala pojem feministka, mohol by sa očistiť od všetkých tých negatívnych nánosov. Zuzana Čaputová všetko, čo hovorí, zasadzuje do univerzálnych hodnôt. A feminizmus je o univerzálnych hodnotách. Nie je o ženách proti mužom, ale o ženách a mužoch spolu.

Prvá republika bola pokrokový a moderný štát, no akoby sme na ňu počas obdobia komunizmu zabudli. Platilo, že všetko vybudoval komunizmus, dal ženám prácu a ľuďom istoty, hovorí Jana Jablonická Zezulová.

Postavme politiku opäť na faktoch

Aj Z. Čaputová si však v kampani vypočula otázky, kedy sa bude starať o dcéry. A často také slová zaznievajú nie od mužov, ale od žien. Ani to sa po sto rokoch nezmenilo. Historička G. Dudeková píše, že i vtedy bola „neuvedomelá žena snáď väčšou utlačovateľkou a nepriateľkou inteligentnej ženy ako muž.“ Prečo?

Za prvej republiky skutočne väčšina žien, najmä matiek, reagovala na aktivistky tak, že im chcú „ukradnúť“ – v zmysle „morálne skaziť“, ich dcéry. Hanu Gregorovú to veľmi zraňovalo. Nakoniec to vidíme i dnes, keď chcú odporcovia ublížiť skupine ľudí, ktorí milujú rovnaké pohlavie, označia ich za zvrhlých.

A čím si to vysvetľuješ? Nie sú na tento fenomén nejaké štúdie?

Už Simone de Beauvoir v Druhom pohlaví napísala, že patriarchát by nevydržal tak dlho, keby neboli ochotné ženy, ktoré ho podržali. A systém sa na to spolieha, dlhodobo udržiava celú skupinu ľudí bez pláce za prácu. A sú ženy, ktorým stačí, ak dostanú raz za čas odmenu vo forme uznania ich krásy či schopnosti udržiavať rodinný krb a obávajú sa, že ak sa to zmení, nebude ich za čo oceniť.

Stretla som s týmto fenoménom a hovorievam, že i keď som feministka, neznamená to, že nemám výhrady voči ženám. Mám výhrady, keď sa správajú macošsky voči kolegyniam, keď nevnímajú kontext, že ak jedna žena „otvorí dvere“ a nezatvorí ich za sebou, tak ich otvorila i pre ďalšie ženy. Keď hovoria, že si postavenie vybojovali samé a zabúdajú na tie, ktoré im tie dvere počas sto rokov otvárali. Možno sa obávajú o svoje istoty, možno si myslia, že byť feministkou ich oberá o ženskosť.

Paradoxne sa nám takto dnes prihovára mladé dievča Lívia, ktorá študuje na gymnáziu, natáča videá a napriek tomu vo videách tvrdí, že „feminizmus je rakovina“, a feministky „nechcú meniť systém, len sú hladné po sile a majetku“.

Môže študovať, zobrať si do rúk mikrofón a verejne vystupovať, hoci v tomto veku by už mala deti a starala sa o rodinu, ak by neboli Františky Plamínkové, Milady Horákové či Hany Gregorové.

No Lívia nie je dobrý príklad, pretože ona je predovšetkým zneužívaná fašistami ako stereotypný symbol „nevinného blond dievčaťa“. Čím netvrdím, že to nerobí vedome. A keď raz dospeje, bude sa cítiť veľmi zle.

Je asi aj symbolom toho, aký dlh má naše školstvo voči dievčatám. Dejepis je o mužských hrdinoch.

Priemerná študentka sa dnes v škole naozaj nedozvie, čo je feminizmus. Je to záležitosť viacerých faktorov, lebo tento jav vidíme i v krajinách, kde majú tému ženskej rovnosti viac podchytenú vo výuke. U nás je to spôsobené veľkou diskontinuitou vo vzdelávaní, akoby sme na 1. republiku počas obdobia komunizmu zabudli. Platilo, že všetko vybudoval komunizmus, dal ženám prácu a ľuďom istoty. A ani po roku 1989, popri všetkom transformačnom úsilí, na reflexiu histórie nebol čas.

No vnímam, že teraz sa dostávame do veku, kedy si začíname uvedomovať tieto témy. Nie je náhoda, že dnes v spoločnosti prebiehajú strety medzi tým, čo je liberálne a konzervatívne a máme potrebu hľadať svoju identitu a oživovať v kolektívnej pamäti trochu inú minulosť. A máme výhodu, že sa môžeme odvolať na prvú republiku, na jej moderné a pokrokové idey a nemusíme dookola riešiť historické traumy.

Aký dopad môže mať chýbajúca historická pamäť na práva žien v 21. storočí?

Ak by naša generácia mala dnes niečo vykonať pre generáciu svojich detí, tak je to vyrovnať feministický dlh. Pretože, ak sa dcéra mojej kolegyne pozrie na Zuzanu Čaputovú a spýta sa, či to znamená, že keď vyrastie, aj ona by mohla byť prezidentkou, tak je to úžasné. A odpoveď je, samozrejme, áno. No v odpovedi by malo zároveň zaznieť, že pred ňou boli i ďalšie ženy a bolo ich veľa – političky, vedkyne, lekárky, ktoré boli úspešné vo verejnom živote. Ak by sa o nich deti učili, mohlo by to zásadne zmeniť obraz dievčat o sebe – čím môžem byť, že v tom nie som sama, že nemusím začínať odznova, že mám na koho nadviazať.

Druhá vec je, akým spôsobom sa dnes deti učia o vzoroch a osobnostiach. Nie je to spôsob, ktorý dokáže súčasnú generáciu nadchnúť a presvedčiť ju, prečo neostať sedieť doma a meniť spoločnosť k lepšiemu. Deti dnes sledujú youtuberov, instagram, vlogy a my musíme nanovo premyslieť, akou formou im podať to, čo chceme, aby vedeli. A nehovorím, že je to chyba učiteľov, ktorí sa mnohí snažia, je to problém systému.

Sté výročie volebného práva žien padne práve na deň volieb. Napriek tomu, že vieme, v akom stave je krajina, čo očakávaš od politických elít vo vzťahu k ženským právam či všeobecnejšie k ľudským právam?

V predvolebnej kampani sa i strany, ktoré sú považované za štandardné, oháňajú Istanbulským dohovorom a strašia rodovou ideológiou a LGBT právami a všetko to miešajú dokopy. Od budúcich politických elít očakávam, že zastavia túto dezinformačnú kampaň a opäť postavia politiku a politické rozhodovanie na dôkazoch a faktoch.

A podporujem ženské kandidátky, ktoré budú prijímať riešenia pre skvalitnenie života všetkých rodín a pre dennodenné fungovanie celej spoločnosti.“

Prečítajte si i ďalšie články autorky A. Hajdúchovej.

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Nominovaná za tento blog na Novinársku cenu 2018. V roku 2016 som získala cenu za popularizáciu vedy. Som novinárka (pôsobila som v SME, niektoré články tu: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), dnes pracujem v treťom sektore (tiež blog na Nku https://dennikn.sk/autor/wwf-slovensko/). Na blogu chcem prinášať najmä zaujímavé rozhovory a reportáže na témy, ktoré zaujímajú nás rodičov a stáť #NaStraneRodicov.