Denník N

Psychiatria nie je taká hrozná, ako ju vykresľujú médiá, vraví muž s bipolárnou poruchou a schizofréniou

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Hoci trpí psychickými poruchami, dnes už s nimi dokáže žiť a pracovať. O svoj príbeh sa s nami podelil muž, ktorý mal náročné detstvo a dodnes zažíva depresívne epizódy, úzkosti, zmeny nálad, bludy a halucinácie.

Aké si mal detstvo?

Vyrastal som na strednom Slovensku v chudobnej kresťanskej rodine. Pochádzam z piatich súrodencov. Náš otec bol vždy impulzívny a prchký, mával striedavo obdobia mánie a depresie. Keď vybuchol, bolo to peklo. Nemal to v živote ľahké, bol úžasný umelec, ale za socializmu bol prenasledovaný, následkom čoho fetoval. Našťastie sa z toho dostal. Vzťah s mojou matkou tiež nebol ideálny, často sme sa hádali. Boli sme na sebe závislí a trvalo veľmi dlho, kým som medzi nami odstrihol pomyselnú pupočnú šnúru.

Kedy sa u teba objavili psychické problémy?

Keďže som bol šikovný žiak, dostal som sa na osemročné gymnázium. Spolužiaci z bohatých rodín mi strpčovali život, bol som sám proti všetkým. Dostal som silnú depresiu, ktorá sa prejavovala zvracaním. Rodičia neverili mojim symptómom, ale lekárom a učiteľom. Tí tvrdili, že mi nič nie je. Aby som sa z toho nezbláznil, začal som prosiť Boha o pomoc a čítať Nový zákon. Viera mi vtedy pomohla, ale neskôr, keď sa u mňa objavila schizofrénia, mi to skôr uškodilo. Depresia u mňa časom odznela, mal som len problémy so sústredením, nič viac. Opäť som ochorel až v prvom ročníku vysokej školy.

Čo sa vtedy stalo?

Keď som prišiel na internát, prvýkrát v živote som sa ocitol bez rodiny. V tom čase som brigádoval na stavbe, stravoval som sa nekvalitne, nemal som potrebu jesť. Štúdium ma bavilo, na prednáškach som sa však nevedel sústrediť. Mysľou som bol pri otcovi, ktorý doma umieral na rakovinu krvi. Môj spolubývajúci mal v zásuvke lieky na psychiku, no mne tvrdil, že je to výživový doplnok. V mylnej domnienke som sa liekmi predávkoval. V skutočnosti išlo o Piracetam, liek na Alzheimerovu chorobu. Študenti sa ním dopovali, aby dosahovali lepšie výsledky. Po predávkovaní sa u mňa objavili samovražedné myšlienky a sklony k sebapoškodzovaniu. Na izbe som si urobil som tri jazvy, aby som si toto ťažké životné obdobie zapamätal.

Čo sa dialo po predávkovaní?

Liekmi som sa “dorazil”, mama a sestra na odviezli domov. Začal som chodiť k psychiatričke, no bolo to so mnou náročné, trpel som paranojou, myslel som si, že som retardovaný, realitu som vnímal pokrivene. Mal som v sebe veľké množstvo hnevu. Rozkopal som smetný kôš, zničil som detskú izbu, polámal som posteľ. V amoku som skoro dýkou zabil svojho otca, bolo to hrozné. Následne som dýku pustil, rozplakal som sa, mama ma upokojovala. Následne ma hospitalizovali na psychiatrii.

Ako si spomínaš na deň nástupu na psychiatrické oddelenie?

Veľmi som sa bál, nevedel som prestať plakať. Sestričky ma utešovali a snažili sa ma motivovať, aby som to na uzavretom oddelení vydržal. Pravdou je, že psychiatria nie je taká hrozná, ako ju vykresľujú médiá. Bol som vydesený skôr z predstáv, ktoré mi vsugerovala televízia. Časom sa mi polepšilo, začal som športovať a byť aktívny. Po návrate domov bolo ťažké opätovne sa začleniť do života. Chcel som znova študovať a stať sa učiteľom. Vystriedal som päť vysokých škôl, no žiadnu z nich som nedoštudoval. Každý rok som sa vrátil na psychiatriu.

Môžem sa spýtať, na akú poruchu si bol liečený?

Dlhé roky som bol liečený zle. Lekári mi nevedeli určiť presnú diagnózu a nasadiť správne lieky. Diagnostikovali mi depresiu, postpsychotickú depresiu, schizotypovú poruchu, paranoidnú schizofréniu. Až po ôsmich rokoch sa prišlo na to, že ide o bipolárnu poruchu a atypickú schizofréniu. Po stanovení správnej diagnózy sa môj život zmenil k lepšiemu. Zamestnal som sa a našiel som si partnerku.

Ako sa u teba tieto poruchy prejavujú?

Bipolárna porucha súvisí so zmenami nálad – buď som prehnane aktívny, alebo mám, naopak, úzkosti a depresie. Iná schizofrénia v mojom prípade súvisí s halucináciami a bludmi.

Vedel by si bližšie opísať svoje halucinácie alebo bludy?

Ako dobrovoľník som v kresťanskej organizácii pomáhal bezdomovcom. Neskôr mi však toto prostredie začalo škodiť. Objavili sa u mňa bludy. Myslel som si, že som Ježiš Kristus. Nedokázal som sa viac pozerať na jeho podobizeň, musel som otáčať sväté obrázky, ktorými som bol v tomto prostredí obklopený. Preto sa dnes kresťanským záležitostiam vyhýbam.

Mal skúsenosti aj s inými halucináciami alebo bludmi?

Ešte za mojich študentských čias som vídaval pohyblivý tieň čiernej mačky s modrými očami, z ktorých šľahali plamene. Tento obraz sa predo mnou zjavil vždy v období prepracovanosti. Pridružili sa bolesti hlavy a nevoľnosť. Jedného dňa som sa cítil zle, potreboval som záchranku. Nablízku stáli mestskí policajti, išiel som za nimi s cieľom vysvetliť im situáciu. Keďže som však bol pri vedomí, sanitku mi nezavolali. Neskôr sa vizuálne halucinácie zmenili na zvukové, počul som intenzívny štebot vtákov.

Akým spôsobom si si pomohol?

Začal som meditovať. Keď som s tým začínal, mal som v hlave hrozný neporiadok. Vďaka meditáciám som získal nadhľad nad halucináciami. Teraz ich nechám odznieť, nereagujem na ne. Viem, že to, čo vidím, nie je reálne.

Máš skúsenosti aj so psychoterapiou?

Áno, a moje skúsenosti sú veľmi dobré. Uvedomil som si vďaka nej rodinné šablóny, podľa ktorých žijem. Postupne z môjho života zmizli bludy aj konflikty, zlepšil sa môj vzťah s matkou.

Cítiš sa vďaka liečbe lepšie ako v minulosti?

Myslím, že áno. Odkedy sa aktívne venujem meditácii, už so svojimi problémami nebojujem. Stále mávam pnutia a neurózy, no dokážem s nimi žiť a pracovať. Snažím sa byť sám sebou. Pomáhajú mi aj lieky, budhizmus, otužovanie, hudba, šport. Rád si idem napríklad zabehať. Nemôžem však povedať, že sa cítim vynikajúco, stále sa u mňa objavujú úzkosti, napríklad aj v dôsledku klimatických zmien, globálneho otepľovania a podobne.

Prečo si sa rozhodol zdieľať svoj príbeh s verejnosťou?

Bol by som rád, keby sa okrem depresie destigmatizovali aj iné psychické poruchy. Mám pocit, že depresiu má dnes pomaly každý tretí človek. Na ulici denne stretávam ľudí, ktorých poznám z čakárne môjho psychiatra.

Rozprávaš sa s ľuďmi o svojich problémoch? Aké sú ich reakcie?

Keďže som ťažko zdravotne postihnutý a mám lacnejšie cestovné, často cestujem verejnou dopravou. Snažím sa s ľuďmi rozprávať o psychických chorobách a ich symptómoch. Ich reakcie sú rôzne. Niektorí na mňa zazerajú, iní sa správajú milo, akoby s tým mali osobnú skúsenosť.

Čo by si chcel odkázať čitateľom?

Aby ste spoznali svoju myseľ, meditujte. Nespoliehajte sa len na lekárov a terapeutov. Návštevy psychiatra či psychoterapeuta bývajú krátke. Vaša myseľ však funguje nepretržite.

Autorky: Klára Kusá, Ivana Čellárová

Foto: Klára Kusá, IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak by ste nás chceli podporiť akoukoľvek formou, viac informácií nájdete tu.

Rozhovor bol robený pod zárukou anonymity. Názory respondenta sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.