Malé ženy v nás

Film režisérky Grety Gerwigovej je nadčasový, lebo hoci sa jeho dej odohráva v dobe, kedy ženy nemali volebné právo a vydaj bol často rozumom riadený únik z chudoby, má čo povedať aj dnes. Ženám aj mužom. Ukazuje, prečo je feminizmus dôležitý a nemali by sme jeho význam devalvovať.

Tomu slovu … „feminizmus“ sa snažím vo svojich textoch vyhýbať aj ja. Nemám rada škatuľkovanie a navyše si myslím, že sa s ním u nás zaobchádza tak nevhodne, že vzbudzuje príliš negatívnu emóciu. Napriek tomu, alebo práve preto, ho teraz použijem.

Keď román Malé ženy v roku 1868 americká spisovateľka Louisa May Alcottová, napísala, nebolo samozrejmé, že dievčatá môžu študovať a len zriedka kedy sa o seba vedeli postarať finančne. Životný komfort skôr dosiahli výhodným manželstvom ako prácou. O žiadnej ekonomickej nezávislosti nemohla byť ani reč. Ženy boli na to, aby rodili a vychovávali deti, starali sa o domácnosť. Bol to muž, ktorý mal rodinu zabezpečiť.

Keby vtedy neboli žiadne feministky, alebo inak: na svoju dobu zvlášť emancipované ženy, nič z tých práv, ktoré dnes berieme ako samozrejmé, by nebolo. Vo filme túto rolu reprezentuje jedna zo sestier – nádejná spisovateľka Jo(sephine). Je cieľavedomá a tvrdohlavá natoľko, že jej nielen publikujú texty v novinách, ale napokon jej aj vyjde kniha a založí školu – samozrejme aj pre dievčatá! Nie je to len rozprávka ako zvyknú kritici referovať o tomto románe. Keby nebolo takýchto odvážnych žien, neboli by sme tam, kde sme, ale stále len rodili deti a okopávali zemiaky.

Vďaka takýmto dámam už dnes nestojíme pred otázkou spred 150 rokov, či „môže“ žena pracovať, ale pred otázkou: ako týmto ženám pomôcť zjednodušiť ich situáciu ak chcú nielen pracovať a aj byť úspešné – ako bola Jo, ale zároveň chcú byť aj dobrými mamami a manželkami, čo bola priorita jej sestry Meg. Možno niekto chce len jedno, alebo len druhé, ale vo väčšine prípadov ženy chcú ako mamy obstáť na jednotku a zároveň sú zamestnané. Už to nie je nejaká „výsada“, ale úplná samozrejmosť, v mnohých rodinách ekonomická nutnosť.

Preto si myslím, že si naozaj zaslúžime miesta v škôlkach (nielen v tých drahých súkromných) pre všetky deti, ale na mieste je aj podpora zamestnávateľom, ktorí takéto škôlky na svojej pôde budujú, aby suplovali nefungujúci systém. Práve tie sú silnou motiváciou žien vrátiť sa do zamestnania, aj za ním cestovať. A tiež si zodpovedzme na otázku, či podporujú mestá a samosprávy dostatočne vznik coworkingových centier? Či máme takú legislatívu, ktorá umožňuje prácu z domu pokiaľ je to možné – všetkým? Či podporujeme dievčatá vo vzdelávaní v oblastiach, ktoré prácu z domu umožňujú, ako napr. IT sektor dostatočne? A počuli ste už výraz „gender sensitive budgeting“, čiže rodovo citlivý rozpočet? Ja áno, ale na konferenciách, nie pri schvaľovaní rozpočtu v parlamente.

Feministky mnohí vnímajú ako hystericky kričiace ženy v dave, ktoré chcú na seba za každú cenu upozorniť v boji proti harašmentu, alebo za potraty. Nie všetky to takto cítime, nie všetky sympatizujeme s takouto formou, no fakt je, že spoločnosť, v ktorej žijeme niekedy reaguje až vtedy, keď na ňu kričíte z plného hrdla a s transparentnom v ruke.

Kto vie, čo by si o tom všetko myslela Louisa May Alcottová… feministka, bojovníčka proti otrokárstvu, obhajkyňa ženskej rovnoprávnosti a prvá žena, ktorú zaregistrovali do voličského zoznamu v americkom meste Concorde?  Možno by nebola nadšená z toho, kam sme sa pohli. A možno by nadšená bola. Možno by bola v politike, alebo stála s megafónom v ruke na námestí. A možno nič z toho.

Je na nás, aby sme sa rozhýbali a zobudili malé ženy v nás.