Denník N

Premiéra Rusalky v SND

V SND panuje presvedčenie, že moderné réžie vyhnali diváka preč z divadla. Názor zaznieva nielen vo vedení inštitúcie, ale častokrát aj medzi umelcami. Je pravda, že návštevnosť opery nie je vysoká a príčiny tohoto javu nie sú jednoznačne pomenované. Mnohí sú však presvedčení, že extravagantné režisérske výklady z nedávnej minulosti, častokrát úplne pritiahnuté za vlasy a balansujúce na hrane (ako napríklad Sadko v réžii Daniela Kramera) boli natoľko v rozpore s estetikou bežného slovenského diváka, že len návratom ku klasicky chápanému spôsobu inscenovania bude možné pritiahnuť strateného diváka späť.

Takéto presvedčenie môže byť správne aj nesprávne. V tejto chvíli však stojí na vode. Čo naozaj chce slovenský divák, v skutočnosti nikto nepozná. Pritom na zistenie diváckych preferencií a nálad netreba objavovať Ameriku, popredné svetové operné domy majú odskúšané metódy, ktoré používajú. Vyspelý a dobre fungujúci operný dom si dokáže presne zistiť, kto sú jeho operní diváci, aké majú želania a čo im naopak vadí.

Samozrejme, zmyslom existencie erbovej inštitúcie nemôže byť podliezať sa divákovi a mechanicky realizovať jeho priania. Erbová inštitúcia má svojich priaznivcov niekam viesť.

Avšak poznanie svojho diváka je aj v takom prípade úplne kľúčové. Nie preto, aby zisteným diváckym prianiam bolo mechanicky vyhovené, ale preto, aby bolo možné hľadať čo najefektívnejšie spôsoby vytipovania potenciálneho záujmu verejnosti v situáciách, kedy divadlo svojim priaznivcom predkladá aj projekty, o ktorých divák pôvodne vôbec netušil, že by ich mohol chcieť vidieť. A dokázať vopred odhadnúť, či by sa aj pre takúto voľbu nakoniec vedel nadchnúť.

SND však svojho diváka nepozná. Na akúkoľvek hlbšiu analýzu nie sú finančné prostriedky a pravdepodobne ani know-how, ako ju uskutočniť. A tak vedeniu nič iné nezostáva, než triafať vkus diváka metódou pokusov a omylov. Momentálne panuje presvedčenie, že divák chce klasiku inscenovanú farebne, výpravne a konzervatívne. A samozrejme, nie je vôbec možné vylúčiť, že to tak aj naozaj je.

O ambícii divadla svojho diváka niekam viesť a jeho vkus aj umerňovať zrejme v prípade poloprázdneho hľadiska nemá vôbec zmysel hovoriť, úlohou je v takom prípade divadlo najskôr zaplniť. A tak inscenátori Rusalky dostali celkom logické (v zmysle vyššieuvedého) zadanie urobiť operu klasicky a rozprávkovo, ako rodinné predstavenie. A až následne sa zistí, či to vo vzťahu k návštevnosti zafungovalo.

Poďme sa teda pozrieť, ako sa tvorcovia s touto úlohou popasovali. Treba povedať, že Rusalka je pre tento typ zadania v podstate ideálna. Máloktorá opera je hudobne tak silno prepojená s libretom. A máloktorej opere je možné tak silno ublížiť, ak sa spôsob inscenovania necitlivo odchyľuje od jeho pôvodného textu.

Inscenátori svoju deklarovanú predstavu naplnili len čiastočne. Rozprávkovú estetiku prináša len prvé a tretie dejstvo. Výtvarne sú obe veľmi priťažlivé, farebné a tajomné. Fantazijnosť sveta vodných nýmf zo scény Milana Ferenčíka doslova vyžaruje.

Vhodne zvolený vizuál dopĺňaju úžasné kostýmy Ľudmily Várossovej, z ktorých hlavne fialovo-modrý kostým ježibaby pôsobí vskutku impozantne. Scéna je veľmi vhodne doplnená premietanými obrazmi, ktoré až impresionistickým spôsobom dotvárajú náladu znejúcu v hudbe.

Niekto môže povedať, že je to príliš popisné, prípadne až otrocky servilné voči predlohe, ja však hovorím, že nevadí, podstatné je že to funguje a vo výsledku je to veľmi pekné. Častokrát sila vyjadrenia spočíva práve v jednoduchosti.

Ježibaba pripravujúca lektvar, niekoľko falošných ohňov po stranách scény, zadymovanie a tlmené osvetlenie – to všetko sú prvky, pri ktorých platí, že každý osve nie je ničím výnimočným. Zaujímavé však je, ako dobre spolu fungujú, keď na diváka pôsobia dohromady.

Impozantný kostým ježibaby z dielne Ľudmily Várossovej. Foto: Zdenko Hanout

V niektorých momentoch na mňa dýchla až atmosféra starých ruských (sovietskych) rozprávok z počiatku šesťdesiatych rokov – či už Mrázika, Kráľovstva krivých zrkadiel, alebo mnohých ďalších, ktoré boli populárnymi aj mnoho desaťročí od ich vzniku. Nakoniec, Mrázik má svojich skalných priaznivcov dodnes.

O to väčším šokom (v nepriaznivom zmysle) potom bolo druhé dejstvo, ktoré akoby bolo vytvorené z úplne iného sveta – zo sveta nevkusu. Aj som si kládol otázku, ako je možné, že z dielne tých istých inscenátorov môže vzísť tak vizuálne citlivé a pekné prvé a tretie dejstvo a tak nevkusne realizované druhé dejstvo. Akoby to ani nerobili tí istí ľudia.

Vidíme schody v estetike à la Kúpele Rajecké teplice – teda podnikateľské baroko deväťdesiatych rokov so stĺpmi a balustrádami – a aby nebolo málo, tak ešte aj obrovskou Afroditou v strede.

To čo sa v druhom dejstve odohráva na scéne taktiež prekračuje akúkoľvek mieru dobrého vkusu. To, že scéna je úplne prepchatá mnohými zbytočnými postavami – cez to by som sa možno ešte dokázal preniesť.

Keď však prišiel na pozadí premietaný ohňostroj, v tom momente som nadobudol intenzívny pocit, že z rozprávky začali autori vyrábať Disneyland.

Kúpele Rajecké teplice – estetika podnikateľského baroka deväťdesiatych rokov

Čo mi však vadilo úplne najviac, bolo množstvo samoúčelných pohybov, ktoré rušili hudbu. Azda najsilnejšie to bolo cítiť v dojemnej scéne, kedy skormútený a zronený vodník spieva Rusalke:  “Stokrát bys byla člověkem, ve jhu jsi spjata odvěkém”.…a znie precítená hudba. Celá scéna je napísaná ako veľmi pokojná a pokorná. Na javisku bol práve vtedy tiež potrebný predovšetkým pokoj. A dôvera režiséra vo vytvorené dramatické napätie – a predovšetkým v hudbu samotnú.  Dôvera, že netreba diváka v tej chvíli zamestnávať niečim ďalším, aby sa nedajbože nenudil.

Avšak práve keď bolo najviac potrebné inscenovať  kľud, vtedy sa začne donekonečna otáčať ohyzdné schodisko a vytvára pohyb, ktorý permanentne odvázda pozornosť od vodníka s Rusalkou. Keby ten pohyb mal aspoň nejaký zmysel, ale je úplne samoúčelný.

Nevkusné schodisko druhého dejstva s Afroditou v strede. Foto: Zdenko Hanout

Našťastie neskôr prichádza tretie dejstvo a sme opäť v rozprávke. Výtvarná estetika je znovu nádherná. Za veľmi silný vizuálny moment považujem scénu, kedy sú na horizonte premietané oblaky, dymenie stúpajúce zo spodu s nimi splynie a v diaľke, niekde  na hranici viditeľnosti a zreteľnosti sedí vo výslednom oblakovom opare schúlený a zhrbený smutný vodník. Scéna a hudba v tej chvíli pracujú na atmosfére spoločne. Súhra zvuku a obrazu je v tomto momente dokonalá, ide o jeden z vôbec najvydarenejších okamihov inscenácie.

Rozprávkovosť a tajomnosť tejto Rusalky zrejme môže očariť aj detského diváka.

À propos detský divák. Predstava, že Rusalku možno inscenovať aj bez titulkov je hlbokým omylom. Spevákom nebolo rozumieť. Jedinou výnimkou štvrtkovej premiéry bol Daniel Čapkovič (a do značnej miery ešte bolo rozumieť aj Petrovi Mikulášovi). Inak už ale nikomu inému. Detský divák by sa tak bez titulkov úplne v príbehu stratil.

Napriek tomu, že Rusalka je notoricky známa a jej príbeh hádam každý dospelý operný fanúšik dokonale pozná, operné predstavenie musí byť určené aj tým, ktorí ho nepoznajú vôbec. Taktiež bulletin, ktorý obsahuje dej v skrátenej podobe, nemá byť písaný pre tých, ktorí ho poznajú. Dejová skratka je primárne určená práve divákom, ktorí nevedia o čom príbeh hovorí. A v tomto kontexte mi v bulletine chýbali niektoré informácie.

Čitateľ sa nedozvie, že Rusalka je vodná bytosť a teda je “priehľadná”. Nedozvie sa, že princ ju preto nevidí. Ona ho ako voda obmýva, keď princ chodieva k jazeru a dobre ho pozná. On ju nevidí a preto nepozná.

To je dosť zásadná informácia, ktorú si divák nepoznajúci dej nemá ako domyslieť, nakoľko Rusalka stvárnená speváčkou na javisku je vždy z mäsa a kostí a bude tak na pódiu pre diváka vždy viditeľná.

Foto: Zdenko Hanout

Bol som prekvapený, ako až orchester hudbu necítil. Možno preto, že som mal možnosť len pred nedávnom vidieť hudobné naštudovanie vo Viedenskej štátnej opere s Tomášom Hanusom a mal som tak možnosť porovnávať. Mal som pocit, že hudobné frázy akoby hráčom unikali pomedzi prsty a orchester tak trošku verklíkoval.

Niekde bolo potrebné na okamih frázu pozdržať, niekde ju viac zdôrazniť, avšak z jamy vo štvrtok všetko znelo rovnako. Okrem árie Měsíčku na nebi hlubokém sa počas prvého a druhého dejstva ani raz neozvalo piano. Nebyť árie, tak by to vyzeralo, že hráči  piano ani nevedia zahrať.

Orchester hral pod taktovkou Ondreja Olosa. Muzika sa však začala „robiť“ až v treťom dejstve, ktoré bolo hudobne výrazne najlepšie. Počas večera sa viackrát objavili nepresnosti v dychovej sekcii.

Ako Rusalka sa predstavila Eva Hornyáková. V prvom dejstve pristúpila k svojej postave veľmi opatrne. Držala sa späť, akoby mala pred ňou príliš veľký rešpekt. Naplno to rozbalila až v druhom a treťom dejstve. Predviedla veľmi krásnu, lyrickú, nežnú a milujúcu Rusalku, zaspievanú intonačne veľmi presne a s veľkým citom.

To sa už celkom nedá povedať o jej partnerovi princovi, ktorého stvárnil Peter Berger. Jeho hlas sa neniesol s potrebnou ľahkosťou. Herecky vystupoval a spieval častokrát akoby sám pre seba, takže vzťah princ a Rusalka na scéne príliš nefungoval, respektíve nebol uveriteľný.

Nádherne však zafungoval vzťah Rusalky a vodníka. Z oboch protagonistov priam sršalo vzájomné porozumenie pre znázornenie situácie milujúcejho otca, ktorý stráca svoju dcéru. Otca, ktorý je láskyplný a nešťastný – a Rusalky, ktorá ho má rada a ktorá u neho v ťažkých chvíľach nachádza porozumenie aj pre kroky, s ktorými on nesúhlasí. Herecká súhra vodníka a Rusalky patrila k najkrajším okamihom inscenácie.

Spevácky bol Peter Mikuláš veľmi solídnym vodníkom, postavu má dobre zažitú a spracovanú do najmenších detailov. Do roly nešťastného otca dcéry sa vie dobre vcítiť možno aj preto, že sám je otcom troch dcér.

Rusalka Eva Hornyáková a vodník Peter Mikuláš. Foto: Zdenko Hanout

Denisa Hamarová ako ježibaba mohla byť aj trochu expresívnejšou vo výraze. Svoj part odspievala tak, akoby bola vlastne kladnou postavou. Nešla z nej žiadna zloba a zlosť.

Cudzia kňažná Jolana Fogašová prekvapila prílišným vibratom vo výškach a neznelými hĺbkami. Mala problémy pri prechode z hrudného registra do hlavového, kde sa jej tón lámal. Herecky svoju rolu stvárnila dobre.

Daniel Čapkovič ako Hájnik sa svojej roly ani nemohol zhostiť lepšie. Bol jediný, komu bolo po celý čas rozumieť úplne každé slovo a ukázal, že aj na malej ploche sa dá urobiť silný dojem. Katarína Flórová ako kuchtík mu bola spevácky dôstojnou partnerkou, hoci na počiatku svojho výstupu v druhom dejstve bola viackrát v rytmickom nesúlade s dirigentom.

Celkom dobre sa predviedli aj tri lesné žienky.

Cudzia kňažná Jolana Fogašová a princ Peter Berger. Foto: Zdenko Hanout

K réžii operného debutanta Martina Kákoša mám dve poznámky. Prvou je, že réžia nedostatočne budovala vzťahy medzi niektorými postavami. A druhou je, že môžeme samozrejme diskutovať o tom, či Rusalku inscenovať klasicky a či moderne. Ak sa však ale už raz rozhodnem robiť ju ako klasickú rozprávku, potom mi príde logické držať sa tohoto spôsobu stvárňovania všetky tri dejstvá. Zmeniť štýl v druhom dejstve na “nerozprávkový” bola chyba. Réžia chcela vytvoriť kontrast medzi farebným svetom rozprávkových bytostí a strohosťou pozemského sveta. Rozumiem zámeru, ale domnievam sa, že to nebol dobrý nápad. Ak to je rozprávka, nech je to potom rozprávka po celý čas.

Stávka na konzervatívneho diváka v SND môže, ale aj nemusí výjsť. Vrátil som sa pred niekoľkými dňami z Petrohradu, kde som mal možnost vidieť, že farebná, rozprávková a vyslovene klasická estetika starých ruských rozprávok z prvej polovice šesťdesiatych rokov má dodnes veľký divácky úspech. Napríklad v Michajlovskom divadle bežala práve v čase mojej návštevy Popoluška (baletné predstavenie), ktorá je viacmenej takáto. Nedostal som sa na ňu, lebo bola vypredaná. Nejde teda o formu stvárnenia, ktorá by už dnešnému divákovi nemala čo povedať.

Rusalka v takomto prevedení môže mať divácky úspech. Len budúcnosť nám ukáže, či to tak bude, alebo nebude.

 

Peter Bleha

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie