Denník N

Esá na Kotlebovej kandidátke

Kotleba a jeho fanklub, ktorý dnes skôr pripomína fanatickú sektu ako politickú stranu, opakovane tvrdí, že s fašizmom nemá nič spoločné. Ak sa však pozrieme na jeho kandidátku, v prvej desiatke sú štyria ľudia, ktorí nie tak dávno dupali v bagandžiach a kvázigardistických uniformách, s dvojkrížom fašistickej Rodobrany, po uliciach. A tým to samozrejme nekončí.

Prvého muža kandidátky, predsedu strany, ktorá má najnovšie už tretiu verziu názvu „Kotlebovci – Ľudová strana naše Slovensko“ a bývalého vodcu Slovenskej pospolitosti, Mariana Kotlebu, zvlášť predstavovať netreba. Napriek tomu, niekoľko fotografií pomôže pochopiť, kto Kotleba reálne je. Uniforma, ktorú nosil je nápadne podobná uniforme Hlinkovej gardy, na rukáve je znak totožný s tým , ktorý používala Hlinkova garda, vpredu pod golierom rovnoramený kríž Rodobrany, Tukom iniciovaných polovojenských oddielov HSĽS, ktoré sa inšpirovali talianskym fašizmom.

Lepšia ako parlamentná demokracia je stavovská demokracia. Štát vedú odborníci, ktorých si vyberá národ. Tiso bol jediný a najlepší slovenský prezident,“ kričal Kotleba v jeden augustový nedeľný večer roku 2005 na akcii vo Zvolene. Počúvalo ho asi 50 ľudí s fakľami a v tmavomodrých uniformách pripomínajúcich rovnošatu Hlinkovej gardy. Okrem nich tam bola ďalšia asi päťdesiatka prívržencov. „Sláva Tisovi, nech žije vodca,“ (Roman Cuprik, SME 23.10.2017)

Známy je Kotlebov obdivný postoj k fašizoidnej vojnovej Slovenskej republike a jej prezidentovi, Jozefovi Tisovi.

Mimoriadne cynický je Kotlebov postoj k osudu 70 000 našich židovských spoluobčanov, ktorých počas slovenského štátu a prezidentovania Jozef Tisa vyviezli do táborov smrti, z ktorých sa ich vrátila iba hŕstka: „Sme tu, aby sme si pripomenuli 70. výročie slovenského štátu. Na výčitky o prenasledovaí židovského obyvateľstva môžeme povedať iba jedno: My sme národnosti slovenskej, nie židovskej. A preto nás židovská otázka ako taká nezaujíma.

V roku 2005 Slovenská pospolitosť pod vedením Kotlebu, rozdávala v Modre cukor so slovenským znakom a nápisom: „Radšej drahý od Slováka ako lacný od Žida.“ Približne 150 účastníkov polícia rozohnala.

Svoj antisemitizmus prejavil Kotleba aj v prejave 14. marca 2004: „Nepotrebujeme sa vyrovnávať so žiadnym pocitom kolektívnej viny alebo sa donekonečna ospravedlňovať tým, ktorí slovenský národ stáročia dehonestovali, využívali a vyciciacali… Veď už Ľudovít Štúr vo svojom nadčasovom diele o týchto diabloch v ľudskej koži povedal…

Židom, ktorí len z milosti slovenského národa žijú na našom území, až bytostne prekáža všetko, čo je slovenské, národné a kresťanské… Aj v minulosti pôsobili proti slovenskému národu, jeho štátnosti a kresťanským tradíciám,“ vyhlásil v reakcii na protest Židovskej náboženskej obce proti demonštrácii Slovenskej pospolitosti v Komárne v roku 2005. “

A v auguste 2017, v Lichtnerovej Infovojne, odporúčal známy podvrh a „bibliu“ antisemitizmu, Protokoly sionských mudrcov: „Treba si prečítať zaujímavú knižku, volá sa Protokoly sionských mudrcov. Tam si myslím, že nájde každý inteligentný človek predobraz toho, ako sa to bude vyvíjať.“

Okrem evidentných antisemitských postojov sú známe aj Kotlebove vyjadrenia na adresu Rómov kde sľubuje „Radikálne riešenie cigánskeho problému“ či o Rómoch hovorí paušálne ako o „cigánskych extrémistoch.“

Značnú výpovednú hodnotu o Kotlebových názoroch a cieľoch má Kotlebova odpoveď v plátku „Hlas národnej stráže“ z roku 2005: „Pri riešení cigánskej otázky sa nemôžeme pýtať „Čo s cigánskym problémom?“ ale musíme sa pýtať „Čo s cigánmi?“ Riešenie je jednoduché – treba im dať prácu. Takú prácu, ktorú aj napriek svojej neprispôsobivosti zvládnu. Cigáni budú využití pri stave diaľnic, železníc, pri rekonštrukcii pamiatok, najmä hradov a zámkov. Taktiež môžu pracovať na poliach a pri zbere úrody. Samozrejme, pod prísnym dohľadom Národnej stráže.

Otázniky vzbudzujú aj mnohé Kotlebove vyhlásenia, ktoré až príliš pripomínajú fašistickú či nacistickú rétoriku: „Spoločne skoncujeme s ponovembrovými zlodejmi a zradcami!“ a „Spoločne skoncujeme so zlodejmi a škodcami slovenského národa!“ Alebo: „Až do chvíle, kým tieto mediálne prostitútky spolu so zradcami z koalície aj opozície nepostavíme pred záverečný súd!“ Či Kotlebov odkaz „ľuďom, ktorí ničia náš národ a našu zem„: „Len toľko, že na nich nikdy nezabudneme a „odmena“ ich neminie!

A hoci toto porovnanie je možno trochu nadsadené, určité paralely tu nepochybne existujú.

Marian Kotleba založil ako svoju prvú, politickú stranu s názvom Slovenská pospolitosť – národná strana. Strana bola zaregistrovaná 18. januára 2005 a  nemala dlhé trvanie, pretože ju na návrh generálneho prokurátora 1. marca 2006, Najvyššší súd Slovenskej republiky rozpustil. Generálny prokurátor svoj návrh odôvodnil tým, že strana svojimi stanovami, programom a činnosťou porušuje Ústavu SR. Hlavným argumentom bolo, že stanovy strany hovorili o cieli nahradiť systém parlamentnej demokracie stavovským štátom a obsahovali národný princíp formulovaný tak, že bol v rozpore s Ústavou SR.

Mariana Kotlebu opakovane zadržala polícia a začala voči nemu trestné stíhanie za pozdrav „Na stráž!“ Stíhaný bol aj za propagáciu fašizmu a výroky o stavovskom štáte a „bielom Slovensku.“

Evidentne sa však nepoučil. Opakovane hovorí o „bielom Slovensku.“

Na výročie Slovenského národného povstania na Úrade Banskobystrického samosprávneho kraja 29. augusta 2015 vyvesil čierne zástavy.

Známe je, že ako župan sa odmietol zúčastniť pietneho aktu položenia vencov k pamätníku obetí vraždenia v Kremničke.

14. marca 2017 na slávnostnom podujatí k vzniku Slovenského štátu Kotleba rozdával šeky so sumou 1488 € za čo dnes čelí trestnému stíhaniu.

Číslo 1488 je totiž notoricky známou šifrou používanou neonacistami na celom svete aj v podobe 14/88, kde číslo 14 znamená tzv. 14 slov amerického neonacistického teroristu Davida Lanea, odsúdeného na doživotie: „We must secure the existence of our people and a future for white children. Musíme zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť pre naše biele deti.“ Táto veta sa stala heslom a bojovým pokrikom hnutia White power, ktoré hlása nadradenosť bielej rasy. Číslo 88 je šifrou pre v poradí ôsme písmeno v abecede a skratka HH znamená „Heil Hitler!

Rovnakú sumu poskytol Kotleba aj detskému hokejovému klubu vo Veľkom Krtíši.

Hoci sa Kotleba snaží záležitosť bagatelizovať, spochybňovať a prekrúcať, skutočnosť je taká, že neonacistická symbolika je mu dobre známa a používal ju aj v obchode Mgr. Marian Kotleba – KKK – ANGLICKÁ MÓDA, ktorý v minulosti vlastnil spolu s bratmi a jeho brat Marek, bol v súvislosti so sortimentom, ktorý v obchode ponúkali aj trestne stíhaný a odsúdený k pokute 500 € za predaj oblečenia s neonacistickými symbolmi.

Na Kotlebu si môžeme urobiť názor aj na základe iných vecí. Ako predseda samosprávneho kraja zbieral od pracovníkov úradu peniaze, ktoré mali byť údajne použité na nákup bagra, ktorým chcel odstrániť nelegálne stavby Rómov v Krásnej Hôrke z pozemku, ktorý mu daroval miestny občan. Stavby doposiaľ stoja a bager nikto nevidel.

Evidentná je aj „pružnosť“ Kotlebových postojov v politických otázkach. Zatiaľ čo v roku 2005 povedal na adresu tých, ktorí kandidovali do Európskeho parlamentu: „… zapredať vlastný národ len kvôli mizivej možnosti stať sa europoslancom skutočne dokáže len istý typ ľudí, ktorí však s vlastencami nemajú nič spoločné! … taktiež nie sú podľa mňa vlastencami tí, ktorí podporovali vstup Slovenska do EÚ

A ešte donedávna Kotlebova ĽSNS usilovne zbierala podpisy za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Postavila vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2019, 14 kandidátov, medzi ktorými nechýbali, rasista Milan Mazurek, ani neonacistický spevák a hovorca strany, Ondrej Ďurica.

Veľmi zvláštne pôsobí Kotleba ako obhajca kresťanských hodnôt a tradičnej rodiny. Hovorí sa, že je pôvodom evanjelik. K praktickej viere sa dostal v charizmatickom spoločenstve Milosť, odkiaľ pre svoj antisemitizmus musel odísť a v súčasnosti ho vidieť ako za asistencie katolíckych farárov, zasväcuje svoju partaj Panne Márii.

A nedávno za nesúhlasu katolíckej vrchnosti, prebehol podobný cirkus pri kostolíku v Drážovciach.

Pritom sa nezdá, že by súkromný život bývalého Vodcu Slovenskej pospolitosti a predsedu strán Slovenská pospolitosť – Národná strana, či Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko, bol v súlade s kresťanskou náukou o manželstve či predstavami o tradičnej rodine. Na saku síce nosí krížik veľkosti, že by sa zaň nemusel hanbiť ani biskup, ale v súkromnom živote sa nazaj neveľmi riadi kresťanskými princípmi. Ja sa o súkromný život bežných ľudí nezaujímam. Ale u vodcu extrémistickej strany, ktorý má plné ústa kresťanstva a ochrany tradičnej rodiny, by som právom očakával, že bude žiť v súlade s princípmi za ktoré sa verejne bije do pŕs. Keďže tak očividne nežije, možno ho právom označiť za pokrytca, ktorý vodu káže a víno pije.

Na jednom z kolebovských banerov je text: „Miluj svoju ženu. Chráň svoju vlasť.“ Lenže u samotného Kotlebu to vzbudzuje otázniky. Ktorú ženu? Maloletú študentku zo školy na ktorej učil a ktorá ho v roku 2010 na sociálnej sieti označovala za otca svojej dcéry? Či jeho podobne mladšiu manželku, Frederiku, ktorá sa s ním rozvádza? Alebo niektorú z tých, ktoré sa pohybujú v jeho blízkosti a na túto tému sa kadečo pošuškáva?

O Marianovi Kotlebovi nateraz stačí. Pozrime sa na ďalších. Dvojkou na kandidátke je právnik Rastislav Schlosár, Kotlebov starý spolupútnik zo Slovenskej pospolitosti. Bol to práve Schlosár, ktorý údajne kúpil Stranu priateľov vína, premenoval ju na Ľudovú stranu Naše Slovensko a umožnil tak Kotlebovi pokračovanie v jeho politickej kariére.

Číslo tri, je ďalší starý člen Slovenskej pospolitosti, Martin Beluský.

Číslo 9 má krajský predseda pre Žilinský kraj, Andrej Medvecký, rovnako starý člen a funkcionár Slovenskej pospolitosti. Mohli sme ho vidieť podstatne mladšieho na spoločnej fotografii s Kotlebom, jeho pobočníkom, Kopúnkom, Urbanom, Beluským a Schlosárom

Medvecký sa ale preslávil nielen členstvom v Slovenskej pospolitosti, ale aj jazdou pod vplyvm alkoholu a brutálnym napadnutím cudzinca tmavej pleti. Medvecký, ktorý spolu s bratrancom Jozefom, kopal a mlátil Lennyho Cruza mal podľa svedkov kričať: „Neger, rozkopte negra, ko.ot čierny, neger, toto je tvoj posledný deň.“

Číslo 11Peter Krupa, známy málovravnosťou a mimoriadnou bojazlivosťou, kvôli ktorej nosí zbraň aj do do parlamentu. A známy sa stal aj tým, ako pred policajným vyšetrovateľom zaprel svoj vlastný profil na Facebooku. Hoci mu vyšetrovateľ pre nespoluprácu Facebooku, nič nedokázal iba niekto s „papiermi na hlavu“ by mohol uveriť, že ktosi založil a spravoval na Faceboku päť rokov konto úplne neznámeho chlapíka z Novej Dubnice, pridával tam statusy, komentáre a fotografie, vrátane fotografií z volebnej kampane.

Číslo 12 má hovorca strany a neonacistický spevák, Ondrej Ďurica, bývalý frontman skupiny Biely odpor, ktorý na koncertoch vykrikoval „Sieg heil!“ a v jednej zo skladieb oslavoval legendu nazi rocku Iana Stuarta.

Trinástku má dedinský učiteľ  Stanislav Mizík, známy mimoriadnou odvahou a ochotou niesť chlapsky následky svojich zlyhaní. Mizík totiž uverejnil antisemitský status a odsúdeniu sa vyhol akceptovaním zbabelého klamstva, že nevie pracovať s počítačom.

Prvú pätnástku uzatvára bývalý mafiánsky vojačik, Miroslav Suja, ktorý viedol a cvičil mužov, na doživotie odsúdeného mafiána, Mikuláša Černáka. Napriek tomu je jeho kariéra v Kotlebovej strane priam oslnivá. Hoci spočiatku sa ho podpredseda Milan Uhrík, v dobe, keď Suja už sedával na mítingoch po Kotlebovom boku a bol spolu s ním na bilbordoch, pokúšal zapierať. A aj keď neskôr mal Suja problémy s políciou kvôli tomu, že zavinil dopravnú nehodu, ktorej následkom bolo ťažké ublíženie na zdraví a na policajtov bol arogantný, stal sa nielen oblastným predsedom, ale aj podpredsedom strany. Skutočne dôstojný funkcionár partaje, ktorá tvrdí, že zákon má platiť rovnako pre každého.

S číslom 18 kandiduje Rastislav Kysel, tiež starý spolupútnik Mariana Kotlebu. Obdivovateľ Slovenského štátu a jeho prezidenta Jozefa Tisa, ktorý sa zásadne zdraví „Na stráž!“ Svoje skúsenosti s Kyselom opísal reportér a protagonista iniciatívy Zabudnuté Slovensko, Andrej Bán: „Dopoludnia stojím v areáli prevádzky na okraji Ladomerskej Viesky. Okrem mňa je tam iba jeden človek, nazvem ho plnič plynu, podľa toho, čomu sa venuje – plní plyn. Okresný šéf strany Kotleba ĽSNS, ktorého už poznám z diskusie, vymieňa plynové bomby, prázdne za plné. „Na stráž!“ povie Kyseľ každému vodičovi nákladiaka. Pozriem im do tváre, nie sú ani trochu prekvapení, zrejme ho už poznajú. „Veď čo? Nie je to trestné,“ mykne plnič plynu plecom…“ a doplní: „Rastislav Kysel sa ma svojho času drzo pýtal, odkiaľ vraj viem, že moji príbuzní zahynuli v Auschwitzi. Nevrátili sa, povedal som dúfajúc, že čosi natoľko zjavné netreba nijako vysvetľovať. A čo ak odtiaľ odišli niekam do Ameriky a iba vám nedali vedieť? – opýtal sa Kysel.“ Myslím, že k tomu už niet čo dodať. Obraz je myslím úplný.

Číslo 20 má bývalý podpredseda ĽSNS, Ján Kesckés, ktorý tiež obľubuje pozdrav „Na stráž!“ a bojuje „Za Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské!“ A obhajuje antisemitskú karikatúru, absurdným tvrdením, že ide o „kolektívnu paranoju médií.

Predsedov brat, Marek Kotleba, kandiduje ako číslo 22. Pravidelného účastníka extrémistických podujatí, súd v roku 2011 potrestal pokutou 500 € za prečin rozširovania extrémistických materiálov. Hoci práve Marek Kotleba v obchode KKK ponúkal zľavy, kde sa vyskytovali čísla 14, 88 či 1488, neváha na tému čísla 88 na drese hokejistu či cenovke a ešpézetke auta, robiť trápne narážky. V dobe, keď bol jeho brat Marian, županom, zamestnal ho ako vrátnika na úrade, kvôli čomu prepustil starého zamestnanca.

Číslo 23 má oblastný predseda z Čadce, František Drozd, ktorý ľúbi Tisa, ale fandí aj podpredsedovi Komunistickej strany Slovenska, Jalalovi Sulejmanovi. Zdraví „Na stráž!“ O gejoch hovorí ako o „buzerantoch“ a „odmieta rovnoprávnosť homosexuálov so zdravými ľuďmi.“

Číslo 27 má bývalá súdna exekútorka, Lucia Žužová, ktorá v minulosti čelila obžalobám zo zneužitia právomoci a má evidentne dobré vzťahy s farárom, Kuffom.

Stanislav Drobný, pravidelný účastník spomienok pri Tisovom symbolickom hrobe, má číslo 27. Kritiku Kuffových nenávistných pseudokázní, považuje za „lynčovanie ľudí s nepohodlnými názormi.“

Prvú tridsiatku uzatvára advokát Radovan Hrádek, kandidát kotlebovcov na ústavného sudcu, ktorý sa v roku 2017 dožadoval zverejnenia zmlúv medzi Michalom Havranom a RTVS. Napriek právnickému vzdelaniu, v žiadosti neuviedol konkrétne požadované údaje.

Číslo 39 má národný socialista Marián Mišún, ktorý sa otvorene hlási k Tisovmu výroku: „Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu,“ ktorým Tiso ospravedlňoval deportácie Židov do vyhladzovacích táborov a bez zábran priznáva, že „našim zámerom je odstrániť súčasný zločinecký režim.

Anton Grňo má na kandidátke číslo 41. Bývalý mäsiar, ktorého podľa všetkého platí strana z peňazí daňových poplatníkov, chodí v tričku s Tisom, paktuje s Kuffom a pritom ešte v auguste 2005 tvrdil, že „náboženstvo je najväčšie zlo na svete.“ Múzeum holokaustu podľa neho „mali zbúrať.“ Za veľkú česť považuje zoznámenie s chlapíkom, ktorý má celé telo potetované nacistickými symbolmi, vrátane brány do Osvienčimu-Auschwitzu. Ortodoxný rabín Baruch Meyers je podľa Grňa „obrezanec,“ ktorý vedie „totálnu mediálnu vojnu proti slovenskému národu.“ Antisemitský podvrh, Protokoly sionských mudrcov, uvádza slovami: „Doporučujem si prečítať.“ Navrhuje vrátiť čestné občianstvo v Bánovciach prezidentovi Tisovi a pomenovať po „deložovaní  cigánskych neprispôsobivých asociálov“ po ňom súčasnú ulicu „K nemocnici.“ V súvislosti so zdieľaním jedného môjho statusu citoval Tisov výrok o škodcoch: „Každý protislovenský živel musí byť potrestaný za vlastizradu. Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu.

Mazurekov kamarát, študent Ján Pastuszek, jedna z postáv Kulturblogu, má číslo 43. Na fotografii ho vidíme stáť vedľa nemeckého extrémistu Jensa Pühseho, ktorého v roku 1996 odsúdili za organizovanie spomienkovej akcie na Hitlerovho zástupcu Rudolfa Hessa.

Doktorka Natália Grausová má číslo 44. Počas svojho štvorročného pôsobenia v Národnej rade sa zviditeľnila návrhom, aby sa pomodlili za Tisa a tým, ako na rokovaní výboru pre zdravotníctvo venovaného revízii cien liekov, navrhla aby Slovensko vystúpilo z NATO. Okrem toho bola pravidelnou účastníčkou spomienkových akcií pri Tisovom hrobe.

Lenka Bočkayová, podľa ktorej „bol pred 71 rokmi zavraždený náš doposiaľ jediný skutočný prezident Dr. Jozef Tiso,“ má číslo 55.

Lenka má aj spoločnú fotografiu s kotlebovskými Chippendales.

Číslo 59Emil Kupčík, oblastný predseda pre okresy Námestovo, Dolný Kubín a Tvrdošín, šíriteľ antivaxerských bludov, nezmyslov o Sorosovi a sprostostí o tom, aké choroby nám sem vraj chcú zavliecť politici, ktorí nie sú podľa jeho gusta.

Bývalý predseda Matice Slovenskej, Marián Tkáč, má číslo 65. Rovnaké meno však nájdeme aj inde, ale možno je to iba náhoda.

S číslom 72 je na kandidátke Michaela Sahul, ktorá pred časom poskytla rozhovor plný pikantností časopisu Break. Kritiku odborníkov si vyslúžila aj za údajne „slovenský“ kroj a na svojom profile na ruskej sieti V kontakte, zdieľala Adolfa Hitlera a žiadala aby za ňu kritikovi ĽSNS „dali po hube.“

Číslo 74 má Marcel Urban, starý člen a vodca Slovenskej pospolitosti. Podľa zistenia Vladimíra Šnídla z Denníka N, má byť Urban za kotlebovským webom, Prehľad správ.

Prehľad správ nie je jediným médiom, ktoré slúži Kotlebovi.

Klaudia Hrušková má číslo 91. Zdraví „Na stráž!“ a napajedila ju prehra Mariana Kotlebu v župných voľbách.

S číslom 99 kandiduje vozíčkár a drevorezbár, Slavomír Dlubač, ktorý o mne v dobe, keď som nemal ani tušenia o jeho existencii, napísal, že „nemôžem mať slovanský pôvod“ som „niečo odporné zákerne ponížené pod poslednú úroveň. Za pár drobných schopný lízať zadok tomu kto zaplatí. Číry genetický odpad…“ a dal aj recept čo so mnou treba urobiť: „zbičovať, posypať soľou a navždy vyhnať preč bez práva sa vrátiť...“

Juraj Brandajský, podľa ktorého je Bezák odpadlík a heretik a Jozef Tiso najväčší Slovák, má číslo 117.

Predposledný na kandidátke je Marek Darmo, ktorý má číslo 149. Darmo sa zviditeľnil vulgárnym slovníkom a povýšeneckým správaním voči členom policajnej hliadky vo Zvolene. A tiež týmto klamstvom. Vzhľadom na to ako ovláda slovenský pravopis, by mu určite pristalo viac skromnosti. A v kontexte jeho správania, úsmevne pôsobí, že ako volebné heslo má: „Urobíme poriadok!“

Posledný na kandidátke je „za trest,“ Milan Mazurek, ktorý má číslo 150. Mazureka netreba zvlášť predstavovať, myslím, že sa dostatočne predstavil  sám, či už pred bratislavskou Hlavnou stanicou, rasistickými výrokmi v rádiu Frontinus, čo mu vynieslo trestné stíhanie a pokutu 10 000 €, alebo na pouličných či sálových mítingoch Kotlebovej ĽSNS. Mazurek sa stavia do role obrancu kresťanstva, ale pritom z katolíckej cirkvi vystúpil a nepekne sa o nej vyjadroval. Bojuje za tradičnú rodinu a pritom má dieťa a nie je ženatý. Tvrdí. že zákon má platiť pre každého a pritom má dve fotografie s ľuďmi ktorí vraždili. Napriek tomu sa domnievam, že Mazurek sa vzhľadom na svoju popularitu medzi extrémistami, do parlamentu prekrúžkuje a bude patriť prinajmenšom do prvej desiatky, ak nie do prvej trojky kandidátov. Jeho voliči si tým neomylne vystavia vizitku, ak nie rovno rasistov, tak určite ľudí, ktorým nevadia rasistické a fašizoidné názory.

Snáď pre ilustráciu ešte pár funkcionárov Kotlebovej ĽSNS, ktorí síce na kandidátke z rôznych dôvodov, nie sú, ale ich miesto v hierarchii strany je pevné. Oblastný predseda a podpredseda strany Rastislav Jakubík pred časom zaujal hákovým krížom, ktorý má vytetovaný na hrudi a zbabelými výhovorkami, ktorými sa snažil nepríjemnú situáciu vysvetliť. Cudzie mu nie sú ani vyhrážky v štýle známeho hitlerovského „PRÍDE ČAS – Es kommt der Tag!

Miesto v galérii si zaslúži aj bývalý pobočník Vodcu Slovenskej pospolitosti a oblastný predseda pre Liptov, Michal Buchta., ktorý je v súčasnosti trestne stíhaný za rozširovanie extrémistických materiálov prostredníctvom internetového obchodu „Brotherhood.“

Na kandidátke nie je ani oblastný predseda Zdeno Ľaudár, ktorý má na hrudi vytetovanú bránu do Osvienčimu-Auschwitzu a nosí tričká neonacistických skupín.

Aký je vzťah bežných členov, či voličov a fanúšikov ku Kotlebovej minulosti a pochodovaniu v kvázigardistickej uniforme, ilustruje týchto pár komentárov k jednej fotografii: „ale už tam nevyťahuj tie starodávne fotky… každý má právo vyjadriť svoj názor, len Kotleba nie… ak sa po.erieš tak za to môže Kotleba lebo je fašista. Rad radom by som na vás podávala trestné oznámenia a po víťazstve vám neo liberálom len lopaty do ruk a plot okolo… Sú to štramáci nevzdávajte sa treba bojovat… Takých chlapov teraz nestretnes len tak na ulici bohuzial.

V tomto kontexte vyjadrenie politológa Jakuba Drábika, autora knihy „Fašizmus,“ prečo sú kotlebovci fašisti, celkom dáva zmysel.

A Drábikove slová povrdzujú, tým čo zdieľajú vo svojich skupinách, aj samotní kotlebovci, ktorí pritom o sebe tvrdia: „Nie sme fašisti.

„Spravodlivosť pred zákonom pre všetkých bez rozdielu“ na Kotlebovský spôsob.

Úplne na záver, možno neúplný zoznam členov, funkcionárov a kandidátov Kotlebovej strany, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom.

Strana Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko, si robí nádeje, že vo voľbách dosiahne dobrý výsledok a sľubuje svojim voličom, že na Slovensku urobí poriadok. Vzhľadom na jej nulový koaličný potenciál, absenciu akéhokoľvek reálneho programu a totálny nedostatok odborníkov schopných čokoľvek realizovať, sú jej sľuby prázdne. Každý hlas pre túto stranu je hlasom hodeným do koša a zároveň hanbou pre Slovensko. Nech už to v týchto voľbách dopadne akokoľvek, Kotlebovu stranu v nasledujúcich rokoch čaká zákonitý úpadok, samotného Kotlebu a ďalších členov a funkcionárov súdne procesy a strana ako taká bude opätovne čeliť návrhu na jej rozpustenie. Verím, že práca prokuratúry bude tentoraz kvalitnejšia a aj táto Kotlebova strana skončí rovnako ako jeho predchádzajúca – rozpustením a odchodom do zabudnutia.


A čo sa mňa týka, sľubujem, že nech už voľby dopadnú akokoľvek, budem šliapať Kotlebovej strane na otlaky, rovnako ako doteraz. A už dávno nie som sám, milí kotlebovci.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.