Denník N

Aspoň 7 dôvodov, prečo voliť liberálov (z SaS)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Slovensku snáď neexistuje strana, ku ktorej by pasoval výraz „love-hate relationship“ viac, ako je strana Richarda Sulíka, SaS. Napriek riskovaniu, že si tak pohorším pár ľudí z mojej bratislavskej bubliny, sa posnažím spísať aspoň pár dôvodov, prečo verím, že je strana Sloboda a Solidarita naďalej najlepšiou možnosťou pre Slovensko po 1. Marci 2020. – A taktiež, prečo by jej kritici mali dúfať v jej silný mandát.

Pred tým, než by ma niekto obvinil zo zaujatosti a neobjektívnosti, by som rád vopred napísal, že moje názory sú subjektívne a odzrkadľujú iba osobné skúsenosti a pocity. Stranu SaS sledujem od jej vzniku a s pár členmi a pridruženým kruhom ľudí udržiavam kamarátske no veľmi sporadické kontakty. Nie som jej členom a nie vždy som aj bol jej voličom. Byť metropolitným Bratislavčanom (ak sa tak môže niekto nazvať) obklopeným mladými a akademicky vzdelanými ľuďmi a zároveň byť človekom, čo otvorene podporuje stranu Sloboda a Solidarita sa môže v mojej liberálnej bubline občas zdať ako spoločenská samovražda. Boli časy kedy boli SaS a R.S. prirovnávaní ku fašistom a extrémistickým populistom. Napriek tomu, že takýto naratív môže komunikovať a zdielať iba politický diletant, na dlhú dobu zanálepkoval stranu SaS ako nevhodnú alternatívu pre vyzretého vzdelaného voliča.

 

Môj nasledujúci text by nemal byť oslavnou piesňou ani politickou agitkou. Slovenský volič však v šume neustálych káuz a bizarných vyhlásení politikov môže miestami strácať kompas na to, čo racionálne je a čo naopak už nie. V nasledujúcich bodoch chcem opísať 7 dôvodov, prečo považujem stranu SaS za racionálnu a rozumnú voľbu v roku 2020 a možno aj v roku 2024.

 

1.) Nie je Liberál ako Liberál.

Najnepochopiteľnejší argument, ktorý Slovenská online diskusia vyprodukovala je tvrdenie, že SaS a R.S nie sú predstaviteľom liberalizmu. Takejto teórií môže uveriť iba ten, ktorý si pletie pojmy s dojmami. Ak sú vám známe mená ako Milton Friedman, John Stuart Mill alebo John Lock z hodín občianskej náuky, alebo politických Netflixových senzácií, nemusím tento bod ďalej rozpisovať. Ak však nie, pripomeniem len to, že pôvodný klasický liberalizmus (v dnešnej dobe asociovaný najmä s libertarianizmom) bol zdrojom liberálnej ideológie a jeho sociálny a ekonomický pohľad na svet by sa dal kategorizovať najmä cez pravicovú optiku. Moderný liberalizmus, ktorý sa častokrát nepochopiteľne od SaS vyžaduje je výsadou progresívnych ľavicových strán, ktoré od začiatku 20. Storočia pretransformovali meno liberalizmu. Pozor, napriek tomu, že sa ideologicky nezhodujem s témami a hodnotami ľavicových progresívcov, ich existencia na slovenskej politickej scéne je určite pozitívna a považujem ich v Slovenskej realite za dôležitý a nutný hlas. Liberalizmus progresívny a klasický nie je vôbec identický. Ten prvý zväčša zastáva slobodu kolektívnu cez štát a jeho politiku. Ten druhý naopak zastáva slobodu osobnú s minimálnym zásahom od štátu.

 

2.) Nikto nie je viac čitateľný ako SaS a R.S.

SaS si udržiava konzistentnosť a po 10tích rokoch aj vyzretosť. V mori nečitateľných a až bizarne nepochopiteľných kúskov a vyjadrení niektorých predstaviteľov opozičných strán, vychádza SaS ako zmiernená a konzistentná strana. Ak sa niekto pozrie na staršie rozhovory s R.S, uvidí, že si strana a jej líder drží rovnaké presvedčenia a hodnoty. Áno, miestami aj SaS naskočila na infantilnú anti-imigrantskú a proto-populistickú rétoriku, aby si získala nerozhodnutého slovenského voliča. No pri dôkladnom počúvaní vysvetlení a racionalizácie R.S vysvitá, že tieto rozhodnutia nepochádzali z vypočítavosti, ale iba z elementárne tvrdohlavého držania sa vlastných hodnôt a presvedčení. K tým sa dostanem v ďaľšom bode. V krajine kde je nadpolovičná väčšina obyvateľstva proti príjmaniu utečenov je takáto komunikácia len slepým akcetovaním spoločenského názoru. To či je správny a opodstatnený je už na vašom osobnom zvážení.

 

3.) Hodnotová konzistentnosť a kognitívna disonancia slovenského voliča.

Ak si na politikovi a strane vážime oddanosť k ideálom a svojmu presvedčeniu, nájdeme málo lepších príkladov ako SaS. Existuje kvantum pripomienok a momentov o „cielenom povalení Radičovej vlády“. Napriek tomu, že som ako pozorovateľ už dávno na reagovanie na danú tému rezignoval, R.S a predstavitelia strany neustále racionálne vysvetľujú svoje rozhodnutie. V skratke – ak strana raz sľúbila, že zahlasuje proti Eurovalu z vlastného presvedčenia, prekvapenie nad tým, že tak urobila je úplne nezmyselné. Na jednu stranu chce slovenský volič od svojej strany oddanosť k presvedčeniu, čisté svedomie a zastupovanie svojich názorov. Na druhej strane je potom takéto rozhodnutie kritizované nasledujúcich osem rokov. Pád vlády v 2012 bol krátkozraký a nezodpovedný. No hlasovať podľa presvedčenia a sľubu koaličným partnerom by malo byť univerzálne vnímané ako konzistentné. To, že bol takýto vývoj predvídateľný je dnes jasné a aj sám predseda SaS považuje to, že poslanci pred hlasovaním neopustili rokovanie, za svoju najväčšiu chybu

Foto: Facebook strany SaS

 

4.) SaS mala historickú odvahu nastolovať nové témy.

Je ľahké vydávať sa za nového politika a reprezentovať mladú silu v roku 2020. Napriek tomu, že mnoho z mojich priateľov a známych podporuje „nové a mladé strany“, bola to práve SaS, ktorá v roku 2010 vniesla do Slovenskej reality témy, o ktorých vtedy naša spoločnosť ešte ani nesnívala a na slovenskú politickú mapu priniesla čerstvý závan relevantných spoločenských a hodnotových tém. Dekriminalizácia ľahkých drog a registrované partnerstvá, okrem iného, už dnes nie sú na Slovensku tabu, aj keď sa táto agenda populisticky často zneužíva. Bol rok 2009, mal som vtedy ešte hlbokú pubertu. V parlamente dominoval energický Fico a tandem Ján Slota a Vladimír Mečiar. Bol rok a pól pred prvým Slovenským Pride-om v BA. Ministrom vnútra bol Robert Kaliňák a spravodlivosť patrila Harabinovi. Ak sa niekto dokáže nostalgicky preniesť do sureálneho časopriestoru vtedajšieho Slovenska, musí vidieť, že SaS danými témami rozprúdila nevyhnutné spoločenské dialógy a dodala relevantný hlas a legitimitu pragmatickému, liberálne-demokratickému voličovi.

 

5.) Aj keď je to ťažko uveriteľné, v SaS vie ísť ego bokom.

Či už to bolo Sulíkovo bolestivé vyjednávanie novej alternatívnej koalície v roku 2016 alebo ponúknutie prvého miesta na kandidátke Andrejovi Kiskovi, R.S a SaS preukázali, že v kľúčových situáciach vedia dať ego bokom a propagovať možnosť, ktorá je pre Slovensko a slušnú demokratíckú alteratívu lepšia. Aj v ozvene posledných predvolebných dní môžeme vidieť zmiernené a diplomatické vyjadrovanie predsedu SaS, ktoré je rešpektuhodné vzhľadom k prieskumovým odhadom. R.S už vie, že lídrom opozície nebude. No tak, ako aj počas posledných debát a dní pred voľbami ukázal, jeho zmysel pre spájanie a racionálnu moderátnosť môže pri nadchádzajúcej vláde egomaniakov a ideologicky výstredných strán pôsobiť ako malý, no o to dôležitejší hlas zdravého rozumu. Posledné predvolebné video SaS, kde vyzýva k voľbe akejkoľvek opozičnej strany pôsobí ako epilóg vyspelej a korektnej kampani.

 

6.) Strana SaS má naozaj dobrý program.

Pri tomto sa nebudem rozpisovať. Podľa mnohých objektívnych a relevantných hodnotení je program strany SaS dlhodobo uznávaný ako jeden z najlepších. Je to hlavný bod celej agendy a kampane SaS. To, že daný program skrz predvolebnú podporu nemá vyšší potenciál je len smutnou sondážou do mysle väčšinového slovenského voliča.

 

7.) Štandardný slovenský volič ešte stále nie je štandardom

Smutná realita slovenskej politickej debaty a tém, ktoré prináša je len zrkadlom našej spoločnosti a desaťročí vlád gaunerov a diletantov. Je úplne pochopiteľné, že slovenský volič nahliada na Slovenskú politiku cez optiku posttraumatického syndrómu. Tento pocit jednoznačne vplýva aj na témy, ktoré naše voľby a politici logicky komunikujú. Je preto naivné očakávať príchod zmiereného a rozvážneho štátnika Werichovského typu, pri voličoch, ktorých zasýtia prázdne vyjadrenia a populistické návrhy. Pri takomto mandáte sa každá strana, ktorá túži uspieť mení na mačkopsa, ktorý chce sýteho vlka, celú ovcu a ešte aj baču na dovolenke. V tejto depresívnej realite je úplne pochopiteľné, že aj SaS bude mať momenty, pri ktorých sa odprezentuje Machiavelisticky, a tak, ako to väčšine elektorátu príde štandardné. Sú to však práve takéto momenty, kedy sa konzistentnosť a dlhodobo preukázateľná tvrdohlavá oddanosť svojim ideálom môže javiť, ako jediná pozitívna garancia slušnej a vyspelej vlády.

 

Záver

Raz som sa jedného kamaráta zo SaSky spýtal, ako vidí budúcnosť strany. Povedal mi, že SaS si už prežila toľko pádov a faciek, že ju test času predurčuje k dlhému životu či sa to ľuďom páči alebo nie. Bola by to pravda ak by nebola slovenská politická scéna plná zvratov a prekvapení. Nebudem nikoho presviedčať, aby volil tú alebo tú stranu. Môžem len dúfať, že sa o týždeň zobudíme na Slovensku, ktoré bude slušnejšie a právnejšie. Pre mnohých túto zmenu SaS nereprezentuje a mandát dajú radšej iným. To je v poriadku. Pre tých však, ktorým sú konzistentné, fundované a časom overené hodnoty a názory blízke, nemusí dlho vyberať. A ak sa aj napriek tomuto všetkému rozhodnú, že SaS svoj hlas nedajú, budú si aspoň priať vládu a realitu, kde je SaS stále relevantná a existujúca strana ako jediná testovaná časom a nástrahami, na ktorých nejeden samozvaný premiér pohorel. Koniec koncov, nikto si to na vlastnej koži neotestoval tak dôkladne, ako oni sami.

Držme si palce.

 

 

Autor nie je členom žiadnej politickej strany. Všetky uvedené názory sú mojím osobným presvedčením a nemusia sa zhodovať s členmi akejkoľvek politickej strany.

 

Teraz najčítanejšie

Dominik Dubovsky

Veselý cynik, spoločenský introvert a večný rojko, ktorý často premýšla hlavne pre seba ale občas aj nahlas.