Ani vedci nie sú imúnni voči konšpiračným teóriám

Zem je plochá, z lietadiel na nás vypúšťajú nebezpečné chemikálie, na ktoré zaberá jedine ocot (najlepšie prevarený), klimatická zmena je podvod a prejavy slovenských politikov sa už nejaký ten rok nepíšu na Slovensku. Ponuka konšpiračných teórií je v súčasnosti naozaj pestrá a kontaminuje už takmer každú oblasť ľudského poznania. Nad niektorými z nich sa môžeme pousmiať, iné však spochybňovaním či prekrúcaním faktov ohrozujú nielen zdravý rozum, ale i celú našu spoločnosť. Obzvlášť nebezpečnou kombináciou (a to nielen pred voľbami) sú konšpiračné teórie založené na politicky motivovaných dezinformáciách. Ich obeťou sa pritom ľahko môže stať každý z nás, a to bez ohľadu na vek, vzdelanie či sociálny pôvod. Čím to je? Ako sa tomu brániť? Aj na to sme sa opýtali doktora Ivana Brezinu z Filozofickej fakulty UK, ktorý sa ako sociálny psychológ zameriava na oblasť spracovania informácií – konkrétne experimentálne skúma chyby a omyly, ktorých sa pri tomto procese dopúšťame. Okrem toho je jedným z editorov knihy Prečo ľudia veria nezmyslom. Publikácia, ktorá je výsledkom práce tímu slovenských psychológov, vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Premedia.

Skúsme si najprv zadefinovať konšpiračnú teóriu. Čím sa z hľadiska metodológie vedeckého výskumu odlišuje od vedeckej teórie?

Konšpiračné teórie možno považovať za opak spoľahlivého a triezveho spracovania a vyhodnocovania informácií. Vo všeobecnosti ich charakterizuje manipulácia so zámerom na pozadí prezentovaných udalostí či skreslené vysvetlenie kauzality, pričom neraz navádzajú na paranoidné vnímanie sveta, využívajúc napríklad motív sprisahania. Následkom toho prehlbujú predsudky a kontaminujú zmysluplnú spoločenskú diskusiu dezinformáciami. Konšpiračné teórie tiež nezriedka obsahujú schému, v ktorej je nedostatok dôkazov proti konšpirácii prezentovaný ako dôkaz jej pravdivosti. Práve v tom spočíva najvypuklejší rozdiel medzi vedeckou a konšpiračnou teóriou.

Prečo sa konšpiračné teórie tak rýchlo šíria? Čo na nich ľudí láka?

Internet a sociálne siete umožňujú instantné, globálne a prakticky nekontrolované zverejnenie akejkoľvek informácie v podstate bez nákladov. Tu si dovolím drobnú poznámku za okraj: mal som v živote príležitosť dlhodobo pracovať v politickom kontexte pod hlavičkou medzinárodných organizácií na štyroch kontinentoch a zblízka spoznať kontext viac než tucta zaujímavých a neraz vyhrotených volebných procesov. Táto skúsenosť, vraciam sa späť k téme, ma priviedla k poznaniu, že ak spoločnosti prevádzkujúce sociálne siete typu Facebook neprevezmú väčšiu mieru zodpovednosti za svoj produkt, miera jeho zneužitia umožní dezinformátorom výrazne zdeformovať súčasný systém. V mnohých ohľadoch sa to deje už dnes, avšak miera potenciálneho zneužitia je pri súčasnom nastavení výrazne vyššia, a to, že nenastali ešte závažnejšie problémy, je z nemalej časti výsledkom šťastia, ako i nešikovnosti dezinformátorov, a nie výsledkom pružných a efektívnych reakcií technologických gigantov na hrozby. Napríklad podpora overovania faktov (fact-checking) je u týchto spoločností nízka, priam marginálna, ak ju vnímame v kontexte finančných možností a eventuálnych následkov. Čo je naďalej veľmi dobrá správa pre všetkých konšpirátorov a politické kandidatúry založené na klamstvách.

To je, samozrejme, iba jedna strana problému. Ľudí konšpiračné teórie priťahujú od vekov a naďalej budú bez ohľadu na to, či sa ich obsah šíri orálne, na webe, alebo je vyrezaný do palmového listu. A prečo? Konšpiračné teórie sú totiž efektívnym nástrojom, ako eliminovať neistotu. Vytvárajú nielen skratky v komplexnom a ťažko obsiahnuteľnom svete informácií, ale zároveň nám poskytujú ilúziu kontroly nad udalosťami, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Ako som už spomínal, teórie manipulujú s kauzalitou, pripisujú udalostiam intenciu, zámer niekoho, kto stojí v pozadí. Bližšie vysvetlenia v tejto súvislosti ponúka vo svojej kapitole našej knihy kolega Vladimír Bahna, ktorý detailne opisuje fungovanie ľudskej mysle z evolučného hľadiska. Hľadá odpoveď na to, prečo si správanie druhých vysvetľujeme častejšie na základe ich osobnostných charakteristík (dispozícií) než situačných premenných. Priblížme si to na konkrétnom príklade. Napríklad je spoľahlivo experimentálne overené, že máme tendenciu pripisovať prudké zabrzdenie auta idúceho pred nami šoférovej vlastnosti či chybe skôr než udalosti na vozovke, ktorú nemáme možnosť vidieť. Pokiaľ ide o to, čo ľudí láka na konšpiráciách, sociálna psychológia v tomto smere prináša overené poznanie, že človek si nejednoznačné situácie častejšie vysvetľuje úmyslom, teda intenciou druhých ľudí („oblial ma naschvál, náročky neopätovala pozdrav“ a podobne), než iným faktorom či náhodou. Aj odtiaľ pramení voda na mlyn konšpirácií. Máme teda prirodzený sklon veriť tomu, že lietadlo havarovalo, lebo niekto to tak chcel, a nazdávam sa, že je dobré, keď tieto informácie o sebe integrujeme do bežného života, lebo zmeniť naše nastavenie kované tisícročným bojom o prežitie sa zo dňa na deň nepodarí.

Konšpiračné teórie priťahujú ľudskú pozornosť aj z ďalších dôvodov. Človek je prirodzene zvedavá bytosť a poznávanie okolitého sveta ho priťahuje. Ak má tento proces v sebe prvky zakázaného ovocia, detektívky, odhaľovania tajných informácií a pred verejnosťou dôkladne skrývanej „pravdy“, o vnady nie je núdza. Tvorca aj konzument teórií sa menia na rebelov, ktorí sa vyčlenili zo slepého stáda, našli odvahu a rozum nenechať sa oklamať. Neraz sa spoločne pohybujú na hrane „veľkého objavu“, cítia sa byť protagonistami historického momentu, zlomu, ktorý zmení svet. Nazdávam sa, že niektoré teórie poskytujú konzumentom zážitok vzrušenia podobný tomu, čo prežívali kacíri, ktorí pred stáročiami priniesli ideu guľatej zeme. Dnešní kacíri však, paradoxne, hlásajú, že sme všetci naleteli a Zem je v skutočnosti plochá. 

Aj aféra Watergate bola pôvodne považovaná za konšpiračnú teóriu. Takéto prípady môžu ľudí utvrdzovať v tom, že každá konšpiračná teória má v sebe zrniečko pravdy, len nie je vôľa preskúmať to…

Áno, viaceré pôvodne konšpiračné teórie sa preukázali ako pravdivé. To však v praxi neznamená, že konšpiračné teórie sú automaticky pravdy, ktoré len potrebujú časom dozrieť.

Dajú sa na základe charakteristík typu vek, vzdelanie či sociálny pôvod identifikovať skupiny ľudí, ktoré sú náchylnejšie veriť konšpiračným teóriám? Sú napríklad vedci a vzdelaní ľudia voči konšpiračnym teóriám imúnni?

Imúnni rozhodne nie. Výskum Daniela Kahana z roku 2017 dokonca poukazuje na to, že ľudia s vyššou „vedeckou inteligenciou“ podliehali nepodloženým presvedčeniam a ideologickej zaujatosti ešte viac než ľudia s nízkou „vedeckou inteligenciou“. Časť konšpiračných teórií má v sebe totiž prvok pseudovedeckého myslenia. Ako uvádza kolega Jakub Šrol vo svojej kapitole, výskumy na túto tému napríklad ukazujú, že zatiaľ čo vzdelanejší a vedecky zdatnejší liberáli viac dôverujú vedeckým poznatkom týkajúcim sa globálneho otepľovania, vzdelanejší a vedecky schopnejší konzervatívci tieto informácie odmietajú silnejšie. Na druhej strane výskum v oblasti „bullshit receptivity“, teda toho, či ľudia dokážu odhaliť nezmyselnú informáciu, identifikoval lepší výkon u ľudí s lepšími kognitívnymi a analytickými schopnosťami.

Základným odporúčaním lektorov kritického myslenia je, aby sme k informáciám pristupovali so zdravou skepsou. Je to úplne odôvodnená požiadavka, no tá skepsa sa javí ako dvojsečná zbraň. Ako docieliť, aby neprerástla do paranoje? A ako odlíšiť „konšpirovanie“ od zdravého skepticizmu, ktorý sa vo vedeckom svete považuje za najvyššiu cnosť? Nehovoriac o tom, že v dnešnej záplave informácií nie je v ľudských silách všetko preverovať.

Máte pravdu, to skutočne nie je. Rovnako u nás, ako aj v zahraničí dostupnosť informácií a možnosť zapôsobiť online na masy vytvorila z mnohých laikov „univerzálnych expertov“ na ľadový hokej, Blízky východ, lykožrúta, elektromobily, rakety stredného doletu, emisie CO₂ či reguláciu divej zveri. Neraz sme svedkami toho, že diskurz na odbornú tému je degradovaný do suterénu emocionálnych výkrikov až hystérií vo virtuálnom priestore (tu sa kultúrne rozdiely prejavia viac) a je využívaný na politické ciele. Za posledné roky dôvera v expertov klesla alarmujúcou rýchlosťou, čo je jedným z indikátorov toho, že v práci so zdrojmi informácií sa ako spoločnosť máme čo učiť. Fakt, že bežný človek sa dnes dostane k mnohým donedávna nedostupným informáciám, neznamená, že sa za noc pri vyhľadávači z neho stane odborník. Toto poznanie mnoho ľudí rozširujúcich informácie, ako je zrejmé z verejnej diskusie, žiaľ, nezdieľa.

Ako som sa vo vašej knihe dočítala, výskumy potvrdzujú, že ľuďom, ktorí fandia konšpiračným teóriám, zväčša nestačí ukázať vedecké fakty, ktoré ich vyvracajú – oni totiž často, paradoxne, vedia, aké teórie akceptuje vedecká komunita. Zvlášť v diskusiách na témy, kde hrá nemalú rolu obrana ich kultúrnej identity, však u nich kritické myslenie a racionalita ustupujú do úzadia. Prečo je to tak?

Medzi našimi presvedčeniami a vedomosťami existuje priepasť. Výskum napríklad dokumentuje, že veriaci ľudia, ktorí dobre poznajú evolučnú teóriu, rozumejú jej vedeckému prístupu, metodológii i zisteniam, sa naďalej veľmi často prikláňajú k presvedčeniu, že ľudia sa nevyvinuli z iných organizmov, ale vznikli stvorením.

Nedostatok tréningu kritického myslenia v dnešnom školstve môže byť tiež jedným z faktorov. V nedávnom výskume realizovanom na reprezentatívnej vzorke Slovákov sme identifikovali veľmi vysoký počet dospelých ľudí, ktorí nie sú schopní ani za finančnú odmenu vytvoriť argument v protiklade k vlastnému postoju. Témou bola, mimochodom, migrácia.

Efekt kultúrnej identity a strašenie možnosťou jej ohrozenia často zneužívajú aj politici na manipulovanie verejnosti. Ako z psychologického hľadiska takáto manipulácia funguje? A stačí na to, aby sme sa voči nej vedeli brániť, poznať princípy jej fungovania?

Tento druh manipulácie funguje v rôznych prestrojeniach prakticky globálne. Kultúrna identita má mnoho vrstiev a u každého človeka je iná vrstva tou citlivou, pričom spojnicou populistických manipulácií (ak dobre chápem vašu otázku) je práca s ľudským strachom z neznámeho. Nie je vždy jednoduché človeku vysvetliť, aby sa nebál žraloka, ale skôr upchatých ciev, ktoré sú preňho oveľa reálnejšou hrozbou.

Dá sa len strachom z neznámeho vysvetliť aj nemalá spoločenská odozva na tému imigrácie a podnecovania nenávisti voči rasovým, národnostným, sexuálnym či iným minoritám, ktoré sa na Slovensku stali už dezinformačným evergreenom politických kampaní populistov a extrémistov?

Strach funguje veľmi spoľahlivo, na pozadí silného emocionálneho zážitku aktivuje u človeka skratkovité myslenie. U nás, v stredoeurópskom priestore to má svoje špecifiká, ktoré vychádzajú z historického kontextu. Niektoré témy súvisia viac s náboženstvom a tu v porovnaní napríklad s našimi západnými susedmi vykazujeme často odlišné presvedčenia. Na iné témy reagujeme podobne v rámci strednej Európy a pre porovnanie v celoeurópskom meradle uzavreto, ustráchane a voči menšinám diskriminujúco.

Možno aj preto je u nás už osvedčeným ťahom na získanie popularity u časti konzervatívnych voličov – žiaľ, často len typicky predvolebne povrchné – znovuotváranie hodnotových otázok, akými sú napríklad interrupcie.

Vnímam to v kontexte politických hier. Súhlasím s vami, napríklad mnohí cudzinci žijúci na Slovensku sú prekvapení mierou, do akej dokážu niektoré náboženské otázky aj v dnešnej dobe utvárať náš domáci politický priestor. Nie je vo svete úplne bežné, že sa otázka interrupcií stane primárnou politickou témou, na ktorej sa lámu preferencie, pričom spravodlivosť, hospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo či zahraničná politika sa tak stávajú len akousi vzdialenou ozvenou. Človek zvonka neraz nadobúda dojem, že žijeme v ideálnom svete, kde už všetky praktické problémy máme vyriešené. Samozrejme, až kým sa nezrazí s realitou.

Viaceré médiá sa snažia dezinformáciám kontrovať faktmi, reálnymi štatistikami a podobne. U svojich názorových oponentov, ktorí sa majú tendenciu informačne zabarikádovať v kruhu ľudí s rovnakým videním sveta, si tak však zväčša len vyslúžia nálepku liberálnych zapredancov. Ako fanúšikom dezinformačných kampaní prezentovať fakty tak, aby ich naozaj vzali na vedomie? Ako s nimi komunikovať?

Treba si uvedomiť, že v hre je viacero faktorov. Napríklad už spomínaná kultúrna, ako aj individuálna identita každého jedného z nás, pričom obe sú prepojené so systémom presvedčení. Okrem toho dezinformácie pôsobia často dôveryhodne, keďže identifikujú jednoduché príčiny zložitých fenoménov, v porovnaní s neraz komplikovanými vedeckými vysvetleniami.

A v neposlednom rade je to často boj proti sklonu k sebapotvrdzovaniu. Túto tému vo svojej kapitole veľmi zrozumiteľne približuje kolegyňa Daša Strachanová, a to na príklade človeka, ktorý sa rozhodol kúpiť si isté auto a spracovanie všetkých nových informácií o autách podriaďuje svojmu prvotnému výberu. Pri kúpe tak podvedome ignoruje signály o jeho chybovosti, ktoré sa nezainteresovaným pozorovateľom javia ako pomerne zjavné. Domnievam sa, že sa v tomto príklade dokážeme v rôznych kontextoch spoznať viacerí, a tak aj na sebe lepšie porozumieť tomu, ako bude možné zmeniť vnímanie/postoj druhého človeka.

Ako sa dostať von z tohto matrixu? Ako sa nechcene nestať konšpirátorom? Existuje niečo také ako zaručene efektívny tréning kritického myslenia?

Zázračná pilulka tu neexistuje, kognitívnych omylov sa dopúšťame v istej miere všetci a akceptovať tento fakt plus všimnúť si konkrétne príklady na sebe (ako sa hovorí, vlastné chyby sú najlepšia škola a prevencia najlepší liek) a pokúsiť sa im do budúcna vyvarovať isto neuškodí. Znie to jednoducho, no v praxi je to, samozrejme, zložitejšie. Návodov je však viacero a technológie nám v tomto smere dokážu byť veľmi nápomocné. Napríklad vo vzdelávaní, pri stimulácii vedeckej zvedavosti u žiakov či študentov. Dnes nie je zložité nájsť inšpiráciu na webe a správnym výberom podporiť u študentov sklon vyhľadávať zaujímavé a prekvapivé informácie. Viesť ich k tomu, že sa budú zaujímať aj o poznatky v rozpore s ich presvedčeniami. Tréning kritického myslenia považujem za dôležitý bod študijného programu, a to tak na základnej, ako aj strednej či vysokej škole. Za efektívne považujem aj využiť potenciál ľudskej histórie a pokúsiť sa porozumieť kognitívnym omylom v kontexte konkrétnych udalostí a ich dôsledkov. Napríklad si u politikov všímať (a to nielen teraz pred voľbami), či sa snažia deliť a polarizovať spoločnosť, hľadať nepriateľa, vyvolávať strach, hnev alebo podnecovať nenávisť.

Je niečo, čo vás ako psychológa na predvolebných kampaniach či mediálnych vyjadreniach politikov špeciálne rozčuľuje?

Som sklamaný, keď verejní činitelia nehrajú podľa pravidiel, a to z viacerých dôvodov. Jedným je aj to, že chtiac-nechtiac pôsobia ako normatívne majáky na – povedzme si úprimne – u nás, žiaľ, dosť otvorenom oceáne morálnych pravidiel. Vytvárajú vzor pre mnohých a ich tolerované chyby menia nepísané, avšak dôležité štandardy. Osobne mám pocit, že politici sa v posledných rokoch ešte výraznejšie vzdialili od zodpovednosti za to, čo „natárajú“ vo volebnej kampani, a to nielen u nás alebo smerom ďalej na východ, ale dnes už aj v krajinách, ktoré možno oprávnene považovať za kolísku demokracie. Devalvuje to demokratický systém a podkopáva dôveru v neho, čo vnímam ako seriózny problém, keďže lepšiu alternatívu nemáme. Čo ma však mrzí ešte viac, sú voliči, ktorí masívne naďalej podporujú politikov usvedčených zo lží – či už zámerných lacných marketingových neprávd, alebo aj zákerných vykalkulovaných a nenávisť šíriacich klamstiev (jedno možno vnímať ako prestupnú stanicu k druhému). Keďže som optimista, verím, že výsledky volieb ma čoskoro zbavia obáv, že takýchto voličov je u nás stále veľa.

Ivan Brezina

V r. 2004 absolvoval štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK. Doktorandské štúdium absolvoval na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Od r. 2008 viedol kurz medzikultúrnej psychológie na FSEV UK, od r. 2017 pôsobí ako odborný asistent na Katedre psychológie FiF UK, pričom sa špecializuje na sociálnu psychológiu. Okrem toho pracuje ako pozorovateľ, koordinátor a konzultant Európskej komisie a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktoré počas uplynulých 13 rokov dlhodobo zastupoval v diplomatickom kontexte mnohých krajín Latinskej Ameriky, Európy a Afriky. Spolupracuje tiež so slovenským neziskovým sektorom, napr. s mimovládnou organizáciou Človek v ohrození a s občianskym združením Divadlo bez domova.

Erika Hubčíková

Zdroj: Naša univerzita, roč. 66, č. 3