Mám jedného známeho. Ráno na FB mi popraje „nádherňulinké ránečko„, okolo obeda „dobrounkou chuťku„, pred spaním „sladulinké sníčky“ … Našťastie nie sme v kontakte tak často aby ma z toho úplne vystrelo, ale keď mi niečo také napíše, ako keby mi vlasy trhali. A to má chlap okolo päťdesiatky.

Pritom, aby bolo jasné, nemám nič proti zdrobnelinám v komunikácii s malými deťmi, alebo tým funkčným zdrobnelinám.

Mám 5 ročného synovca a tomu tiež nepoviem „odlož si auto a obuj si čižmy.“ Nedávno som ale čítala inzerát „predám kamerku do autíčka, cena 30 eur plus dohoda.“ Keďže na fotky poriadne nevidím, inzerentky som sa opýtala, či to nie je trošku drahá hračka. Nechápala, o akej hračke hovorím, tak som jej vysvetlila, že zrejme nemá na mysli sninacie zariadenie do motorového vozidla, lebo to by písala o kamere do auta.

No a k tým funkčným zdrobnelinkam asi veľa písať nemusím, každému je jasné, že stolička nebude malá stolica, v cukrárni si nevypýtate plnené rakvy a vence (zvlášť asi v obdobi Duší nie), no a je rozdiel položiť na stôl vidly a vidlíčky, že …

Tiež chápem všelijaké tie slová vyjadrujúce emócie – babička, dedko, starká, ocko, maminka … vyjadrujú pekný vzťah medzi dvoma ľuďmi v najbližšom rodinnom príbuzenstve.

Tiež nemám problém s menami – Jana pokojne môže byť Janka, určite nie Janička. Zlatica je Zlatka, určite nie Zlatúšik …

Nemám rada ani v reštike, keď sa ma čašník opýta či si dám aj kávičku alebo či polievočka, rybička a zemiačiky chutili. Ústretovosť voči zákazníkovi by sa podľa mňa mala prejavovať ináč, ako infantilným slovníkom.

Môžete nesúhlasiť, môžete polemizovať, len prosím vás, so mnou hovorte normálne. Aj tak asi ťažko niekedy pochopím, čo núti dospelého človeka používať výrazy ako chlpatučké papučky, peknučká kabelôčka, chutnučké náušničky, prípadne podobné infantilnosti.