Nikdy neviete, kto si zapamätá váš príjemný hlas
Obyčajná, zdanlivo náhodná, atmosféra zvuku
.
“Tí, čo chcú spievať, si pieseň vždy nájdu.“
Švédske príslovie
.
Do spomaleného dusného večera zatrúbil hlasný lesný roh. Pod oknami, na tichom vŕšku pred tisícročným kostolom. Všetci sme už boli v pyžame, lenže lesný roh sme tu ešte nevideli, a tak každý odcupital za záhadným zvukom.
Myslela som, že sa naklonia ponad parapet, ale okenice boli pre horúčavu zahasprované, a kým som sa vymotala zo zadnej izby ako posledná, oni traja stáli rovno na verande a tlieskali. O 5 minút sa nácvik skončil a dievčence sa frflajúc vracali naspäť do dverí.
V ďalší letný večer, ktorý mi ostal v pamäti, ležali neplánovane všetci na našej posteli. Každý v inom smere, nad niečím uvažujúci. Okno do ulice bolo pootvorené a vychádzal z neho starý slovenský spev. Keď som skončila, pýtali si pokračovanie. Neveriacky som pozorovala, ako nachádzam veršov viac a viac a títo traja Francúzi, jeden po druhom, bez slova zaspávajú. Keď som prestala tentokrát, rozliehalo sa už iba ticho.
Nebola som si úplne istá, čo sa tu práve udialo. Dospelí ne-muzikanti predsa mimo sprchy nespievajú nahlas. Zvykli sme si veriť, že hlas dobrý nemáme, a radšej nikde nezverejňovať naše nedokonalosti v tónine. Možno noví rodičia si pri dlhých nezavŕšiteľných večeroch spomenú na hypnotizujúcu silu (aj falošných) uspávaniek. Ale to sa deje za dverami do detskej, nikto zvonku sa o tom nemusí dozvedieť a nikto v nej si zaručene kvalitu vášho hlasu nevšimne.
V tento podivuhodný večer však patril k zaspávajúcim deťom, čo si pýtali pokračovanie, aj môj dospelý muž. A najskôr sa mu nemohli vyhnúť ani vetrajúci susedia alebo náhodní okoloidúci.
Preto asi jediné, čo sa vtedy na hlase zmenilo, bolo moje vlastné vnímanie. Spomenula som si na rozprávanie o spievaní na Spiši, ako o nenahraditeľnom komponente príbuzenských vzťahov. Ako čarovne mi vtedy znela atmosféra v úplne neznámom domove, spievajúcom z každej dlhej chvíle. A raz za volantom sa mi preklenula rovnaká vec, keď som nepočula, čo mi Manon zozadu šepkala. Čo by asi nemí dali za hlas a nepočujúci za zvuk môjho domáceho spevu? A teraz v jeden hlučne cvrlikajúci letný večer si ho objednala aj moja plne-počujúca rodina.
V piatok ráno sa pred pekárňou kotúľajú z kopca sýtočervené rajčiny. Zeleninár sa potkol s debničkou cestou z dodávky, a teraz ich všetci zachraňujeme. Medzitým v pekárni je rovnako rušno, učňov je tam dnes požehnane, každý v inom okne pokrikuje, ktorú surovinu práve nenašiel.
Kým sa vážia marhule, švagor nebohého Mórica komentuje jeho odchod do večnosti. Pragmaticky aj sentimentálne, takmer veselo. So švagrom sa nepoznáme, ale keďže na pohreb do mesta dnes s deťmi nepôjdem, vypočula som si jeho anekdoty ako znamenie. Ako rozlúčku, čo mi Móric doručil. Zo záhrobia, načas, cielene. Jedným neznámym hlasom, čo sa tak stal vrúcnym, familiárnym.
O tom záhrobí zanietene spievaval v mojom rodnom kraji hlavne starý pán kostolník. Ten tiež včera odišiel, a už mu to bude musieť pri truhle zanôtiť iný mládenec.
.
Nervózny králik pobehuje o život okolo bielej prerušovanej čiary, hoci som pribrzdila a ticho čakám, kým odskočí naspäť do svojej lúky. Josef spieva „svieť jasne ako diamant“, kým horím na 40-stupňovej asfaltke. Potom ma zastaví pípajúci valec, čo asfaltuje nanovo, a ešte 2 hromžiace dravce v lese, ktoré sa usadené naprostred cesty nikam neponáhľajú.
Každý tu má svoje miesto aj svoj hlas, a asi tiež vôbec nevedia, že si ich dobre zapamätáme.
Foto logo: Mária Bruneau
