Máte výpoveď.
Váha jednej otázky a jednej odpovede. A jej vplyv na zvyšok našich životov..
Kde sa voda sypala a piesok sa lial, bolo jedno kráľovstvo. A jedna indiskrétna otázka. V tom kráľovstve bolo všetko spravodlivé. Ľudia mali prácu, sociálne istoty, aj zdravotnú starostlivosť na kvalitnej úrovni, ich deti obedy zadarmo, aj vlakmi mohli bezstarostní starí rodičia dochádzať za vnúčatami bezplatne. Cez prázdniny mohli deťúrence cestovať na dovolenky za nejaké papieriky, ktoré im s láskou a s vďačnosťou za dobre a zodpovedne vykonanú prácu venoval mamin, alebo otcov šéf. Krajina prijala opatrenia, aby sa nik nedôstojne zbedačený nemohol dostať dnu, vzbudzovať ľútosť a mrhať sociálnymi dávkami usilovných poddaných. Koniec koncov, v zemi sa klebetilo, že aj tak väčšinu týchto dávok kradne početná miestna zločinecká skupina, ktorá si ich užíva v luxusných vilových štvrtiach niekde na východe územia. Presnejšie tam, kde už nič nie je. Takže seriózni kráľovskí paholkovia nemuseli pomáhať bedárom a keď mama nahnevala otca, ten jej mohol lupnúť spravodlivé zaucho. Bolo tu síce zopár pochábľov, ktorí napísali akýsi zvitok, podľa ktorého sa malo so ženami zaobchádzať dôstojne, ale dvorný kronikár žiaľ nevedel čítať tak dobre, ako bozkávať, tak zvitok nahnevane spálil a dôrazne s ním vyslovil nesúhlas. Či súhlas s jeho nesúhlasom. Či ako to doparoma s týmtom dohovorom myslel. No keďže bolo kráľovstvo k ženám veľkorysé, dotknutým mamám tu nezakázali čítať, dokonca im dôstojne uchovali aj právo voliť. Síce s nevôľou, ale tu sa vždy dúfalo v lepšie zajtrajšky. A tie mali prísť. Každú chvíľku. Do rady starších boli totiž prijatí mladí, ktorí síce neboli historikmi, ale pašovali zaručené informácie priamo zo sídla Iluminátov, ktorí krvavo ovládali celý svet. Spravodlivý ľud mal túto radu mladých starších veľmi rád. Boli takí múdri a obyčajní. Vyjadrovali sa tak, že okrem čítajúcej mamy im rozumel, aj tato, pre ktorého bolo čítanie len pochabou stratou času na ceste za kariérou. Ľudia by prijali aj kráľovstvo pod ich velením, lenže… Jediný problém vízie lepších zajtrajškov bol žiaľ ten, že kráľovstvo bolo súčasťou mocnej a bohatej Stredozeme, tej, ktorá v krajine stavala cesty, posielala roľníkom peniaze na obrábanie ich skromných políčok a ktorá pri tom všetkom pochabo trvala na svojich pravidlách. Hlúpych. Tí, ktorí navštevovali nemravné kaviarne to tuším nazývali liberalizmom.. Keď starý kráľ pochopil, že ľud je nespokojný, že začína nepríjemne pchať nos do kráľovských záležitostí a zisťuje, že kráľovská družina, ktorá polia neobrába, ich podľa všetkého obrába najviac, na popud rady starších mladých prijal zákon, ktorý sa dôrazne dištancoval od sladkostí. Nešlo o to, že by tí, ktorí sú na sladké nejako ohrozovali ich veličenstvo, alebo by si nárokovali na nejaké hmotné statky, ale každému zdravému chlapovi liezli sladkosti na nervy. Tá predstava, ako sa niekto napcháva sladkosťami bola neprijateľná. Ale pre veličenstvo bola určite lepšia, ako predstava toho, že ľud bude premýšľať nad tým, ako umne sa dá v kráľovstve kradnúť. Každý múdry muž v krajine, každý, ktorý chcel byť volený a vážený v rade starších, sa od sladkostí preto dištancoval. Sladkosti označili za pôvod všetkého zla. Keď nebudú sladkosti, bude dobre. Raz už tak bolo. A dobre bolo. Lenže povrávalo sa, že korunný princ miluje sladké. Raz sa ho na to opýtal jeden trúfalý poddaný. Mal len priebežne informovať ľud, ako je ľuďom dobre, no nestačila mu tá zvrchovaná možnosť podávať informácie, bol zvedavý a trúfalý, tak položil drzú a nevhodnú otázku. No namiesto odpovede dostal výpoveď zo služby. Nuž a nebolo inej voľby a na dôvažok ho natiahli na škripec. A bosorku, ktorá ho najala a mala v úmysle zozbierané informácie podať v tlačenej forme, upálili. Vlastne, nechala sa dobrovoľne upáliť. Moc čítala a bola nehanebná, určite preto. A hlavne toho už mala asi plné zuby.
Štyri promile obyvateľov Slovenska, vlastne časť z nich, ktorí zakončili strednú školu, sa musia v žiadosti o zamestnanie priznať s tým, že prešli zmenou pohlavia. Maturitné vysvedčenie vystavené na meno ženy, ktorá je muž, alebo muža, ktorý je ženou je pre nich neplatné. Riaditeľom stredných škôl chýba zákon, ktorý by ich oprávňoval urobiť na základe dokladov o zmene pohlavia, prepis vysvedčenia. A zároveň im chýba zákon, ktorý by im tento akt zakazoval, odhliadnuc od podozrenia, že môže ísť o falšovanie úradnej listiny. Pre menej ako štyri promile ľudí, prevažne predčasne dospelých detí, ktorých často odvrhli aj najbližší, je priznanie ich identity jediný možný nástroj na získanie si adekvátneho zamestnania, ktoré zodpovedá ich vzdelaniu a znamená možnosť dôstojnej existencie. K žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a k maturitnému vysvedčeniu, musia totiž potencionálnemu budúcemu zamestnávateľovi doložiť lekársku správu o zmene pohlavia. Mnoho zamestnávateľov po takomto donútenom priznaní týmto ľuďom prácu jednoducho nedá, alebo im veľmi rýchlo po prijatí dá výpoveď.
Ešte stále sa Vám zdá otázka položená maškrtnému princovi nevhodná? Poburujúca? Ja maškrtnému princovi za takúto krajinu dávam výpoveď.
Za krajinu, kde sa prachy sypali a preliala sa krv. A ľudské práva sa odložili na vhodnejší čas.