Aj nevoliť je právo, ale…
Jedným z mojich osvedčených študijných textov pre bakalársky kurz politická sociológia je krátka, ale veľmi výstižná štúdia Arenda Lijpharta z roku 1997 Nerovná participácia: Nevyriešená dilema demokracie (v angl. origináli: Unequal Participation: Democracy’s Unresolved Dilemma). Známy holandský politológ v nej poukazuje na to, ako nerovnomerná volebná účasť jednotlivých spoločenských skupín vplýva na podobu politickej reprezentácie a ako nerovnomerná reprezentácia vplýva na priority v politikách a riešení spoločenských problémov. Nerovnomerná participácia znamená nerovnomernú mieru vplyvu, čo je zásadná dilema reprezentatívnej demokracie.
Povinná volebná účasť ako riešenie?
Ako jedno z riešení sa ponúka povinná účasť vo voľbách, lenže aj to má svoje „za“ a „proti“. Viacerých možno prekvapí zistenie, že v niektorých európskych demokraciách (napr. v Belgicku) je voliť povinnosťou. Väčšina demokracií však účasť vo voľbách považuje za právo, a teda každý má aj právo nevoliť. Navyše, v našej stredoeurópskej politickej kultúre s dedičstvom povinného volenia v čase, keď voľby neboli žiadnou voľbou v zmysle výberu, by takáto úprava určite nemala šancu. (Docent Marián Giba ma v tomto kontexte upozornil na zaujímavý historický paradox: za demokratickej prvej Československej republiky sme povinnú účasť vo voľbách mali. V nedemokracii, za bývalého režimu, už táto povinnosť v zákone zakotvená nebola, ale rituál nazývaný vtedy „voľby“ de facto povinný bol.) I keď musím povedať, že sa v rámci diskusií na kurze vyskytnú aj názory, ktoré by povinnosť voliť preferovali, najmä s odôvodnením, že by to občanov nútilo viac sa zaujímať o veci verejné a aj pozerať politikom na prsty, kontrolovať výkon mandátu a rozhodovať sa na základe kvalifikovanejších parametrov než len rýchlej a často ad hoc emocionálnej motivácie krátko pred voľbami. V každom prípade, ak chceme v rámci existujúcej legislatívy privrieť priepasť medzi účasťou a reprezentáciou, musíme sa spoliehať na „mäkké“ prostriedky – mobilizáciu, dlhodobú výchovu k aktívnemu občianstvu, osvetu, presviedčanie, informovanie.
Len na ilustráciu si urobme malý prepočet: parlamentné voľby v roku 2016 vyhrala strana SMER-SD so ziskom 28,3 % platných hlasov zúčastnených voličov. V absolútnych číslach to bolo 737 481 voličov. Z celkového počtu oprávnených voličov to bolo len 16,7 %. Inými slovami: strany – a vo výsledku tak aj celý zákonodarný zbor – reprezentujú podstatne menšiu časť občanov než zúčastnených voličov. Je jasné, že najmä pri mimoriadne nízkej volebnej účasti, akú Slovensko dosahuje napríklad pri eurovoľbách, stačí na jeden mandát niekoľko tisíc hlasov. V roku 2014, keď účasť dosiahla len 13 %, to bolo vyše 30-tisíc.
Tri dekády volebnej (ne)účasti na Slovensku
Tri dekády slobodných volieb na Slovensku charakterizuje značne diferencovaná volebná účasť, a to minimálne v troch rovinách. Prvá vyjadruje jej dynamiku v čase, druhá je podmienená špecifikami jednotlivých typov volieb a tretia odráža rozdielnu mieru mobilizácie v rôznych sociálnych prostrediach.
V prvých demokratických voľbách do Slovenskej národnej rady v júni 1990 volilo 95,4 % oprávnených voličov. „Participačná eufória“ nemala dlhé trvanie. V ďalších voľbách v roku 1992 už bola účasť podstatne nižšia (84 %) a vo voľbách v roku 1994 (prvých v samostatnej SR) klesla o ďalších takmer 10 percentuálnych bodov. Trend lineárne klesajúcej účasti mal aj výnimky. Jednou z nich boli voľby v roku 1998, keď v dôsledku polarizovanej politickej situácie a vysokej predvolebnej mobilizácie prišlo voliť až 84,2 % občanov. Rok 2002 znamenal odklon od „osudových“ historických volieb k voľbám bežným. Účasť sa postupne ustálila na úrovni 55 až 60 %.
Druhá odlišnosť v miere volebnej účasti je daná priepastnými rozdielmi medzi jednotlivými typmi volieb. Najvyššiu účasť si udržujú parlamentné voľby, za ktorými nasledujú prezidentské, komunálne a až s veľkým odstupom voľby regionálne a európske. Diferencovaná miera účasti do istej miery odráža aj vnímanú dôležitosť konkrétnej politickej arény, pričom za najmenej dôležité sú vnímané regionálne voľby a najmä voľby do Európskeho parlamentu. Výnimočnými sú potom mobilizácie v mimoriadnych situáciách, napr. vyše 40 % v regionálnych voľbách v roku 2017 v Banskobystrickom kraji, keď išlo o porážku župana extrémistu, celoslovenský priemer bol pritom len 30 %.
Treťou diferencujúcou líniou je výrazne odlišná účasť v rôznych sociálnych prostrediach. Parlamentné voľby sa od roku 1992 vyznačovali rozdielnou účasťou v mestskom a vidieckom prostredí. Obyvatelia menších obcí sa až do roku 2010 zúčastňovali na parlamentných voľbách vo väčšej miere než obyvatelia mestských sídiel. Tento rozdiel bol najväčší v roku 1994, keď dosiahol 10,4 percentuálneho bodu. Diferencovaná volebná účasť je dôležitá najmä vtedy, keď rôzne sociálne prostredia charakterizujú iné politické preferencie. I keď to samo osebe nie je slovenským špecifikom, na Slovensku tento faktor naozaj zavážil. Nožnice diferencovanej volebnej účasti sa viditeľne privreli v roku 1998, keď pocit ohrozenia demokratického vývoja a zmarenia integračných perspektív vyústil do výrazného prírastku mestského voličstva, ako aj mladých voličov a prvovoličov. Rozdiel medzi vidieckym a mestským prostredím sa znížil na 3,9 percentuálneho bodu. Tento trend ďalej pokračoval – vo voľbách v roku 2016 sa miera volebnej účasti na vidieku a v mestách vyrovnala. Celkovo môžeme konštatovať, že nastala „urbanizácia“ volebnej účasti, ktorá pravdepodobne bude pokračovať aj v nastávajúcich voľbách.
Prečo ľudia nevolia? Alebo diskusia s nevoličmi
Dôvody volebnej absencie, ktoré uvádzajú nevoliči v povolebných prieskumoch, sú dosť nespoľahlivou spätnou racionalizáciou. Ak si odmyslíme zdôvodnenia typu „nemal som čas, bol som v práci, v službe, chorý, odcestovaný“ a podobne, vidíme tri základné kategórie. Do prvej patria dôvody typu „všetci sú rovnakí, všetci kradnú, nikomu sa nedá dôverovať, je to len ,panské huncútstvo‘, aj tak sa nič nezmení“. Takéto paušalizovanie, neschopnosť alebo neochota nasadiť „jemnejší raster“, vidieť iba čiernu a bielu, všetko alebo nič, vedie často k zatrpknutiu a rezignácii na účasť. Je fakt, že k vysokým očakávaniam výdatne prispievajú politici, keď pred voľbami nešetria sľubmi, o ktorých už dopredu vedia, že sú nesplniteľné. Aj preto sa odporúča radšej retrospektívne zhodnocovať výkon tej-ktorej strany/vlády než prospektívne, t. j. na základe prísľubov „krásnych zajtrajškov“.
Druhý dôvod úzko súvisí s prvým. Často počujeme: „Neviem si vybrať, nikto nezodpovedá mojim predstavám, niet koho voliť.“ Nuž, pri ponuke 25 politických strán je to dosť odvážne tvrdenie, ktoré naznačuje skôr apriórnu nechuť pozrieť si, kto čo ponúka. Počula som už aj takúto radu pre nerozhodnutých: „Tak nabudúce kandidujte vy!“
A do tretice nevoliči zvyknú argumentovať aj tým, že „môj hlas aj tak nezaváži, je len jeden z mnohých“. Pre vyznávačov občianskej bezmocnosti navrhujem otočiť optiku: z perspektívy jednotlivca je to len ten jeden hlas, ktorý môžem uplatniť alebo zahodiť. Keď už nefunguje takýto existenciálny protiargument a treba ponúknuť matematický, je dobré si uvedomiť, aké malé počty hlasov delia niekedy strany od vstupu do parlamentu (napr. KDH v roku 2016) a že aj vo svete dnes platí, že sa voľby končia so stále tesnejšími výsledkami. Malé rozdiely majú obrovský vplyv na dôležité rozhodnutia.
Zúčastniť sa volieb je základnou formou participácie na správe vecí verejných, je to naše občianske právo. Iste, aj neúčasť je naše právo, ale politikov tým nevytrestáme a seba tak ukrátime o možnosť spolurozhodovať či „spolukibicovať“. A v neposlednom rade treba mať na zreteli, že každý nerealizovaný hlas len zväčšuje priepasť medzi obrazom spoločnosti a podobou jej politickej reprezentácie.
Oľga Gyárfášová, sociologička, Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK
