Denník N

Ľudská dôstojnosť

Sme spoločnosť, ktorá má v ústave napísané „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“. V našej spoločnosti však dnes panuje rozkol. Začali sme sa deliť na normálnych a nenormálnych a nechceme vidieť, že oberáme jednu časť spoločnosti o jej dôstojnosť.

Dnes je v našej spoločnosti stále príliš veľa situácií, kedy sú tí „nenormálni“, inak orientovaní ľudia, oberaní o svoju ľudskú dôstojnosť. Napríklad, ešte pred tým než dieťa dospeje a jeho rodičia náhodou zistia jeho orientáciu, svoje dieťa dokážu vykopnúť na ulicu. A to len preto, lebo nezapadá do ich predstáv.

Mnoho inak orientovaných detí je týraných v školách alebo dokonca vlastnými rodičmi. Keď niečo cítite, nikomu tým neubližujete ale vlastní rodičia Vás pošlú k psychiatrovi, alebo dokonca k šarlatánom, čo majú zmeniť Vašu orientáciu. Málokto tuší ako hlboko Vás to môže zasiahnuť a ako Vám to dokáže zničiť život a obrať Vás tak o ľudskú dôstojnosť.

Najviac samovrážd medzi mladými je aj z dôvodu inej sexuálnej orientácie. Málokto pocítil potupu, zahanbenie a bolesť ako dieťa, ktoré nevidí inú možnosť ako povedať vlastným rodičom, že má inú sexuálnu orientáciu.

Keď sa vás súrodenci či spolužiaci pýtajú prečo si taký aký si, čo to znamená, či aké to je, tiež by ste najradšej neexistovali. A to je ešte to najľahšie. Niektorí sa nad to vedia ešte povzniesť, pokiaľ súrodenci či spolužiaci nezačnú túto informáciu zneužívať a nevinnému človeku za to ubližovať.

Po kvapkách alebo nárazovo, mnohé osoby s inou orientáciou, často už ako deti, sú oberané o ľudskú dôstojnosť. Už tí, ktorým má dieťa veriť najviac a ktorí majú dávať dieťaťu najviac lásky a pocitu bezpečia, tí dokážu dieťa zraniť.

Rodič vie ublížiť dieťaťu aj nepochopením a v tých lepších prípadoch len slzami, ktorými dáva najavo sklamanie. Mladý človek, ktorý sa práve rozhodol zdôveriť sa svojmu rodičovi a ten sa rozplače alebo sa začne pýtať čo zlého komu urobil, mladý človek to cíti akoby sklamal vlastných rodičov, akoby robil niečo zlé, nechutné alebo až perverzné. Predstavte si, niekedy to už tušia osemročné deti niekedy jedenásť ročné. Stále sú to deti a budujú si svoju osobnosť, do toho však vojde rodič so svojim nepochopením.

Nepochopenie či slzy rodičov, síce dieťa nevyhodia na ulicu, často vedie nielen k psychickým problémom dieťaťa, ale v spoločnosti kde je homosexualita stále niečo horšie, menej kvalitné a nenormálnejšie ako heterosexualita, to môže viesť k životu pretkanému nešťastím, slabým sebavedomím, stratou identity a pochopenia čo je rodina a láska.

Prečo vôbec musia homosexuálne orientovaní ľudia doma hovoriť kým sú? Hovoria to heterosexuálne orientovaní ľudia? Nie, tí prinesú svoju frajerku alebo frajera domov a je to brané ako normálne. Ale u homosexuálne orientovaných ľudí si v mnohých prípadoch 15 ročný chlapec neprivedie domov chlapca ako svojho frajera alebo 15 ročné dievča si neprivedie iné dievča ako svoju frajerku bez toho, aby sa doma nestal minimálne škandál.

Prečo? Lebo rodina je u nás braná ako uniformná sústava otca, mamy a detí. Dokonca to tak zapísala posledná vláda aj do ústavy, manželstvo je len zväzok jedného muža a jednej ženy. A základom rodiny je podľa tejto vlády manželstvo.

Preto dodnes, ak sa človeku, ktorého milujete niečo stane, jeho rodičia či príbuzní, polícia či nemocnica Vás o tom nemusia informovať, lebo homosexuálne páry netvoria podľa tejto logiky rodinu, nemajú príbuzenský vzťah. Sú tak rodiny, ktoré pri ochorení alebo dopravnej nehode o tom neinformujú partnera alebo partnerku, hoci o ňom/o nej vedia.

V prípade toho najhoršieho, aj zmluvu o dedičstve môže rodina rôzne napadnúť, ak partneri nemali zákonom posvätený zväzok. A to nehovoriac o tom, že nikto nemusí nikoho informovať o úmrtí či chorobe keďže na to nie je zákonný dôvod a väčšinová spoločnosť to nevidí ako vážny problém. Môžete mať akékoľvek notárske zápisnice, ak raz neviete čo sa stalo človeku s ktorým žijete a ktorého milujete, lebo Vám nikto nemusí dať vedieť o tom, čo sa stalo.

A ak sa to partner/partnerka náhodou nejako dozvie, stáva sa že ju/jeho nepustia do izby v nemocnici či dokonca na pohreb. Také a iné prípady sú častejšie než si mnohí uvedomujeme, len ich nevidíme a žijeme v sladkom nevedomí.

Naše problémy považujeme za najdôležitejšie a to čo nevidíme a nepoznáme tak nielen na to zabúdame, ale doslova to vytesníme z našej mysle a z nášho života. A ak tomu musíme z nejakého dôvodu čeliť, dokážeme to aj utláčať. Stačí ak nám tým niekto naruší náš bežný zidealizovaný život.

Dalo by sa o ľudskom a životnom nešťastí inak orientovaných ľudí písať ešte veľa. Málokto však bez prežitia na vlastnej koži pochopí, že stavanie týchto ľudí ako druhotriednych a menej normálnych spôsobuje týmto ľuďom nielen bolesť a nešťastie, ale mení im celé životy, rozvracia ich rodiny a niektorých dokáže zatlačiť do kúta alebo až k samovražde. To všetko je stratou alebo obmedzovaním ich dôstojnosti.

Celé desaťročia na Slovensku tlačí jedna skupina tú druhú do úzadia tvrdením, že sú tu stále väčšie problémy ako ničenie ľudskej dôstojnosti .V takej atmosfére je málo ľudí, ktorí sa dokážu povzniesť, udržať si svoju hrdosť a dôstojnosť, keď Vám ju celý život niekto berie.

Preto poďme voliť s vedomím, že v týchto voľbách nejde len o boj s mafiou a proti korupcii, ale aj o boj za dôstojnosť. Ide o záchranu našej spoločnosti pred hlbokým rozkolom. Spomeňme si na to keď si budeme vyberať stranu/hnutie, ktorej/ktorému dáme svoj hlas.

Teraz najčítanejšie

Marek Korec

Vyštudoval som ekonómiu a Európske štúdiá na Univerzite Sorbonne v Paríži. Vždy ma zaujímala politika a dianie v Európe a vo svete.