Ako to, že vyhral Igor Matovič? A môže sa teraz zmeniť?

Parlamentné voľby 2020 jasne vyhralo zoskupenie OĽANO a jeho líder Igor Matovič. Mohli by sme povedať, že OĽANO zázrakom predbehlo Smer, stranu, ktorá sa proste roky predbehnúť nedala, a že zázrakom predbehlo Kotlebovcov, ktorí pre nás stále predstavujú neprijateľnú a nepochopiteľnú hrozbu. Mohlo by to byť zázrakom, keby v tom všetkom nebola skrytá psychológia. Všetko bude však závisieť aj od toho, čo sa s týmto „zázrakom“ ďalej stane.

Mnohokrát nie je dôležité ani tak to, čo chceme, ako to, čo s tým čo chceme urobíme, keď to už konečne máme. Čo sa stane potom? Alebo – z hľadiska pre politiku kritickejšieho – čo sa udeje po „revolúcii“? Čo sa udeje po tom, keď už budú mandáty v parlamente jasné? Ako sa bude Igor Matovič, ktorý sám seba dokonca označuje za „sedláka z Trnavy“, správať? V tejto chvíli sa z neho totiž stáva potenciálny premiér.

Zo psychologického pohľadu na vec by sme sa mohli pýtať, či je vôbec možné, aby sa takáto osoba (nesprávne označovaná za narcistickú, pretože Igor Matovič má skôr hysteroidné rysy, keď už), považovaná za nepredvídateľnú, zmenila (predvídateľná nepredvídateľnosť je totiž tiež predvídateľnou črtou).

Je možné, aby sa zo šaša stal premiér?

Vieme, že z premiéra sa môže stať šašo – našou históriou máme túto tézu bezpečne overenú. Ale podľa mňa je možné, alebo – aby som sa vyjadril opatrnejšie – nie je vylúčené, že by sa mohol zodpovedný premiér stať aj zo šaša. Nešlo by však o vnútornú psychologickú zmenu v zmysle akejsi konverzie, skôr o súčasť psychológie sociálnych rolí. Víťazstvo vo voľbách a prípadné premiérske kreslo sú pre Matoviča nové sociálne identity, ktoré napokon môžu pozmeniť jeho správanie smerom k zodpovednosti. Videli sme, ako sa z predpokladanej figúrky stáva obrovský politik napríklad v prípade Michala Kováča. Nešlo by pravda o zmenu vnútornú, ale zvonka, ale toho bývame svedkom mnohokrát. Z depresívneho Richarda Müllera sa prechodom na javisko stáva žiarivá hviezda. Z chaotika v súkromnom živote sa na konferencii stáva vedátor. Adoptovaná či sociálne podmienená identita môže byť veľmi silná. A oprávňuje k použitiu slova zmena. Pravdepodobnejšie je však bohužiaľ to, že sa predseda momentálne najsilnejšej politickej strany proste nezmení.

Ako to, že vlastne Igor Matovič vyhral?

Mám pocit zadosťučinenia z toho, že som neustále kritizoval predvolebné prieskumy ako niečo, čo nám skresľuje pohľad na budúcu realitu, ktorá môže dopadnúť úplne inak – okrem toho, že skresľuje našu voľbu, teda to, komu dať hlas pri takom a takom rozložení možností a pravdepodobností. Predvolebné prieskumy vo vzťahu k dnešnej realite dopadli úplne katastrofálne a to isté sa dá povedať aj o exit polloch, ktoré predsa neudivili len Richarda Sulíka. Tak sa nám zrodili štyri prekvapenia (o prekvapeniach vlastne možno hovoriť len pri konfrontácii s prieskumami):

1. Frontálny útok Igora Matoviča na prvú pozíciu.
2. Tretie miesto strany Sme rodina.
3. Takmer žiadna zmena v umiestnení Kotlebovcov v porovnaní s minulými voľbami, čo sa dá aktuálne vidieť jednoznačne ako ich pád.
4. Brutálny neúspech (pokladám ho za taký) normálnych (KDH) a nových demokratických strán (PS, Spolu, Za ľudí).

Pokles Smeru sa mi ako prekvapenie nejaví. Čakali sme, že to nebude najlepšie a že poklesne. Čo je nečakané, je skôr to, ako ho predbehli OĽANO. Vysvetlením týchto prekvapení i zlyhania predvolebných prieskumov je váhavosť voliča, čo je psychologický faktor, ktorý vždy mieša karty, rozhodne však nie v miere, v akej sa to stalo včera. Množstvo voličov zrejme ešte aj do volebných miestností vchádzalo s nejasným pocitom, komu to dajú, a rozhodnutia na poslednú chvíľu padali ako hrušky na jeseň. Išlo najmä o nespokojných voličov, ktorí chceli podporiť niekoho, kto narobí rozruch, zatočí so zlodejmi v politike, ukáže svoju silu, skoncuje s korupciou. Od antisystému sa volič, čo preferoval práve takýto protest, respektíve takéto politické signály, odrazu možno aj s dobrým pocitom mohol presunúť k Igorovi Matovičovi, pretože toto bola predsa jeho najvýraznejšia rétorika.

Matovič proste nabral do svojho košiara množstvo nerozhodnutých voličov antisystému, ale možno aj voličov, ktorí sympatizovali s Kotlebovcami, ale vadil im onen fašizoidný element ich strany, prípadne kriminálna hmla okolo viacerých kandidátov, ktorí rozhodne nevypadajú ako normálni politici, ale skôr tréneri v posilňovniach a závislí od anabolík. Tiež si týchto voličov slušne nadbiehal, nedegradoval ich na rozdiel od iných, ale považoval za potrebné viesť s nimi dialóg (nie protestovať, ako PS/Spolu, čo sa ukázalo ako zúfalo neúčinné). Z môjho pohľadu je lepšie, že tieto hlasy zozbieral do troch prútikov Matovič, a nie Kotleba, avšak aby som toto povedal s dobrým svedomím, musel by som poznať budúcnosť, a tá je veľmi neistá. Taktiež si myslím, že Matovič vzal hlasy aj tým, ktorí koketovali so stranami ako PS/Spolu a Za ľudí – pre jeho morálnu auru povedzme a akési spasiteľstvo. Väčšinou to zrejme boli veriaci ľudia, ktorí to napokon dali jasnejšej figúre ako Kiskovi, exprezidentovi, ktorý ukázal, ako dlho vie váhať , v závere kampane pôsobil značne nudne + sa aj poukazovalo na nejaké tie veci s peniazmi, a ako Trubanovi, ktorý sa mnohým mohol zdať neosvedčený, mladý, zbrklý, jednoducho neistý politik, nepredvídateľný nie pre nepredvídateľnosť samotnú – ako Matovič – ale preto, že ho ešte jednoducho dostatočne nepoznáme. Čo tým chcem povedať je, že Matovič zďaleka nezbieral len v antisystéme.

Navyše, všetkým ukázal, že sa na kampani oplatí zamakať najmä v závere a esá z rukáva ťahať až pred koncom. Bol to záverečný šprint, ktorý v kombinácii s masívnou nerozhodnutosťou a neistotou voličských hlasov zapôsobil doslova explozívne.

Tiež sa naplno prejavilo, aký je facebook fiktívny priestor, naozaj plný bublín, pričom v tej mojej som často svedkom, ako niekto vylučuje priateľov, ktorí majú iní názor ako on/ona, volia inú stranu a podobne – čím sa fiktívnosť bubliny (v zmysle reprezentácie spoločnosti) ešte viac zvýrazňuje. V mojej bubline išli všetci, ktorí sa otvorene zverili so svojim hlasovaním, voliť PS/Spolu a Za ľudí, prípadne KDH, teda strany, ktorých neúspech vnímam veľmi negatívne a neskrývam svoje sklamanie. Išlo len o sebaposilňovanie a vzájomné hecovanie bubliny k rovnakým/podobným voľbám, bez dosahu na tých, na ktorých by takéto apelovanie malo skutočný význam. Mal som istú nádej, že tieto strany predstavujú alternatívu súčasnej politickej scény. Stal sa z nich však len apendix silnejších zoskupení a uvidíme, akú rolu zohrajú v budúcnosti. Ja sám necítim nejakú priazeň vo vzťahu k Michalovi Trubanovi, napokon som však svoj hlas predsa len dal Progresívnemu Slovensku, kvôli dôvere ku konkrétnym ľuďom (Ondrej Prostredník, Martin Poliačik, Viera Dubačová, Jana Dubovcová).

Boris Kollár zrejme nečakane uspel vďaka svojej obyčajnosti a ľudovosti (spoločná črta s OĽANO), jednoduchosti (vie sa nahnevať aj zasmiať a nevypadá umelo a dorobene – je to proste on sám), respektíve tomu, že sa v mnohom pasuje (tiež podobne ako Igor Matovič) ako antipolitik. A to asi včerajší volič chcel – antipolitika a obyčajného človeka.

Uvidíme ako to celé dopadne, ale nechcem byť hneď od začiatku skeptikom.