Denník N

Doma

Ale ona, je taká zvláštna, akoby zahájila útok…

Tmavé sako, košeľa. Len tak ležérne bez kravaty, k tomu rifle. Nič oficiálne, už sa siliť nemusí, je po všetkom. Boj sa skončil. Hm, konštatovanie, ktoré nič nerieši. Vlastne je to jedno, blíži sa na úplne iné miesto. Obzerá sa okolo seba, všetko známe, len tu dlho nebol.

Polia tiahnuce sa do diaľav, kdesi tam sa pasú ovce a nielen tie, aj krava sa nájde. Krása, skutočne pekný kraj. A ľudia v ňom, tí vedia, čo je život, nie ako tí tam dolu. Veď oni ani nevedia o čom to je, samé pozlátko. Nohy natiahnuté kdesi pod sedadlo spolujazdca, aj topánok sa zbavil. „Posledné kilometre,“ konštatuje mohutný chlapík v obleku spoza volantu. Ticho, hovoriť sa mu nechce nič, možno doma to na neho príde. Úzka ulica, domy čupiace po oboch stranách cesty. „A sme tu,“ povie vodičovi, možno sám sebe. Nohy natlačí do topánok, vystupuje z auta. Ešte parkovanie, niekoľko posledných pokynov.

Záhrada ukrytá za hustým plotom z vysokých urastených kríkov. Prebehne ju rýchlym krokom. Držať tempo je výhodné, podraz pod pás môže prísť aj od dlhoročných susedov. Jeden nikdy nevie, rýchlo do domu, tam zavládne pokoj.

Predsieň, niekoľko kúskov nábytku, všetky staré. Nízka komoda, zbavuje sa topánok. Nohy, aj tie si potrebujú oddýchnuť. Zvláštne, akoby sa začal vracať do detských čias. Prichádza to odrazu, nepozorovane. Sedával tu ešte ako chlapec, poriadne ušatý s jamkami v lícach. „Á, ty si už tu?“ kladie mu otázku ženička so šatkou na hlave a teplými papučami na nohách. Bozkáva ju, venuje niekoľko milých slov. Matka, jej privítanie je vždy rovnaké, plné lásky. Ale tá príchuť, iná, zarážajúca, upúta ho zmena. „Deje sa niečo, mami?“

Žena si pošúcha ruku o ruku a rozhovorí sa. Už nie sú v predsieni, na kuchynskom stole pripravený obed. Rizoto, mňam, jeho obľúbené. Sadá si, jedna lyžica za druhou mizne v jeho útrobách. Prežúva a počúva, je to dobre kombinovateľné. Ale ona, je taká zvláštna, akoby zahájila útok. Na neho, vlastného syna. „Ty vieš, príčinu poznáš, o opaku ma nepresvedčíš, ani sa o to nepokúšaj.“

Nič také, tvári sa rezignovane, ani na odpor sa nezmôže. A keby aj, veľmi dobre vie, kde je pravda. Táto skromná žena to vie, rovnako ako všetci v strane. Vstáva od stola, vysvetľuje, argumentuje časom. „Dlhšie sa nezdržím, nemôžem.“ Je ticho, už nič nevraví, len mu hľadí do očí, rukou prejde po tvári. Buchnutie dverí auta, už ho nevidí, ešte posledné kývnutie, v očiach slzy. Možno mala byť ticho.

Teraz najčítanejšie