Denník N

Matovič: Becket alebo Rázsocha?

59% voličov išlo na prvú signálnu
Bude Igor Matovič skôr Thomasom Becketom alebo Remegiusom Rázsochom slovenskej politiky?
Ďalší diel môjho podcastu JPP na počúvanie a čítanie.

Error 404

Dovoleno jest, ako by sa povedalo kedysi. Voliči rozhodli a s komentármi sa roztrhlo vrece, takže sa nebudem pokúšať im veľmi konkurovať.

Ale pár myšlienok mi k voľbám napadlo a tak sa pokúsim s vami o ne podeliť.

Vyše 59% voličov odovzdalo hlasy Matovičovi, Pellegrinimu s Ficom, Kollárovi a Kotlebovi. Áno, hneď za nimi nasledujú Truban s Beblavým, ale tá prvá štvorica ma skutočne neteší.

Toto je dnešné Slovensko. Slovensko, kde na získanie takmer dvoch tretín voličských hlasov stačia výlety k cudzím vilám, strašenie migrantmi, vkladanie klamstiev do úst politických oponentov a absolútne neuveriteľné farizejstvo človeka, ktorý, majúc desať detí s deviatimi ženami, alebo naopak, už presne neviem, rozpráva, ako je zástancom tradičnej rodiny a popri tom je vyhlásený homofób.

V súvislosti s tým nahlasnejším a najúspešnejším z nich mi napadli dve iné postavy, jedna fiktívna a druhá historická.

V knihe Zvonodrozdovo je krásna scéna, kde po skončení epidémie moru v roku 1431 diskutuje prior, teda predstavený kláštora, s farníkmi, či svätý Rochus, ochránca pred nákazlivými chorobami, vykonal zázrak, keď mor prežilo šesťstotridsať z tisíc tristo obyvateľov mestečka. Budem citovať, pretože je škoda prerozprávavať skvelý preklad Blahoslava Hečka:

“Prior, ako každý nováčik vo svojom úrade sa klonil k náhľadu, že to zázrak bol, a k nemu sa pridala väčšina mníchov, ktorých si po toľkých pohreboch začali v obci viacej vážiť. Všetci, čo to prežili, sa čoskoro utvrdili v presvedčení, že to bol naozaj zázrak, a veľký zázrak, pretože ich o tom mohlo rozhodovať ešte šesťstotridsať a iba šesťstotridsať sa rozdelilo o opustené pozemky, ktoré predtým živili vyše trinásťsto hrdiel. … Preto všetci, čo zostali nažive, sa s oduševnením pridružili k tejto všeobecnej mienke. Okrem jedného.
Tým jedným bol mudrlantský ťulpas menom Remegius Rázsocha, jeden z tých smoliarov, ktorí vždy prekážajú ľuďom v ich ceste k pravosti. Remegius pozdvihol na zhromaždení svoj hlas, nedbajúc, že ruší pokoj duší a nahlodáva jednohlasné presvedčenie Zvonodrozdovčanov. Nebral na vedomie priorove zbožné napomenutia a prehovoril ako kacír: „Nikdy nebudeme môcť tvrdiť, že to bol zázrak, kým tých tisíc nebohých, ktorých majetok si práve delíme, nevstane z mŕtvych a nepovie nám svoju mienku“ Typické slová arcilotra…
Prišla chvíľa, keď Remegius Rázsocha, namaškrtený svojou rúhavou výrečnosťou, dal sa tak strhnúť, že prekričal samotného priora. Keď Zvonodrozdovčania počuli taký rozhodný krik, začali si povrávať, že Remegius má pravdu a svätý Rochus nič neurobil. Prior bol našťastie človek chladnokrvný, vzdelaný, s veľkou dávkou mníšskej prefíkanosti. … Vyhlásil, že posvätné rukopisy prikazujú,, aby sa v prípadoch podobnej nejednotnosti v náhľade zdvojnásobili povinné desiatky, ktoré majú sedliaci odvádzať opátstvu. Všetci Zvonodrozdovčania hneď pochopili, že Remegius Rázsocha nemá pravdu a že svätý Rochus zázrak predsa len urobil. Podvodného rúhača vyhlásili hneď za kacíra. Ešte za schôdzky išli postaviť na zvonodrozdovské námestie náležitú hranicu, na ktorej za súmraku Remegiusa upálili. Tak sa na všeobecnú spokojnosť v časoch, keď sa pociťoval všeobecný nedostatok zábav, zakončil tento deň, zasvätený sláve svätého Rocha.“

Nepripadá Vám, že sme sa od toho v knihe spomínaného roku 1431 neposunuli až tak ďaleko? Ten kto najhlasnejšie kričí, bez štipky programu, plánu, ako skutočne riadiť krajinu, získa úplne najviac hlasov. Len preto, že kričí najhlasnejšie to, čo chce väčšina počuť. A ten, kto je zodpovedný za vraždu dvoch nevinných mladých ľudí, získa tretie najvyššie množstvo preferenčných hlasov. Zrejme vďaka prúdu klamstiev, ktorým zahltil potenciálnych voličov, a tí, citujú Šimka a Grossmana, „zpitomělí hlukem“, ho krúžkovali napriek všetkému.

Kedysi dávno Fero Šebej v súvislosti s prezidentom Michalom Kováčom písal v Domine o tom, ako sa lord kancelár a blízky priateľ kráľa Henricha II. po menovaní arcibiskupom z Canterbury obrátil proti kráľovi a kritizoval ho v mnohých veciach, týkajúcich sa vzťahu štátu, čiže kráľa a cirkvi. Funkcia, ktorú dostal, ho nakoniec vyformovala a povinnosť bola dôležitejšia ako priateľstvo. Nevie sa to isto, ale hovorí sa, že Henrich II. nechal nakoniec tohto svojho bývalého blízkeho zavraždiť.

Bude Igor Matovič skôr Thomasom Becketom, alebo Remegiom Rázsochom? A aký bude jeho osud, nech už sa pohne ktorýmkoľvek smerom? Skončí tiež po tom, čo sa jeho bývalí priatelia spiknú proti nemu, alebo ho odmietnu všetci, keď ho niekto iný prekričí, alebo preľstí? Uvidíme.

Zbaviť krajinu ficovskej mafie je strašne dôležité. Nie je ale jedno, akou cestou sa tak stane. Jediná cesta, ktorá naozaj očistí, ak chcete dezinFicuje Slovensko tým správnym spôsobom, je cestou zákona a spravodlivosti, ktorá nebude počúvať masy. Inak sa z nej stane lynč.

Aj pre toto som si po 12 rokoch Fica, jeho kumpánov, ale aj po kampani, ktorá nakoniec viedla k nedeľnému ránu, na zoznam toho, čo bude treba dostať z hláv slovenských voličov pripísal k boľševikovi Ficoviny, Dankoviny, Kotleboviny, ale aj Kollároviny a Matovičove strašenie kadečím.

Toto bude práve Matovičova úloha, a mal by sa jej ako zodpovedný premiér ujať. Uvidíme, či si to vôbec uvedomuje, alebo či už je rozhodnutý nasmerovať Slovensko maďarským, poľským, alebo ešte nejakým horším smerom. Smerom k takzvanej priamej demokracii, kde budú vybičované vášne rozhodovať v referendách bez povinnej minimálnej hranice účasti a kde argumenty a slušná debata nebudú mať miesto oproti žiare reflektorov a žonglérovi s emóciami hlasujúcich? A kde, snáď len obrazne, bude nakoniec lúza upaľovať tých, ktorých im niekto označí za kacíra?

Nie je to len Slovensko. Sme svedkami podobných trendov v mnohých krajinách. Našťastie nie všade. A tak môžeme len dúfať, že Igor Matovič skôr bude Thomasom Becketom ako Remegiom Rázsochom slovenskej politiky.

Neviem tiež dnes, kde skončí SaS za ktorú sme kandidovali a náš poslanec a predseda OKS Ondrej Dostál. Či budú súčasťou vládnej koalície, alebo nakoniec skončia v opozícii. Ale jedno viem s úplnou istotou. Jedno, kde sa ocitnú, nebudem sa báť ozvať, ak budem mať pocit, že budú sloboda, ľudské práva, demokracia, alebo naša proeurópska a proatlantická orientácia kýmkoľvek ohrozené.

Teraz najčítanejšie