Denník N

Človek narodený do generačnej chudoby sa ocitá v bludnom kruhu, hovorí riaditeľ projektu Cesta von. Je veľmi ťažké ho preťať

Zdroj: Cesta von
Zdroj: Cesta von

Pavel Hrica pracoval v Nadácii Pontis, keď si spolu s bývalou kolegyňou Oľgou Shaw povedali, že majú chuť riešiť problémy priamo v teréne. Sami si začali vytvárať prácu, ktorá im bude dávať najväčší zmysel. Dnes je riaditeľom organizácie Cesta von, ktorá sa venuje ľuďom narodeným do generačnej chudoby. V rámci organizácie spustili jedinečný projekt Omama.

V posolstve organizácie Cesta von zaznieva, že chcete pomáhať ľuďom uviaznutým v chudobe. Ako sa stane, že človek uviazne v chudobe?

Človek môže uviaznuť v chudobe pretože ochorel, mal závažnú haváriu, rozvod alebo inú životnú situáciu, následkom ktorej pride o majektok. No napriek tomu, že spadne, pretrvávajú u neho inštinkty, ktoré mu radia, ako zvládnuť život, ako sa vrátiť naspäť. To je chudoba situačná. Našou doménou je úplne iná chudoba, do ktorej sa človek rodí. Jeho rodičia, jeho starí rodičia boli chudobní a on nemal odkiaľ získať inštinkty strednej triedy. Človek narodený do generačnej chudoby sa ocitá v bludnom kruhu. Od raného veku nedostane dary, ako dostávame my v strednej triede. Vyrastá v toxickom strese, ktorý oslabuje rast jeho mozgu. Nie je dobre pripravený na školu, väčšinou sa mu ju nedarí dokončiť alebo ju dokončí veľmi slabo. A potom sa mu nedarí v práci. Jeho deti sa zase rodia do chudoby a je to začarovaný kruh. Je veľmi ťažké ho preťať.

Ako by sa dal tento kruh preťať?

Pozrime sa na najefektívnejšie prístupy, ktoré pomáhajú nielen z našich skúseností, ale aj zo skúsenosti zo sveta. Základná trojčlenka je vzdelávanie, práca a bývanie.

So vzdelaním treba začať čím skôr, v dospelosti je veľmi malá šanca, že uspejeme. Rekvalifikačné kurzy sú finančne náročné, pričom ich efekt je nízky. Školiť človeka, ktorému chýba predchádzajúce vzdelanie, je ako stavať strechu bez základov. V školskom veku je to už efektívnejšie. Ak deti chytí dobrý učiteľ, majú väčšiu šancu. To je niečo, čomu sa venuje Teach for Slovakia. Aj títo učitelia nám však hovoria, že cítia, že je to už neskoro. Deťom z chudobných osád sa treba venovať už pred nástupom do školy, lebo do nej nastupujú so sklzom. Preto sa dnes vedie debata o povinnej škôlke a jeden povinný rok sa už schválil.

V čom sa prejavuje sklz, s ktorým deti nastupujú do školy?

V našich chudobných osadách majú deti pri nástupe do školy dvoj – trojročné mentálne zaostávanie. Prvýkrát v živote vidia knihu, nepoznajú farby, tvary, všetko sa začínajú iba učiť. Zatiaľ čo ich rovesníci sa naučia čítať a písať počas prvého ročníka, oni iba dobiehajú základy. Nehovoriac o hygienických očakávaniach, ktoré v školách sú. Všetky školy aj všetky inštitúcie sú stavané podľa pravidiel strednej triedy, nie podľa pravidiel chudoby. Pre deti z prostredia chudoby je to úplne neznámy svet. Ako keby sme sa my ocitli na milionárskej akcii. Pre nás by to bol tiež iný svet, nevedeli by sme, ako sa správať. Oni sa cítia podobne v našom svete.

Zdroj: Cesta von

Prečo ste sa zamerali práve na prácu s deťmi v ranom veku?

Ak by naši politici rozhodovali podľa moderných vedeckých výskumov, vedeli by, že ak chcú naozaj pomôcť deťom zo znevýhodneného prostredia, je neskoro začať až v predškolskom veku. Dnes už vieme, že kľúčové sú prvé dva až tri roky života. Najefektívnejší štart je hneď po narodení, respektíve už pred ním. Vtedy sa formuje mozog, jeho základy, všetko, na čom neskôr v živote stojíme.

Osemdesiat percent mozgových neurónových prepojení vzniká v ranom veku do troch rokov. V ranom veku je mozog najplastickejší, je ako špongia. Čo sa vytvorí tu, sprevádza nás celý život. Už v ranom veku sa formuje celá architektúra neurónových prepojení. Tie sa posilňujú neskorším používaním.

Ako súčasť riešenia ste spomínali aj bývanie a prácu.

Ruka v ruke so vzdelaním ide bývanie. Keď majú deti doma zlé podmienky na bývanie, ovplyvňuje to ich učenie sa. Odvíja sa to od toho, koľko ľudí žije v jednej miestnosti, či majú miesto na pokojné učenie sa, či majú pitnú vodu, či sa majú kde okúpať, osprchovať, aby mohli prísť do školy pripravené.

Ďalšia časť je práca. Akonáhle ľudia nemajú prácu, tak nemajú prostriedky na lepšie bývanie, neinvestujú potom ani do vzdelávania. Je to začarovaný kruh. Na to aby mali dobrú prácu a dobrý príjem potrebujú dobré vzdelanie.

Čo je cieľom projektu Omama?

Zapájať samotných ľudí priamo do riešení. Aby oni sami boli aktérmi zmeny, pomáhali si v rámci komunity. Do rodín v osadách preto nechodia ľudia zo strednej triedy alebo odborník, ale túto prácu robia priamo ženy z toho istého prostredia. Ony rozumejú tomu svetu najlepšie. Trénujeme ich v metódach ranej starostlivosti, a potom ich zamestnávame. Každá z nich sa na týždennej báze venuje pätnástim až dvadsiatim piatim rodinám.

Z čoho presne pozostáva práca omamy?

Pozostáva z dvoch častí, pol hodina až štyridsať minút je intenzívna stimulácia dieťaťa za účasti rodiča. Rozvíja základy dieťatka, aby potom neskôr v škole malo načo nadviazať. Keď chceme byť úspešní v matematike, potrebujeme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku. Keď chceme mať dobre rozvinutú jemnú motoriku, potrebujeme mať zvládnutú hrubú motoriku. Aby sme mali dobre rozvinuté kognitívne zručnosti, potrebujeme mať dobrú pozornosť, trpezlivosť, schopnosť vydržať pri riešeniach problému.

Dieťa tu podľa svojho veku rozvíja vzťah s matkou napríklad cez masáže a veselé hry. Mamička je súčasťou týchto hier, aby sa ich naučila robiť s dieťaťom sama. Keď táto lekcia skončí, tak sa omama venuje matke. Rozpráva sa s ňou o tom, ako rozvíjať dieťa a ako zvládnuť prekážky. Matka zo seba dostane mnohé problémy, ktoré ju počas týždňa postretli. Cieľom je čo najviac eliminovať toxický stres, ktorému dieťa v chudobe čelí.

Zdroj: Cesta von

Čo rozumiete pod pojmom toxický stres?

Keď žijete v chudobe, čelíte nepriazni, či už je to hlad, dlžoby, napätie, hádky, závislosti. To sú prirodzené patologické dôsledky chudoby, ktoré dieťa intenzívne cíti. Keď je dieťa vystavené týmto vplyvom, toxickému stresu, jeho mozog sa nevyvíja správne.

Koľko omám vo vašom občianskom združení pôsobí?

Momentálne máme v siedmich osadách desať omám a stosedemdesiat detí, ktorým sa omamy venujú. Pred nami je ďalšia vlna rozširovania sa. O mesiac budeme mať približne šestnásť omám, ktoré sa do konca tohto roka budú venovať viac než tristo deťom.

Podľa čoho omamy vyberáte? Aké musia mať kvality?

Najdôležitejšie je, aby ony samy chceli, mali vzťah k deťom a ku komunikácii s inými rodinami. Dôležitá je prirodzená autorita v komunite. Niekoľko kandidátiek nám na tomto padlo, boli ostýchavé, neboli si isté, či by mali rešpekt u ostatných rodín. Väčšinou si na vhodné ženy získavame referencie od ľudí z daných lokalít, neziskoviek, terénnych sociálnych pracovníkov, učiteľov, ktorí poznajú miestne pomery. Testujeme aj ich základné praktické zručnosti.

Ako vníma omamu komunita?

Na začiatku je to pre omamu trochu boj. Ostatní sa na ňu začnú pozerať, že sa vymyká. Oni sú stále v mizérii, stále nemajú prácu, stále majú slabý príjem a zrazu niekto získal prácu a ponúka im program s ich deťmi. Začnú sa pýtať: “A ty budeš nejaká učiteľka? Prečo? Ty budeš zarábať na našich deťoch?” a podobne. Je prirodzené, že podobné obavy alebo prejavy v chudobnej komunite sú. Za mesiac, za dva, sa však táto situácia prekoná.

Rodiny, ktoré dostávajú túto podporu, ju majú zadarmo?

Áno. Predstavy, že Rómovia poberajú strašne vysoké dávky, lieky a služby zadarmo, žijú si veľmi dobre bez práce a topia sa v peniazoch, sú mýty. Dávka v hmotnej núdzi je niečo cez šesťdesiat eur na osobu mesačne. Z toho sa nedá reálne prežiť. Ak by sme od nich žiadali poplatok, nebude to fungovať.

Ako by mal vyzerať projekt Omama o niekoľko rokov?

Postupne by sme program chceli dostať do systému a dať šancu každému chudobnému dieťaťu vybudovať si lepšie základy v ranom veku. Keď bude omám zhruba sto a budú pracovať s niekoľkými tisíckami rodín, tak to bude sila, ktorá už bude viditeľná. Už dnes vieme, že deti program milujú a veľmi sa na každé stretnutie tešia. Takisto mamičky sa s omamami veľmi rady stretávajú. Je to v ich živote niečo nové, pozitívne, čo im dáva nádej.

Začali sme merať reálny dopad projektu. Spolu s University of Oxford meriame dvojročné deti v našom programe po roku intervencie a porovnávame ich s kontrolnými vzorkami detí z osád mimo nášho programu a detí z bežnej populácie. Chceme zistiť, nakoľko a v čom im program pomáha, a kde to treba ešte posilniť. Keď to budeme mať odmerané, vyargumentované a pripravené na väčšie šírenie, chceme silno tlačiť na štát, aby aj on prevzal svoju zodpovednosť.

Ako vyzerá pracovný úväzok Omamy? Z čoho pozostáva?

Omamy začínajú pracovať na polovičný úväzok, ukazuje sa, že na začiatok je takýto úväzok dostatočný. Jeden faktor je, že zamestnávame ženy, ktoré boli dlhodobo nezamestnané a pomáhame im budovať ich pracovné návyky. Zároveň robia ťažkú sociálnu prácu. Denne sa stretnú s tromi rodinami, tri hodiny času venujú lekciám v domácnostiach a štvrtú hodinu majú na presuny a administratívu.  Zhruba po roku práce, ak spĺňajú predpoklady, majú možnosť prejsť na plný úväzok. Máme i dve omamy, ktoré napríklad pracujú na druhú časť úväzku ako asistentky v škôlke. Jednu z nich za prácu v škôlke platíme z našich peňazí, na druhú sa podarilo obci zohnať dotáciu od štátu.


Večer inšpiratívnych príbehov inspirED od Teach for Slovakia privíta aj Zuzanu Jaslovú. Od septembra pôsobí ako Omama v Chminianskych Jakubovanoch, kde sa venuje rozvoju detí vo veku do troch rokov. Pomáha tak deťom zo sociálne slabšieho prostredia rozvíjať sa ešte pred nástupom do materskej školy.


Usporiadavate v komunite niečo ďalšie okrem týchto stretnutí?

Raz za mesiac robievame rodičovské kluby. Na stretnutia voláme rôznych odborníkov, napríklad psychologičku, laktačnú poradkyňu, špecialistov na dentálnu hygienu. Nemusia to byť len témy priamo súvisiace s rozvojom dieťaťa. Môžu súvisieť i s prekonávaním života v chudobe, oddlžovanie, riešením exekúcií, osobným  bankrotom a podobne.

Je cieľom projektu, aby zostala omama s rodinou tri roky?

Úplne ideálny scenár je, aby omamy začali s mamičkami už počas tehotenstva. Rozprávajú im, čo ich čaká po narodení dieťaťa, ako správne dojčiť a ako sa správať počas tehotenstva, napríklad nefajčiť a nepiť. Pre nás sú to jasné a známe fakty. Ženy v chudobe nemajú odkiaľ získať potrebné informácie. Omamy sa aj preto volajú omamy, sú akoby staré mamy. (pozn. red. omama v starej nemčine znamená stará mama) Je to niekto, kto mamičke radí a pomáha získavať správne návyky.

Čo po týchto troch rokoch?

Ideálne je, aby po omamovskom programe deti išli do škôlky. Do dobrej škôlky, kde sa budú cítiť dobre a prijaté. Ale v realite len približne jedna tretina detí z vylúčených komunít navštevuje škôlku. Najhlavnejší dôvod je kapacita, škôlky nemajú toľko miest. Žiaľ, niekedy si vedia nájsť dôvody, že nemajú miesta pre chudobné rómske deti. V prípade, že v danej lokalite nie sú miesta v škôlke, vytvorili sme alternatívny program.

Omamy v tomto prípade suplujú chýbajúcu škôlku a venujú sa predškolákom v osadách, už nie na individuálnej, ale skupinovej báze. Máme niekoľko takýchto skupiniek detí vo veku tri až päť rokov. Týmto spôsobom sa pokryje celý čas od narodenia, až po nástup do školy. Veríme, že ak deti prejdú týmto, budú na školu pripravené radikálne lepšie.

Čo všetko by mal zastrešovať štát, aby to fungovalo?

Treba pracovať vo všetkých troch spomínaných oblastiach. A treba mať v pozadí dobrú sociálnu prácu, čo na Slovensku chýba. Naše vysoké školy chŕlia veľa absolventov sociálnej práce. V teréne ich však vidím len málo. Panuje predstava, že štát míňa veľké zdroje na prácu s osadníkmi, to je však omyl. Veľmi málo ľudí reálne pracuje s ľuďmi v generačnej chudobe. Aj problém s osadami na Slovensku je najhorší zo všetkých okolitých krajín. Sú na tom výrazne lepšie v Maďarsku, v Poľsku alebo dokonca aj na Balkáne.

Čím to je, že sme na tom aj v porovnaní s okolitými krajinami o toľko horšie?

Myslím si, že je to o našom prístupe. Nikdy sme si to nedali ako prioritu. Stále to bolo niečo na druhej, tretej koľaji. Viem, že v tejto krajine bolo aj veľa iných problémov, ktoré bolo treba riešiť, ale tento zatiaľ úplne vyhníval. Zväčšuje sa a dobehne nás s oveľa horšími dôsledkami.

Pavel Hrica. Zdroj: Cesta von

Spomínali ste, že ste sa inšpirovali inými zahraničnými krajinami. Máte konkrétny pozitívny príklad?

Problém generačnej chudoby sa rieši v krajinách, od tých najbohatších až po najchudobnejšie. Z najbohatších krajín sú v ranej starostlivosti najďalej Spojené štáty či Škandinávia. Pre nás sú to však veľmi ideálne a vzdialené príklady mimo našich možností.

Pozrime sa na opačnú stranu na oveľa chudobnejšie krajiny, napríklad na Afriku. Nájdeme tam krásne príklady, ako pomáhať zamestnávať ľudí v generačnej chudobe. Ako im dať dôstojnú prácu. Máme predstavu, že ľudia z chudoby majú kopať kanály alebo robiť inú ťažkú manuálnu nekvalifikovanú prácu. V Afrike však existujú riešenia, ako ľudí z chudoby zapojiť do sektorov s najvyššou pridanou hodnotou, napríklad do informačných technológií. Na prvý pohľad to znie možno uletene, ale aj v tomto svete existujú repetitívne práce. Napríklad tagovanie obrázkov vo fotobankách či skenovanie archívov sú veľmi repetitívne práce, ktoré keby robil človek zo strednej triedy, rýchlo ho to prestane baviť. Pre ľudí z chudoby je to ideálna práca, pretože sú v suchu, v teple, práca je oveľa lepšie platená.

Čo by ste označili za najväčší mýtus, ktorý panuje v spoločnosti o vylúčených komunitách?

Je ich veľa. Častokrát sa objavuje práve predstava, že títo ľudia majú veľké príjmy, a preto sa im nechce pracovať. Mnohí nevedia, že tu, v strede Európy v dvadsiatomprvom storočí, máme ľudí, ktorí často pociťujú hlad a zimu. Nevedia, že i dávku v hmotnej núdzi si musia odrobiť cez aktivačné práce. Moja skúsenosť je, že keď som tam, takmer nikdy si odo mňa nepýtajú peniaze ani žiadny dar, ale takmer vždy sa pýtajú na to, či pre nich nemám prácu. Pre nich je ťažšie získať prácu, než pre človeka, ktorý nie je Róm. Viacerí nakoniec rezignujú, lebo sa viackrát pokúšali alebo videli ľudí, ktorí sa pokúšali a neboli úspešní.

Momentálne sa však situácia lepší. Firmy nemali pracovníkov a stále častejšie brali aj Rómov z osád. Veľká väčšina mužov vďaka tomu už pracuje, minimálne na sezónne práce, ale aj na trvalý pracovný pomer. Vďaka tomu sú mnohé osady ako Huncovce či Raslavice, kde za uplynulých desať rokov takmer vymizli chatrče a Rómovia žijú v murovaných domoch. Ak Rómovia možnosť pracovať dostanú, tak ju využijú.

Vydržia v práci?

Je ideálne, ak má zamestnávateľ pochopenie, pozná prejavy ich pracovných nenávykov. Keď dáme prácu niekomu, kto nikdy predtým nepracoval, nemôžeme čakať, že bude zrazu makať ako hodinky, úplne zodpovedne a plnohodnotne. Nebavíme sa len o Rómoch, bavíme sa o ľuďoch v chudobe všeobecne. Človek, ktorý dlhodobo nepracuje, tak stratí návyky, ktoré treba niekoľko mesiacov vytvárať, budovať, obnovovať. Bez asistencie to bude veľmi škrípať.

Zdroj: Cesta von

Ako komunikovať s ľuďmi, ktorí majú protirómske názory?

Mám pochopenie pre naštvaného záhradníka, ktorému niekto ukradol zemiaky alebo lesníka, ktorému vypílili stromy. Preto sa s nimi nehádam, právom sú nahnevaní. No snažím sa debatu posunúť.

V prvom rade je dôležité porozumieť, o čom sa bavíme, a to aj pri hádkach, diskusiách doma alebo s kamarátmi na pive. Je veľmi dôležité pomenovať, že nehovoríme o Rómoch, ale o prejavoch chudoby. Je hlúpe túto skupinu nálepkovať Rómovia. Áno, v našom regióne do skupiny chudoby najviac spadajú Rómovia pre ich odlišnosť. Majú iný jazyk, inú farbu pokožky, sú viditeľnejší. Keby sa hocikto z nás narodil do rovnakého prostredia, vyrastali by sme úplne rovnako a mali by sme rovnaké prejavy. Problém chudoby je všade na svete rovnaký. Týka sa slumov v Južnej Amerike, get v Spojených Štátoch či predmestí v Západnej Európe, nie je to problém Rómov.

A keď porozumieme tomu, že sa bavíme o chudobe, tak si dať iné okuliare a snažiť sa porozumieť, ako sa chudoba správa. Chudoba má svoje nepísané pravidlá. Nemali by sme mať očakávania, že sa oni budú správať podľa pravidiel strednej vrstvy, ale mali by sme im pomôcť sa do tej strednej vrstvy dostať.

Čo by v súčasnosti mohli školy zmeniť v prístupe k deťom z chudoby?

Janette Maziniová Motlová napísala knihu Cigánka, kde opisuje svoju cestu z chudoby do strednej triedy. Popisuje, aké to bolo ťažké. Potrebovala na svojej ceste stretnúť ľudí, ktorí nad ňou nezlomili palicu, ktorí jej verili, podporovali ju. Deti z chudoby potrebujú veľa podobných sprievodcov na ceste k lepšiemu životu.

Pomohli by rómski asistenti v škôlkach i školách – jednak jazykovo, ale zároveň rozumejú danému sociálnemu prostrediu. Častokrát prváčikovia počujú slovenčinu prvýkrát po nástupe do školy. Nemôžeme čakať, že budú hneď fungovať v slovenčine.

Vyžaduje si to veľmi trpezlivých učiteľov. Osobne, ak by som mal tú moc, oceňoval by som práve školy, ktoré pracujú pri chudobných komunitách. Učitelia, so snahou pracovať s týmito deťmi a ak je to možné i inkluzívne, by mali mať oveľa vyššie platy. Mali by sme tam prilákať najlepších a najschopnejších ľudí, ktorí budú mať výdrž a pochopenie.

 


Spoznajte projekt Omama aj naživo a inšpirujte sa!

Večer inšpiratívnych príbehov inspirED od Teach for Slovakia privíta aj Zuzanu Jaslovú. Od septembra pôsobí ako Omama v Chminianskych Jakubovanoch, kde sa venuje rozvoju detí vo veku do troch rokov. Pomáha tak deťom zo sociálne slabšieho prostredia rozvíjať sa ešte pred nástupom do materskej školy.


 

Autorka: Jana Janotková

Teraz najčítanejšie

Teach for Slovakia

Víziou Teach for Slovakia je, aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť. Preto spája a ďalej podporuje ľudí s líderským potenciálom a zápalom pre lepší vzdelávací systém. Ponúka intenzívny program osobnostného a profesionálneho rozvoja pre aktívnych ľudí, ktorí chcú k tejto vízii prispieť.