Nabudúce zostaň doma

Michal Tallo, jeden z našich najvýznamnejších súčasných básnikov, nedávno na sociálnych sieťach informoval, že po dlhom čase vyšiel von a bol znechutený.

Zamieril totiž do kníhkupectva Martinus na literárnu debatu a nič sa na nej nedozvedel. Hosťom bol Jan Němec a prezentoval tu svoju najnovšiu knihu Možnosti milostného románu. Besedu moderoval Rudi Rus a práve v moderátorovi podľa Talla spočíva problém – kládol hlúpe otázky, robil trápne vtipy a mal sexistické poznámky.

A navyše ani slovom nespomenul postkonceptuálne postupy, ktorými sa Němcova kniha vyznačuje (!).

Tento svoj traumatizujúci zážitok nám Tallo priblížil v článku, ktorý bol obratom zverejnený na stránkach angažovaného ľavicového mesačníka Kapitál.

Na okraj môžeme poznamenať, že na podujatie nášho veršotepca sprevádzal Michael Papčún. To je o niečo menej zásadná postava slovenskej kultúrnej scény, ale zato je to určite veľmi dobrý kamarát, lebo Tallov článok okamžite zdieľal.

To sme rovno mohli zostať doma, skonštatovali naši dvaja intelektuáli na sieťach.

Aj ja si myslím. Alebo definitívne zostať doma, alebo začať chodiť von častejšie a nadviazať nejaký kontakt s realitou.

Kde je problém

Neviem. Niektoré otázky nemuseli zaznieť a niektoré chvíle mali čaro možno skôr nečakané, ak nie vyslovene nechcené, ale v tom problém byť nemohol.

Možno tam Tallo nasratý už prišiel.

Martinus je kníhkupectvo, komerčný priestor, nie detašované pracovisko Slovenskej akadémie vied. Ich literárne podujatia sú určené aj tým, ktorí knihu ešte nemali v rukách, ale mohli by si ju kúpiť. Tento záver vyvodzujem z faktu, že hneď vedľa pódia obvykle stojí celý malý regál s knihou, o ktorej sa beseduje a ktorá sa obvykle pri tejto príležitosti ponúka so zľavou. Samozrejme, popri tom sa všetci tešíme, že sme kultúrni a máme radi knižky – nie je to len zlý, zlý trh! Ale sme na súkromnej pôde a zámerom je asi skôr propagácia titulu a autora než analýza diela.

Na dôvažok, moderátor dal na záver debaty priestor publiku, takže ak niekomu veľmi chýbala informácia o postkonceptuálnych postupoch, mohol sa prihlásiť.

Predpokladám, že Tallo iba doťukal svoje jedovaté poznámky do telefónu a zmizol.

Jan Němec nám na výzvu moderátora priblížil genézu svojho diela, podelil sa o reakcie prvých čitateľov a čitateliek a zhrnul svoje úvahy o ďalších redakčných zásahoch. Pozastavil sa aj nad kritickou odozvou na svoj román, spomenul napríklad tradíciu takzvaného close reading, ktoré v českom (a slovenskom) kritickom kontexte takmer úplne absentuje.

Tallo naproti tomu tvrdí, že zazneli iba dve otázky o knihe, jedna sa týkala prvej strany, jedna poslednej.

Vo všeobecnosti som po prečítaní Tallovho článku mala pocit, že som sedela na úplne inej besede.

Článok podľa všetkého vyšiel 11. februára. Debata sa tiež konala 11. februára. Tallo teda svoje dojmy zrejme servíroval ozaj za horúca. Verme, že keby si bol doprial trochu času, niektoré výroky by si rozmyslel.

Poznámka na okraj

Začiatkom novembra bol hosťom relácie Ars Litera na vlnách Slovenského rozhlasu Valér Mikula. Rozhovor viedol mladík menom Pavol Náther, ktorý sa nijako netajil tým, že o existencii Valéra Mikulu sa dozvedel len nedávno („gúglovaním“). Pavol Náther znie ako veľký dobrák a svojím spôsobom sa dá vnímať ako pozitívum, ak sa niekto vracia k takým tým základným otázkam (čo to vlastne je, tá literárna kritika), ale aj s oboma očami prižmúrenými (a ušami odrezanými a s hlavou v betóne) to bola skutočne nešťastná voľba moderátora.

Ešte čerstvejší je rozhovor s novou riaditeľkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorý moderoval Stano Ščepán, odborník na krasokorčuľovanie. (V jednej chvíli sa jej údajne pýta, či nosila minisukne. Neviem, v akom kontexte taká otázka mohla padnúť, pikošku mám z iného článku, celý stojí za prečítanie: aha).

A toto je Slovenský rozhlas.

Ale Tallo radšej pôjde do Martinusu, kam sa zástup žien prišiel proste pozrieť na Němca a dať si podpísať knižku, a bude vypisovať články o tom, aké je to nehanebné.

Možno by si Michal Tallo mohol naproti kníhkupectvu Martinus založiť svoje vlastné kníhkupectvo Michallus a všetci hostia (tí zahraniční predovšetkým) by zakaždým absolvovali dve besedy. Aspoň jednu dôstojnú.

Ty sám si báseň

Pokračovalo sa na soc. sieťach.

Moderátor sa priznal, že ani nevie, kto Michal Tallo je.

Ozval sa ďalší významný slovenský veršotepec (a čírou náhodou Tallov kamarát z časopisu Vlna), či je vôbec možné moderovať literárne podujatia a nevedieť, kto je Michal Tallo.

Nato sa do veci dosť svojským spôsobom zapojilo vedenie spomínaného angažovaného ľavicového mesačníka Kapitál, keď na túto rečnícku otázku odpovedalo, a to dokonca rozvitou vetou.

V tejto rozvitej vete nás vedenie ubezpečilo, že zásluhy Michala Talla, jedného z našich najvýznamnejších súčasných básnikov, sú skutočne veľké a neprehliadnuteľné. Iba hulvát by nevedel, o koho ide.

Pomysleli by ste si, že tu sa už aj Michal Tallo musel červenať, to je ako dostať páčik od maminky, ale Tallo sa nielenže nezahanbil, ale tomu ešte aj pritakal.

Janko Jesenský, zbierka Slnečný kúpeľ, poviedka Nešťastník, str. 164:

A ako dobre ti padne po takom obede v príjemnej, tichej izbe na diváne si poležať. Berieš novinky. Zapaľuješ čibuk. Myslíš a skladáš básne. A veď ty sám si báseň.

Ako sa dostať k podstate

Neviem, aký je Tallo básnik, možno úplne super, možno je to veľmi veľké umenie, ale článok sa mu podľa mňa príliš nepodaril.

Ja som Němcovu knihu nemala prečítanú a na besedu sa nechystala. Moderátor, ktorý ma pozná zo spoločnej lit. besedy spred dvoch rokov, mi napísal a tvrdil, že ma to bude zaujímať. Zrejme tú nádej vyvodil z vonkajších podobností medzi mojou a Němcovou knihou, a to bol omyl, ale šla som tam, a zaujímalo. Rozhodne som nemala pocit, že by som sa „nič nedozvedela“, to je Tallov problém.

Možno Talla desí to, že tá beseda jednoducho bavila? Lebo v jeho predstavách sa zábava vylučuje s poznaním?

K čomu presne by sa chcel Tallo dopracovať prípadnou debatou o využití postkonceptuálnych postupov? K hlbšiemu pochopeniu diela? Môže nám hlbšie pochopenie diela sprostredkovať sám autor, a to takto, analýzou vlastnej tvorivej metódy?

Alebo k tomu prispeje moderátor, ak ho dokáže k tejto analýze nasmerovať?

Cítim, ako ma to absolútne nezaujíma.

Ako raz kdesi písal Valér Mikula, otázky po zmysle literatúry sú otázkami po zmysle života vôbec, a ako zaspieval iný klasik, analýzy dokázali hovno; som za debaty o tenise a o smrti, za konverzačné poznámky o počasí a za staré dobré – ako sa máš; som za oslie mostíky a šťastné konce.

PRENESIEM TO CELÉ NA LÚKU

Lyrizovaná dráma, jednoaktovka.

Dvaja muži, starší a mladší, sedia na lúke a vijú vence. Zo sedmokrások, čakaniek a pastierskej kapsičky. Svieti slnko, blyští sa tráva.

A: Prečo si vlastne so mnou? Taká otázka… Čo som jej na to mal povedať?

B: Na to sa dá spísať celý zoznam. Päťdesiat vecí, čo mám na tebe rád, päťdesiat dôvodov, prečo som s tebou.

A: Ale to predsa človek nevie ani sám! Päťdesiat dôvodov, všetko a nič z toho, nič konkrétne.

Ďalej mlčky vijú vence. Mladší trochu bojuje s čakankou (tuhé stonky).

V tráve čupí hmyz a pozorne počúva. Close listening.

A: Jedna pani mi vravela, že otázku raz položila manželovi, prečo si so mnou, spýtala sa ho, a on povedal: pretože si čistotná.

Vijú.

A: Čo si jej tam vtedy napísal?

Ticho.

B: Už si ani nepamätám.

Venčeky by potom mohli pustiť po vode. Aj voda sa v slnci veľmi blyští. Prípadne si starší môže venček zobrať domov, ukázať žene. Druhý venček sa roztrhne a ako kvietkovaný otáznik sa plaví až do mora.

Hmyz vzlietne a na súmračnej oblohe vytvára vo vzduchu fantastické obrazce; potom si znova posadá.

V pozadí prechádza básnik.