Ústavnú väčšinu na čele s Kollárom? Nikdy! Žiadajme Kisku!

Igor Matovič sa na víťazstvo vo voľbách necítil. Sám o tom hovorí, že čakal 15% pre Andreja Kisku, pre OĽaNO by považoval za úspech 14,5 %. V posledných dňoch pred voľbami sa mu však podarilo ulúpiť minimálne 6% svojim kolegom z opozičných strán. Podľa posledného prieskumu, zverejneného 26. 2., bolo u týchto strán v kategóriách „svoje rozhodnutie pravdepodobne ešte zmením alebo som náchylný voliť možno aj nejakú inú stranu“ – v priemere asi 5% ich voličov. Tou druhou voľbou bolo vždy OĽaNO.

PS/Spolu 3%, SaS 2%, KDH 3%, Za ľudí 7% a Sme rodina 9%. Matovičovo tvrdenie, že vzal hlasy Kotlebovcom, sa mi nezdá pravdepodobné, tí zostali na svojom. Svojimi kopancami a provokáciami v predvolebnej kampani a hlavne marketingovo orientovanou politickou show pred Počiatkovou vilou v Cannes a pred schránkami Penty na Cypre, Matovič proste potopil KDH, sotil zo schodov PS/Spolu a podrazil vratkú stoličku pod Andrejom Kiskom.

Akože „chlapci nezvládli domácu úlohu“. Osobne si chlapcov veľmi vážim, že to „nedali na Matoviča“. Vďaka nim je tu stále nádej, že Slovensko bude mať okolo politického stredu slušných a kompetentných  liberálov a zmodernizovaných kresťanských demokratov.

Bol som prítomný debaty informovaných ľudí, ktorí vraveli, že zbytočne pridané hlasy pre Borisa Kollára pochádzajú od matiek samoživiteliek, ktoré v ňom vidia svojho potenciálneho mecenáša. Uff! Časť hlasov mohol získať aj od senioriek – voličiek Smeru, ktoré Borisa vnímali ako náhradného fešáka za Roberta Fica. Aj program majú rovnaký.

Moje hodnotenie volieb preto znie: je to víťazstvo, ale najhoršie z možných. Dobrá správa o výsledku je súčasne dosť smutnou správou o Slovensku.

Vzhľadom k zvyklostiam v tejto situácii hrozí, že miesto predsedu parlamentu pripadne Borisovi Kollárovi, človeku, o ktorom nie ja, ale fakty hovoria, že je:

• Vekslák z 90. rokov a podnikateľ, ktorý sa neštítil spoločnosti Mariana Kočnera
• Polygynik – muž praktikujúci polygamiu – mnohomanželstvo (napr. islam toto mužom umožňuje, hoci Mohamed odporúča obmedziť sa maximálne na 4 manželky)
• Majiteľ strany Sme rodina, čomu sa dá rozumieť aj ako „nie sme strana“
• Politik bez politickej minulosti a skúsenosti, líder strany (rodiny?), ktorej politický program je v opakovaní sloganu: my všetko čo robíme, robíme pre ľudí (možno sa mali volať Smer rodina)
• Podnikateľ, ktorý i v parlamente podniká, ku koncu mandátu s populistickými ľavicovými nápadmi Roberta Fica
• Príležitostný spojenec pri hlasovaniach v parlamente so Smerom a Kotlebovcami, čo verejne obhajuje zdravým rozumom a podporou všetkého, čo je užitočné pre ľudí
• Zhovievavý k pohrobkom ficovho režimu v polícii a na prokuratúre
• Insitný ekonóm, ktorý chce dať za babku ľuďom nájomné byty a štátne autá na leasing
• V zahraničnej politike profilovaný ako sympatizant Donalda Trumpa a parťák Matteo Salviniho a Marine Le Penovej

Tento človek má oslobodené Slovensko reprezentovať ako predseda parlamentu, druhý najvyšší ústavný činiteľ? Mal by viesť ústavnú väčšinu? To by mohol myslieť vážne len nejaký komik (resp. ani ten, ktorý sa v podobnej situácii nachádza na Ukrajine, nič také nespravil). „Nehovorme už o minulosti Kollára, poďme poraziť mafiu“ – to od Igora neznie veľmi konzistentne.

Premiér Igor v roli štátnika (alebo komika?) vraví, že Boris to dá, lebo latka kvality po Andrejovi Dankovi je na zemi. A k tomu dodáva (naozaj to povedal Monike Todovej v debate Denníka N), že aspoň bude môcť (Boris) chodiť „do moslimských krajín, tam sa mu to bude páčiť“. Aha, takže kamarát Igor je ešte stále komikom.

Tretie vzopätie Andreja Kisku

Andrej Kiska je v zložitej situácii, vo voľbách bol častokrát protivníkmi napádaný, partnermi spochybňovaný a zosmiešňovaný a ustál to len tak-tak, s volebným výsledkom, ktorý mu sebavedomia nepridá. Aj tak si však môže byť istý, že jeho priaznivci od neho čakajú tretie vzopätie.

Nedokážem si ho predstaviť v pozícii ministra vlády. V spomínanej besede ho takou predstavou komik Igor opäť zosmiešňoval, keď mu ponúkal zdravotníctvo, alebo sociálne veci.

Bývalého prezidenta si nedokážem predstaviť ani ako radového poslanca, ani ako podpredsedu NR SR pod Borisom Kollárom.

Kiskova politická kariéra je zložitá. Ale skúsenosti, ktoré na nej získal so sebou samým, s funkciou najvyššieho štátnika, s odolávaním špinavým praktikám a pri vzniku a lídrovaní novej strany, sú neoceniteľné. Teraz, keď  ich má najviac, a ľudia mu vyslovili dôveru, nemal by ju sklamať. Veď nesklamal už dvakrát a zatiaľ vyzerá byť odhodlaný.

Z perspektívy toho, čo má za sebou, by ho mohli čakať pokojnejšie a nesmierne produktívne roky.

Spoločne s pani prezidentkou Čaputovou, by bok po boku mohli štyri roky kultivovať politickú kultúru. Boli by hviezdami medzinárodnej politiky a svetlom v súostroví V4.

Ak víťazi volieb naozaj nesú étos úspešných zápasov Slovenska o demokraciu a ak si ctia tých, ktorí im, aj nám, svojou smrťou otvorili cestu k nádeji – ak úprimne vzdávali vďaku Novembru 89 a obeti Jána a Martiny – teraz to môžu dokázať.

Aké čaro nechceného má výrok Igora Matoviča tesne po voľbách, že „prebudil spiaceho draka“. Ako metafora pritiahnutia nevoličov k voľbám to nie je trefné. Ale je to presné ako príbeh o tom, že pretiahnutím nezaslúžene veľkej časti voličov na svoju stranu (čiže svoje hnutie, a vlastne len svoju osobu), bude musieť čeliť prebudenému drakovi v sebe. Chuti moci.

Ak by našiel v sebe veľkorysosť a požiadal Andreja Kisku, aby vzal post predsedu NR SR, nebudem veriť vlastným očiam a na dlho prestanem veriť svojej intuícii.

Nádej však nestrácam.