Denník N

V centre Prievidze dostavali po 42 rokoch posledný komunistický dom kultúry. Nikoho to nezaujíma

Priečelie pôvodne brutalistickej stavby tvorí betónovými piliermi rozčlenená stena z takmer 70 okien cez tri podlažia. Hore sa nakláňa betónovým priečelím k ulici, akoby chcela človeka zavaliť. Keď večer svieti, vnútri neponúka nič – prázdno, biele steny, vzduchotechniku, herňu Admiral. Predná fasáda budovy v centre Prievidze zrejme mala byť presklená a otvorená, aby ukázala bohatý interiér. Ten však nikdy neosadili, budovu totiž stavali 42 rokov. Aj keby tam ten interiér niekedy v roku 1980 osadili, už by bol asi zničený. Otvorili až teraz. Je to zatiaľ posledný otvorený komunistický kultúrny dom na Slovensku. Sú tu kancelárie, obchody a nad nimi prázdne povrazovisko. Kultúra časom zmizla. Najväčšiu budovu v meste prievidžania volajú Titanic.

Celé 80-te roky bola budova prísľubom obrovského kultúrneho domu v jednom z hlavných miest baníctva. V 90. rokoch sa stala centrom naplnených túžob všetkých obyvateľov mesta a zažívala svoje najlepšie časy, hoci bola stáva len hrubou stavbou. Dom sa stal obrovským, plnosortimentným obchodným domom Vietnamcov, obliekali tu 50 tisíc obyvateľov mesta pred tým, ako sa do krajiny odvážili vstúpiť H&M a C&A a Vietnamcom zostalo pho. Na kartónoch na holom betóne za improvizovaným závesom som si skúšal rifle, ktoré mi farbili kožu namodro, ale mame to nevadilo, lebo to predsa boli RIFLE, a kupoval som tu kartridže do hernej konzoly neznámej značky, kde zázrakom fungovalo strieľanie umelou pištoľou pripojenou cez kábel na televízor, hoci bol starý a čiernobiely a určite nemal žiadne senzory.

Potom niekedy po roku 2000 vytvorilo mesto podnik s Georgom Trabelssiem, nechalo si vo firme 10 % a problémová budova sa stala jej hlavným aktívom. Primátor ohlasoval, že projekt sa mení na nákupné centrum s hotelmi, bytmi, kanceláriami – to, čo sa pred krízou zvyklo ohlasovať. Mesto bolo vzrušené, médiá – Prievidza mala v tom čase tri televízie, dvoje noviny a jedno rádio – informovali o podrobnostiach. Trabelssie Vietnamcov vyhodil, začal stavať, z boku k hebedu pristaval kus inej stavby ako byty, aby to rýchlo zarábalo, ale potom prišla kríza a stará nehnuteľnosť zastala.

Otvorenie sa ohlasovalo každých pár rokov, každou vlnou sa strácal záujem a ľudia postupne v otvorenie prestali veriť. Naposledy sa o tom hovorilo v roku 2016, ale to už v podstate nikoho nezaujímalo.  Centrum mesta sa totiž presunulo niekam úplne inde. Okolo historického Hviezdoslavovho námestia zostali prázdne budovy. Skutočné centrum je na okraji mesta, kde je nákupné centrum Korzo a Tesco a s Kauflandom.

Pri tom všetkom sa niekde stratil aj podiel mesta vo firme, a s ním aj pôvodná kultúrna funkcia. Kde a ako zmizol, neviem na internete, v miestnych médiách či mestských zápisniciach dohľadať. Zástupca mesta z orgánov firmy zmizol v roku 2011, keď bol vo voľbách po rokoch porazený primátor, ktorý prevod vybavil. Odvtedy budovu nevlastní ani Trabelssie, ale rodina Podoliakovcov. O pánovi Podoliakovi sa dá od stola zistiť len to, že sedí v orgánoch podniku mestskej hromadnej dopravy v Považskej Bystrici a zároveň jej prenajíma pozemok pod autobusovou stanicou. Hoci teraz jedno prevádzkuje, s nákupnými centrami nemá zrejme nič.

Budova je akoby narýchlo dokončená, betón zateplený na bielo, z bočnej strany sú plastové, šedo-šedé zatepľovacie panely, také isté, ako na populárnom nákupnom centre na kraji mesta, Kauflande alebo každom druhom logistickom centre. Interiér je pustý, až farebne nasvietené biele kamene v jame pod sklenou podlahou. V kútoch sú buď nepatrične natlačené kobky s obchodmi, alebo nepatrične veľké prázdne priestory. Okolo budovy je more lacnej dlažby rôznych farieb a vzorov. Je to nepodarená imitácia nákupného centra bez akéhokoľvek marketingu, na budove nesvieti žiadny názov, otvorenie prebehlo bez kampane.

 

Jediné, čo sa v meste v súvislosti s otvorením Titanicu rieši, že tu bude štátne Klientske centrum. Ako dobre pre majiteľov ťažko obsaditeľnej budovy, že Ministerstvo vnútra kúpilo jej časť, aby sem presťahovalo štátne úrady z niekoľkých lokalít.

Keďže v Prievidzi som žil asi 16 rokov, postupne som videl, ako sa v kolektívnej pamäti strácajú o budove informácie. Nikdy nikto nespomínal, čo bolo na mieste stavby predtým. Stratila sa aj informácia, kto a prečo rozhodol, že mesto potrebuje takýto veľký dom kultúry. Kto ho mal platiť, kto mal toľkú kultúru produkovať? Kto bol architekt, aké dostal zadanie, aké pripravil či pripravila návrhy? Postupne sa stráca aj povedomie o tom, že išlo o mestskú stavbu, alebo neskôr o firmu s podielom mesta. V najnovších článkoch sa už píše o tom, že odjakživa malo ísť o obchodný dom. Môj 13-ročný synovec už budovu vôbec nepozná, do centra nechodí.

Vyrastať v Prievidzi znamenalo podniknúť niekoľko dobrodružných výprav do Titanicu. Sám fakt, že môžem ísť dnu a svieti sa tam, sa mi zdá fascinujúce. Fascinujúce je tiež na niečo čakať tak dlho, až je úplne jedno, že sme sa dočkali. Fascinujúce je, ak je výsledok po takom dlhom čase tak veľmi zlý. Ako sa z epicentra očakávaní stane úplná ľahostajnosť. Otvorenie nikoho nezaujíma, ledva o ňom niekto vie. Ľuďom je jedno, čo v centre stojí, majiteľovi budovy sú akoby ukradnutí zákazníci.

Žijem v Bratislave a Prahe, kde sú verejný majetok a verejné priestory veľkou témou, ktorú občania začali brať osobne. Vrátiť sa do Prievidze znamená byť šokovaný ľahostajnosťou.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Augustín

Ako dieťa viedol fiktívnu televíziu, potom založil Mediálne.sk, aby mohol o médiách písať, a prešiel do SME a potom do Denníka N, aby médiá robil. Zvedavý je okrem médií na obchod a mestá.