Budúcnosť rómskych detí je v rukách organizovaných skupín
Dnes už hádam nikto nepochybuje o tom, že elokované pracoviská stredných odborných škôl sú na Slovensku predmetom biznisu s chudobou, ktorý sa pohybuje v státisícoch eur. Tento biznis môže fungovať iba za predpokladu, ak deti núti čosi zotrvať v závislosti a v obavách. Ukazuje sa, že takýto stav duše je napokon len komodita vymenená za štedré štátne dotácie.
Je logické, že organizované skupiny svoje privátne vzdelávacie „biznis-línie“ začali budovať v bezprostrednej blízkosti vylúčených rómskych komunít východného Slovenska. Ide prevažne o lokality na ktorých sa desaťročia láme verejná mienka a do ktorých bežné ľudské oko nedovidí. Podľa tohto návodu nedávno postupovala aj istá súkromná odborná škola v ktorej školskí inšpektori v roku 2017 vykonali rozsiahle šetrenie. Okrem porušenia právnych predpisov v nej zistili aj opakované nedostatky v pedagogickom riadení. Vyučujúci v škole nemali dostatočnú kvalifikáciu, nerealizovali vzdelávanie podľa štátneho vzdelávacieho systému a nedodržiavali materiálne a priestorové zabezpečenia. Škola dokonca brala od štátu dotácie za tzv. čierne duše. Z tohto dôvodu padol zo strany inšpektorov návrh na zrušenie súkromnej školy, ktorý ale v roku 2018 rezort školstva zamietol (!). Škola sa nakoniec presťahovala do iného okresu a utiahla sa na okraj mesta, len niekoľko metrov od rómskej komunity, ktorú miestni nevolajú inak ako tábor. Po Luníku IX ide o druhú najväčšiu rómsku komunitu na Slovensku.
Ak sa chcete dozvedieť viac o téme vzdelávania rómskych žiakov a o reflexii postavenia Rómov na Slovensku, knihu si môže objednať tu: https://www.artforum.sk/katalog/113095/romovia-v-zajati-politiky
Predpoklady, ktorými sú anonymita a verejný nezáujem, poskytujú týmto zariadeniam prakticky dymovú clonu a dodávajú odhodlanie miestnym profesionálom a hráčom na tomto poli, ktorí vedia, že štátne inštitúcie nedisponujú žiadnym morálnym kompasom, ktorý by im dokázal určiť prikázaný smer. Oni dobre vedia, že na ich účelové konanie nemá oficiálna školská politika takmer žiadny dosah, pretože takí ako oni ju za ostatné roky zbavili charakteru a vlastnej sebaobrany. Z tohto dôvodu nedokáže slovenské školstvo zveľaďovať svoj oficiálny systém a rozumne v ňom uvažovať aj o moderných spôsoboch vzdelávania tých najchudobnejších z chudobných. Z takýchto dôvodov sa v školstve nakoniec rodia aj paralelné vzdelávacie systémy, ktoré majú výsostný záujem a údajné právo udržiavať skupiny chudobných v totálnej izolácii a umocňovať v nich túžbu zotrvávať v nej, výmenou za falošný pocit istoty a bezpečia.
Faktom je, že takéto vzdelávacie modely sú z pravidla udržiavané chamtivosťou zo strany cynikov a pragmatikov z miestnych samospráv, no ich filozofický základ tvorí mesiášsky komplex ich samotných tvorcov a zakladateľov, ktorí prepadli ilúzii o záchrane „topiacich sa“. Toto presvedčenie dodáva zdanlivo ich konaniu morálny kredit. Sú to napokon oni, ktorí do verejného diškurzu – o vzdelávaní Rómov– vryli slovné spojenie „keď už nič, tak aspoň niečo“. A presne v tomto duchu majú potom odvahu realizovať zlé riešenia, pretože vraj dokážu konkurovať tým horším. Za takéhoto predpokladu sa nám ale iba ťažko upltňujú dobré, lepšie a efektívne vzdelávacie prístupy, ktoré by vychádzali z tých ideálnych.
Som napokon presvedčený, že elokované pracoviská tvoria paralelný vzdelávací systém, ktorý vykazuje znaky moderného otroctva. Pretože ide o systém, ktorý sa do seba cielene uzatvára, nie je schopný sebareflexie a súčasne reprodukuje u detí a ich rodín stáročnú kolektívnu skúsenosť vyhnanstva za účelom generovania nemalých finančných ziskov. Už zo samotnej povahy tohto systému, ktorý sa na Slovensku začína udomácňovať by ma vôbec neprekvapilo, ak by prepojenia miestnych organizovaných skupín – takto obchodujúcich s detskou chudobou – siahali až na samotný vrchol potravinového reťazca Ministerstva školstva.
Vlado Rafael,
autor je riaditeľ občianskeho združenia eduRoma
