O demokratoch a ich mizérii (2)

Už 30 rokov znášame škody plynúce z toho, že nám vládnu strany (a najmä metódy) bývalých komunistov. Ostatných 14 rokov sme čakali na výmenu ich zatiaľ najvýkonnejšieho predstaviteľa – R. Fica. Vládol nad štyrmi vládami (teraz cez náhradníka Pellegriniho). Roky predtým sa čakalo na koniec Mečiara… Všetkých tých výmen osôb sme sa dočkali – ale demokratické strany zavládli len nakrátko. Nenastolili spravodlivosť voči zločincom týchto garnitúr ani nestabilizovali právny štát. Naopak, postupne preberali ich metódy užívania/zneužívania moci, a tak sa udržali aj strany bývalých komunistov – a to bez ohľadu na kriminálne zločiny, za ktoré niesli zodpovednosť.

Tieto strany boli nešťastím ponovembrovej politiky, pretože do nej priniesli svoje siete temných vzťahov a špinavé metódy. Voľby 2020 priniesli šancu štyrom stranám, ktoré to roky kritizovali – a to budí veľké očakávania.

Teraz, na prahu novej éry, si však pripomeňme, prečo vlastne bolo treba po toľkých rokoch od Novembra hovoriť, že „dotiahneme revolúciu 1989“? Prečo bola  pri moci strana bývalých komunistov Smer (ktorá integrovala strany KSS, SDĽ, ZRS, HZDS, SOP, SDA)? Čo sa stalo s antikomunistickou koalíciou z volieb 1990? A čo s antimečiarovskou z r. 1998?

Nechcem ísť do podrobností o tom, ako si už pri založení novej politiky demokrati sami zavinili skoré prehry, pre túto úvahu stačí pripomenúť bilanciu: za cca 30 rokov sme mali iba dvakrát vlády zostavené stranami demokratov. Spolu vládli 3 a pol roka[1](!). Trikrát nám vládli strany bývalých komunistov v koalícii so stranami demokratov. Tak sa u nás vládlo 8 a štvrť roka[2]. Vlády zložené zo strán založených a vedených bývalými komunistami (tzn. KSS, SDĽ, ZRS, SNS, HZDS, SOP, SDA, Smer) vládli viac ako 18 rokov (vrátane jednej ich vlády s priskočenou stranou Most).

Táto trpká bilancia pripomína dôsledky toho, že demokrati neuhájili víťazstvo občianstva z r. 1989 ani jeho reparát v r. 1998. Že si sami si zničili šancu vlády I. Radičovej z r. 2010… to boli politické viny a chyby, pre ktoré poslali  voliči  všetky  „modré“ strany do prepadliska dejín.

Takže až doteraz to išlo od desiatich ku piatim :   od štartu  demokracie, od prvých volieb, v ktorých  dosiahla strana bývalých komunistov  len nevýznamný výsledok, postupom rokov neodchádzala zo scény, ale rástla a jej klony boli  silnejšími. Rokmi vtlačili štátu svoju politickú „kultúru“ stojacu na prospechárstve a straníckom zneužívaní moci. Dnes tu už máme generáciu ich detí (v justícii, v politike, v biznise…).

To, že pri úspešných comebackoch strán komunistov nedošlo k obnoveniu komunistického systému (ako sa sprvu strašilo), nám nemôže byť žiadnou útechou. Tunajším komunistom už dávno nešlo o nejaký socializmus či marxizmus-leninizmus, ale o posty, výsady – a o zbohatnutie. Na Slovensku nenosili stranícke knižky  ľavicoví idealisti, ale zväčša oportunisti, ktorých splodila sovietska okupácia ČSSR a masové „previerky“. Ich najväčšia chvíľa však nastala, paradoxne, až po roku 1989 – najmä po atentáte na Nežnú revolúciu[3]. Využili naivitu a hlúposť, resp. vydierateľnosť revolučnej garnitúry a ovládli proces zakladania samostatného štátu aj privatizáciu a hospodársku transformáciu SR. Ani potom neodišli, lebo potrebovali politické strany na svoju ochranu a na pokračovanie „podnikania“ prostredníctvom okrádania štátu (s garantovanou beztrestnosťou). Táto objednávka zrodila dve silné postkomunistické strany, HZDS a Smer. Ich  éry – aj s katastrofálnymi dôsledkami – vidíme teraz, s odstupom, ako na dlani.

Dnes vidíme aj dôsledky faktu, že hoci sa moc po r. 1989 už u nás utvárala legálne (voľbami), prax slovenských vlád nebývala ani férovou, ani transparentnou a často ani zákonnou. Zneužívanie moci, začaté už za prvej vlády V. Mečiara, pokračovalo celé 90. roky a na tieto metódy nadviazali, žiaľ, aj antimečiarovské politické strany v ére M. Dzurindu. Vrcholom deštrukcie štátu a politiky, ktorému sa dnes hovorí „únos štátu“ (ale mohol by sa nazvať aj kontrarevolúciou), boli vlády R. Fica.

Teraz, čerstvo po voľbách 2020, keď voliči dali zelenú protikorupčnej vláde,  je najvyšší čas na reflexiu doterajších neúspechov demokratických strán. Ako sa mohlo stať, že veci u nás zašli tak ďaleko? Však v nedávno skončených voľbách reálne hrozila nadvláda postkomunistov a neofašistov, ktorá by nás stála opäť – prinajmenej – jednu dekádu úpadku a politických zápasov… alebo aj niečo horšie (v hre bol SKexit).

Takže – ako sme sa dostali na okraj útesu? Nik z demokratov  necíti zodpovednosť? A ešte jedna otázka : budú v našej politike fungovať pohrobkovia zločineckej organizácie (KSČ) a ich kriminálne metódy už naveky? To sú oni  takí šikovní, inteligentní a politicky výkonní? Kdeže… veď sa na nich pozrite! Na tárajúceho strýca z Nemšovej, na prepitých náčelníkov „národnej straky“ (bývalého aj súčasného), na psychopatického ví-ťa-za všetkých volieb sveta,  alebo na „bezdomovca“ z komplexu Bonaparte!

Už to povedzme nahlas : dôvodom opakovaných porážok demokratov neboli mimoriadne schopnosti  ich protivníkov. Dôvodom boli fatálne a opakované zlyhania lídrov demokratických strán. A – aby som ich nevynechal  – neochota demokratických intelektuálov reflektovať pravdu o tých zlyhaniach (inak sa tomu hovorí  – klamanie).

Dnes sa dostávajú k moci štyri strany, ktoré vzišli zo sklamania a protestu verejnosti po úpadku „modrých“ strán. Preto by si mali vziať z ich pádov ponaučenie. Hovorí sa, že výsledok budúcich volieb sa začína tvoriť hneď prvý deň po tých minulých –  a to sa bude mimoriadne prísne vzťahovať aj na štvorlístok I. Matoviča. Ich misia by sa preto mala začať nastavením otvoreného, demokratického a po každej stránke zákonného vládnutia, na ktoré nebudú mať nadmerný vplyv ani záujmy strán, ani žiadni oligarchovia, resp. majitelia médií.

Niet totiž pochýb, že vplyv straníckych a oligarchických záujmov na veci verejné (aj na tvorbu verejnej mienky)  už u nás presiahol každú únosnú mieru. Ilustráciou toho sú desivé príbehy Gorila, ako aj podobner desivé príbehy M. Kočnera, P. Ruska, D. Trnku, M. Jankovskej… atď. atď.

Pred garnitúrou „tretej demokratickej zmeny“ stojí dnes úloha rozpoznať a dôsledne odstrániť všetky patológie v systéme, ktoré umožnili mafianizáciu štátu. A – samozrejme – rozpoznať a odstrániť aj príčiny, čo spôsobili taký rast hnevu a dezorientácie voličov, že v istých momentoch hrozilo víťazstvo antisystémových strán.

Ako poslanec to budem môcť –  ako verím –  pripomínať vedúcim postavám novej vládnej koalície. Ale dovolím si pripomenúť aj zodpovednosť, ktorú by po tejto skúsenosti mala cítiť celá demokratická komunita. Mala by žiadať a prispieť k ozdraveniu politickej a straníckej sféry tak, aby z nej zmizli zlodejské strany,  aj strany stojace na osobách, metódach alebo ideách komunistickej, resp. fašistickej proveniencie. Ak by sa také ozdravenie politickej scény do 4 rokov podarilo, na slovenskom politickom kolbišti by síce nezavládol žiaden večný zmier,  ani „láska a pravda“,  – ale súťažili by na nej už najmä strany demokratov. Nechcime už zažiť, aby pred niektorými z budúcich parlamentných volieb stála slovenská demokracia na takom okraji útesu, na akom stála pred voľbami 2020. Nepripustime  – a nečakajme – že sa  garanciou toho stanú iba politici – bez aktívnej  verejnosti. Demokratické Slovensko, to je naša spoločná vec.

[1] Takou bola vláda V. Mečiara a po jeho odvolaní vláda J. Čarnogurského (v období 1990 – 1992). Nekomunistickú vládu potom vytvorila až I. Radičová (2010 – 2011).

[2] Takou bola Moravčíkova vláda aj obe vlády M. Dzurindu. Strany bývalých komunistov, od ktorých vôle tieto tri vlády záviseli, neskôr splynuli so Smerom (boli to SDĽ, SDA, SDSS).

[3] Tento názov som si požičal z titulu knihy V. Ondruša, člena vedenia VPN, ktorý mimoriadne poctivo pátra po dôvodoch krízy a zániku revolučného hnutia. Kniha vyšla znovu a dostať ju pod názvom Atentát na Nežnú revolúciu v predajniach Panta Rhei (vydal IKAR).