Denník N

Ako milovať. Utečencov.

Dívajúc sa na udalosti v Turecku rastie pravdepodobnosť, že utečencov znova pribudne. Zvládneme im zabezpečiť bývanie a ponúknuť pracovné miesta? Zvládneme im poskytnúť pomoc, ak ľudsky zlyhajú? Zvládneme prekonať svoje a ich predsudky?

V roku 2011, keď som prišla žiť do Nemecka, zrušil Berlín povinnú vojenskú službu a otvoril svoj pracovný trh Východoeurópanom. Silný pacifizmus a kultúrnu otvorenosť som v politicko-spoločenských debatách vnímala pomerne často. Pred obrovskou vlnou utečencov v roku 2015 ma istý nemecký doktor obdaril veľmi škaredým pohľadom, keď som sa vyjadrila, že ak sa Nemecko nebude viac angažovať v krajinách postihnutých násilím a konfliktmi, tí ľudia proste prídu sem. „Nechcem si predstaviť nemeckého vojaka so zbraňou v ruke“, reagoval stroho.

No krátko na to začali do krajiny prúdiť stotisíce utečencov z rôznych krajín sveta. Hlavná stanica v Mníchove, kde žijem, ako i Kaufingerstraße, rušná ulica v centre mesta, boli plné tmavovlasých mužov, ktorí utvárali skupinky a zvolávali čosi v arabskom jazyku, pričom nemeckí policajti sa len nemo prizerali. Mníchovčania, zvyknutý na multikulturalitu, sa nezľakli a začali poriadať demonštrácie proti rasovej neznášanlivosti. Maľovali si tváre na hnedo, mávali pestrými vlajkami a pozývali na pódiá známe osobnosti. No o kúsok ďalej stáli demonštranti hnutia Pegida, ktorí mali síce o dosť menšiu účasť, zato hlučnejšie echo. Napriek postupnému vytriezveniu Nemecko zvládlo ten nápor migrantov dosť dobre – malo vybudovaný systém integrácie, ktorý si pred dnešnými utečencami z arabských krajín vyskúšali tureckí Gastarbeiteri či vojnoví utečenci z krajín bývalej Juhoslávie.

Osud ma v posledných rokoch zavial do oblasti ľudských zdrojov, kde pracujem ako sprostredkovateľka práce pre tých, ktorí sú na pracovnom trhu znevýhodnení. Najčastejšie k nám chodia telesne postihnutí, matky po dlhej materskej pauze, študenti bez pracovných skúseností, ľudia po päťdesiatke, cudzinci a utečenci. Na pohovory chodia so životopisom, ktorý ma nenecháva chladnou. Príchodom do Nemecka sa začína učenie – jazykové kurzy, duálne a ďalšie vzdelávanie, ktoré veľmi príkladne podporuje štát. Na to, aký je nemecký jazyk náročný, sú mnohí utečenci (zvyknutí na iné písmo a výslovnosť) veľmi usilovní a dosahujú slušné školské výsledky. No keď skončí škola, začínajú skutočné problémy.

Stretávam sa s veľkou vôľou pracovne sa realizovať, no problémom sú často rasové a náboženské predsudky alebo vysoké očakávania zo strany zamestnávateľov (top nemčina, nadčasy, európske pracovné tempo). Niektorí utečenci sa cítia byť viac ako iní, lebo prišli do Nemecka oveľa skôr ako tí v roku 2015, vravia, že spoločnosť ich nerozlišuje. Je napríklad nevhodné opýtať sa, odkiaľ ste, lebo turecká komunita si to už neželá. Z kultúry sa stala súkromná záležitosť, spoločnosť žiada výkon. Občas sa mi stane, že sa mi na rozhovore utečenci rozplačú. Dospelí muži mi so slzami v očiach rozprávajú, aké je to pre nich strašné, keď stratili domov a rodinu, a v tejto novej krajine každú chvíľu pracujú inde (v Nemecku je skúšobná doba pol roka). Alebo skončia na sociálnych dávkach, ocitnú sa na okraji spoločnosti medzi kriminálnikmi. A odtiaľ je už cesta späť veľmi ťažká a sociálna stigma pevná ako tetovačka.

Navyše založiť si v takej situácii rodinu je priam nemožné. „Stratil som všetko a aj svoju mužnosť“, povedal mi raz otvorene jeden slobodný Arab v strednom veku. Život bez ženy a detí znamená pre mnohých zlyhanie. Politika v krajinách, kde demokracia nemá tradíciu, robí ľuďom zo života peklo. „Tam, odkiaľ som, nikdy nebude dobre“, počúvam často od Sýrčanov, Iračanov či Afričanov, „Ale v Európe je veľký stres“, hovorievajú, „všetci sa stále ponáhľajú“. Svoj pokoj nachádzajú utečenci v náboženstve, ktoré predstavuje pomyselnú niť k ich koreňom, občas má však opačný efekt, keď prílišná konzervatívnosť bráni spoločenskej otvorenosti. V novinách sa pravidelne objavujú štatistiky, koľko percent z nich poberá sociálne dávky, pričom posledné prieskumy hovoria, že prácu má už približne polovica utečencov z tých, ktorí prišli v rokoch 2015 – 2016. No rozhovory pre noviny s nimi už nie sú tak in, teraz máme problémy všetci. Pre hospodársku situáciu stagnuje výroba v mnohých odvetviach a všade vyskakuje problematika životného prostredia. Stará generácia Nemcov spomína nostalgicky na osemdesiate roky a vraj vynikajúce služby, a mnohí sú donútení sťahovať sa na staré kolená z veľkých miest, kde je nájom pomaly taký vysoký ako samotný dôchodok.

Nemecko teda ukázalo svoje možnosti, ktoré nie sú neobmedzené. Na rade sú ostatné krajiny Únie. Teória hier ponúka stratégiu win-win, kde všetci účastníci konfliktu, resp. problematiky profitujú. V praxi by to znamenalo, že utečencov prijmeme, integrujeme a pomôžeme nielen im, ale aj sebe, pretože eliminujeme sociálne nepokoje a frustráciu ľudí s nešťastnou minulosťou. Na to je však potrebná odvaha veľká ako oceán. Mnohí nemeckí učitelia, zdravotníci či podnikatelia ju v sebe našli. Vieme sa aj my Slováci dívať na utečencov ako na seberovných? To je výzva pre 21. storočie pre Slovensko, ktoré sa mimochodom tiež považuje za multikultúrne.

Teraz najčítanejšie