Emocionálne odmietnutie v detstve

Doporučená hudba: Peter Gundry – Adfectus Superi

Emocionálne odmietnutie v detstve (Childhood Emotional Neglect – CEN) je zväčša neviditeľné. Narozdiel od fyzického násilia po sebe nezanecháva viditeľné jazvy. Stále sa o ňom nerozpráva. Veď žijeme v spoločnosti, v ktorej pre emócie nie je veľký priestor. V práci to môže dokazovať niekoho nekompetenciu. Vo verejnom priestore stále ide o labilitu a preháňanie. A pri deťoch sa stále príliš často tvárime, že stačí, ak majú strechu nad hlavou a čo jesť. A hračky. Dnes mávajú i mnoho hračiek. Tie ale nemôžu nahradiť pozornosť, úprimný záujem či otvorené zdieľanie a rozhovor o ich pocitoch, nápadoch či obavách.

Alebo naopak, dieťa podlieha prísnej kritike, perfekcionizmu a kladení privysokých nárokov. Takýto rodičia nielen, že svoje deti prehnane preťažujú, ale takisto to nenecháva veľký priestor preto, aby sa dieťa mohlo slobodne prejavovať. Dieťa sa v takýchto vzťahoch nedostane k slovu a, i keď nie fyzicky, zostáva opustené.

Dieťa tu nie je pre rodiča a jeho nesplnené sny. To rodič by tu mal byť pre dieťa. A možnosť uviesť ho do života vidieť ako privilégium. Mal by rešpektovať, že dieťa potrebuje mať priestor pre seba a svoje túžby, môcť bez obáv nahlas povedať, čo si myslí a požiadať o to, po čom mu srdce túži. Dieťa potrebuje vedieť, že je videné, vypočuté a brané vážne. V opačnom prípade začne spochybňovať seba samého alebo minimálne potláčať svoje emócie. Tým pádom sa nenaučí s nimi pracovať tak, ako by malo a to môže viesť najmä k:

• osamelosti
• pocitom nedôležitosti
• nízkemu sebavedomiu

Rovnako môže mať dojem, že bude svojich rodičov obťažovať, ak si povie o to, čo potrebuje. A vo výsledku to častokrát vedie k tomu, že sa dieťa „odreže“ od svojich emócií a uzavrie sa pred vonkajším svetom, prázdne vo vnútri.

Tak ako v prípade fyzického násilia, mu to môže narušiť a znížiť kvalitu života na značnú dobu. Tak ako bité a obťažované deti môžu prežiť  celé svoje detstvo v prostredí, ktoré ich zraňuje, ohrozuje a z ktorého nemajú možnosť uniknúť.

Ale nejde iba o to, aby si rodičia vo väčšej miere uvedomovali potreby svojich detí. I zvyšok spoločnosti by mal prehodnotiť svoj prístup k emóciám a prestať:

• vidieť emócie ako slabosť a dôvod na to sa hanbiť alebo zahanbovať druhých
• používať emocionálnu manipuláciu
• chápať absenciu emócií ako prejav zdravej mužnosti

Inšpirovať by sme sa mohli napríklad Dánskom, v ktorom majú na školách hodiny empatie, počas ktorých sa deti učia rozpoznávať a pracovať s emóciami.

CEN si zaslúži väčšiu pozornosť

Možno patríte k tým ľudom, ktorých sa CEN vôbec netýka. A možno poznáte, aké to je väčšinu času nič necítiť. Aké to je byť celý život sám za seba a nikam nepatriť. Aké to je byť zdesený z toho, že k niekomu prechovávate city. Alebo si možno stále pamätáte, aké to bolo v detstve plakávať, pretože vás nikto nemá rád.

Tak či onak, malé deti si nezaslúžia, aby sa cítili byť navyše, odmietané, nepochopené či bezmocné. Nikto si to nezaslúži. A preto by sa o CEN malo viac hovoriť.