Denník N

Ako dobre, že sme Grékom vtedy pomohli

Slovenská pomoc Grécku cez euroval pred takmer desiatimi rokmi sa nám dnes výrazne opláca. Nebyť tejto pomoci, bolo by veľmi otázne, či Grécko a jeho bezpečnostné sily by dnes boli natoľko akcieschopné, žeby vedeli takto účinne kontrolovať svoje a vlastne naše hranice.

Pred takmer desiatimi rokmi sa Európa spamätávala z následkov hlbokej finančnej krízy. Jedným zo systémových opatrení, ktoré malo dať eurozóne, a v konečnom dôsledku aj celej EÚ, do rúk účinné opatrenie ako čeliť krízam podobného rozsahu, bolo vytvorenie tzv.eurovalu. Spoločný finančný mechanizmus vtedy pomohol zachrániť ekonomiky niekoľkých krajín, ktoré sa ocitli vo veľkých problémoch. A hlavným jeho „klientom“, ktorý sa nachádzal tesne pred bankrotom, bolo Grécko. Búrlivá debata či vôbec, a ak áno, tak za akú cenu a za akých podmienok máme zachraňovať „nezodpovedných“ Grékov, vtedy delila nielen členov EÚ, ale viedla aj k pádu slovenskej proreformnej vlády Ivety Radičovej. Čím sa doslova vyčistila cesta pre osemročné dominantné vládnutie Smeru so všetkými  následkami, ktoré sme doteraz pocítili, a ktoré ešte len pocítime spolu s novou vládnou koalíciou.

V posudzovaní dôvodov, prečo poskytnúť Grékom enormnú finančnú pomoc, ktorej splatenie bolo vtedy aj dnes stále veľmi otázne, dominovali ekonomicko-finančné súvislosti. Veľmi málo, a na Slovensku skoro vôbec, sa neuvažovalo o geopoliticko-bezpečnostných dôvodoch. A tie sú nemenej dôležité, ak nie ešte dôležitejšie, ako tie ekonomické „počty“.

Predstavme si, žeby sme Grécko nechali pred desiatimi rokmi naozaj skrachovať. Nechajme teraz bokom vtedy aj dnes ťažko odhadnuteľné makroekonomické  následky pre všetkých nás, čo sme v eurozóne, ale aj pre celú EÚ. Zamyslime sa len nad možnými dopadmi na stabilitu Grécka ako takého, na elementárne fungovanie celej jeho štátno-administratívnej infraštruktúry, vrátane bezpečnostných a vojenských zložiek. Totiž žiadna polícia či armáda na svete bez zabezpečenia ich financovania nie je schopná výkonu svojich funkcií. Môžeme smelo konštatovať, že skrachovaný a paralyzovaný grécky rozpočet a výkon vlády by nebol schopný udržať v dostatočne efektívnom  chode ani tieto bezpečnostné zložky.

Nie je to len teoretické mudrovanie a strašenie. Ako by to s veľkou pravdepodobnosťou mohlo dopadnúť sme mohli za uplynulé desaťročia vidieť v mnohých postsovietskych krajinách. Ekonomický úpadok viedol v nich k úplnej paralyzácii silových štruktúr, ktoré si na svoj chod začali „zarábať“ samostatne, čo viedlo k ich kriminalizácii a masívnej korupcii. Výsledok tohto procesu vidíme dnes nielen v ex-sovietskych chudobných krajinách Strednej Ázie, ale aj v samotnom Rusku. Najextrémnejším príkladom je Ukrajina, kde ekonomicko-hospodársky rozvrat viedol k takému ochromeniu a morálnemu rozkladu armády a ďalších silových zložiek, že Kyjev až stratil kontrolu nad nemalou časťou svojho územia v dôsledku premyslenej expanzie svojho agresívneho suseda.

A teraz sa vráťme do Grécka, ktoré v týchto dňoch čelí nie nepodobnému tlaku susedného Turecka. Tak, ako vojenská akcia moderného ruského cára Putina na Kryme či v Donbase bola len vyvrcholením celého súboru opatrení  hybridnej vojny, ktorým oslabená a demoralizovaná ukrajinská spoločnosť a jej ozbrojené sily čelili už niekoľko rokom predtým, tak dnes Grécko čelí tiež určitej forme hybridnej agresie novodobého tureckého sultána Erdogana. Jeho snaha o riadený „export“ utečencov smerom do Európy tlakom na suchozemskú hranicu s Gréckom môžeme považovať za premyslený test akcieschopnosti Atén brániť svoju územnú zvrchovanosť.

To, že Erdogan k tomuto kroku pristúpil práve teraz, v skutočnosti nie je priamo spojený s vojenskou situáciou v sýrskom Idlibe a reálnou masívnou utečeneckou vlnou tamojšieho civilného obyvateľstva smerom k sýrsko-tureckej hranici. Áno, túto vlnu spôsobili a aj v týchto dňoch spôsobujú pokračujúce masívne nálety sýrskych a aj ruských vojenských lietadiel na mestá a obce v oblasti, pričom nie bezhlavo, ale zámerne sú zasahované obyčajné civilné ciele. To je boj proti teroristom podľa Moskvy, ako cynicky hovorí ruský minister zahraničný vecí Lavrov. A Erdogan má pravdu, že žiada svojich spojencov v NATO, aby mu účinne pomohli hlavne diplomaticky vytvoriť tlak na duo Asad-Putin, aby sa v Idlibe krotili.

Erdogan však na druhej strane zneužil túto situáciu na vystupňovanie svojej mocenskej hry a tlaku na Grécko, ktorý stupňoval už celý minulý rok. Dnešná „utečenecká kríza“ na grécko-tureckej hranici je vo svojej podstate úplne iná, ako pred pár rokmi. Nepodľahnime srdcervúcim reportážam a fotkám utečencov a migrantov, ktoré dnes zase vidíme aj v našich médiách. Jej načasovanie a spôsob zo strany Ankary je zámerným provokovaním Atén a obyčajným zneužitím týchto biednych ľudí. Mali by sme aktuálny utečenecký tlak na grécku a aj bulharskú hranicu vidieť v kontexte posledných krokov Turecka vo východnom Stredomorí. Či už je to arogantný prienik do ekonomickej morskej zóny Cypru, odkiaľ turecké vojenské lode pred zhruba rokom vyhnali prieskumné ťažobné plavidlá európskych koncernov, ktoré tu pripravovali ťažbu zemného plynu z bohatých podmorských ložísk na základe dohody s cyperskou vládou a ich nahradenie tureckými plavidlami. Alebo minuloročnú dohodu s medzinárodne uznanou vládou v líbyjskom Tripolise, podľa ktorej si Ankara s ňou rozdelila vody východného Stredomoria takým spôsobom, že doslova vyškrtla alebo výrazne obmedzila medzinárodne právoplatné zóny Cypru aj Grécka. Obe členské krajiny EÚ proti týmto agresívnym krokom Turecka opakovane protestovali a dostali aj istú diplomatickú podporu ostatných členských krajín a Európskej komisie, ale zatiaľ to Ankaru výrazne nevyrušilo.

Erdogan si týmto postupom chce zabezpečiť nielen dominantné mocenské postavenie vo východnom Stredomorí, ale chce blokovať aj nový dohodnutý plynovod, ktorý má priviesť zemný plyn z novoobjavených bohatých ložísk vo vodách Cypru a Izraela a potenciálne aj Grécka práve cez Grécko smerom do Európy. Dlhodobým strategickým cieľom Ankary je stať sa strategickou kľúčovou križovatkou pre dodávky ropy a hlavne plynu smerom do Európy. Už sa mu to podarilo pri dodávkach uhľovodíkov z oblasti Kaspického mora a na sklonku minulého roka aj pri ruskom plyne sprevádzkovaním nového plynovodu Turkish Stream, ktorý vedie z Ruska cez Čierne more do Turecka a odtiaľ by jedna jeho časť mala smerovať aj ďalej do Európy až na Slovensko. To, že spomínaný plánovaný plynovod zo šelfových ložísk východného Stredomoria do Európy míňa územie Turecka Erdogana, inšpirovaného nielen v mocenských energetických hrách Putinom, určite vyrušuje. Tento plynovod a plyn totiž potrebuje nielen na vydieranie svojich susedov v oblasti východného Stredomoria a aj EÚ, ale aj ako protiváhu práve Putinovi a ruskému plynu, od ktorého je Turecko dosť závislé.

Takže ak dnes sa s desaťročným odstupom pozrieme na zmysluplnosť finančnej záchrany Grécka, môžeme a musíme to posudzovať na základe toho, čo sa deje vo východnom Stredomorí a hlavne na grécko-tureckej hranici a gréckych ostrovoch v Egejskom mori. To, že Atény túto oblasť a svoje hranice držia pod svojou kontrolou, že napriek naozaj masívnemu náporu migrantov a utečencov sú schopní ich zadržať, a sú schopní čeliť aj tlaku Turkov, to je výsledok nášho rozhodnutia im vtedy finančne pomôcť. Pomohli sme a zaplatili sme tak nie „nezodpovedným“ Grékom, ktorí si prehajdákali svojej financie, ale platili sme a platíme im za to, že nám pomáhajú chrániť naše spoločné vonkajšie hranice a bezpečnosť. Lebo tá naša sa nezačína plotíkom pri Rajke alebo Jarovciach alebo nebodaj na 400-kilometrovej hranici s Maďarskom alebo takmer stokilometrovej s Ukrajinou, ale práve na grécko-tureckej hranici. A vlastne, či sa nám to páči alebo nie, už na turecko-sýrskej, lebo Turecko, napriek všetkým spomínaným posledným výčinom Erdogana, je náš dôležitý spojenec v NATO.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.