Denník N

Nepovzbudzujme teroristov z Charlie Hebdo

Kresťanstvo i Islam (ktoré o sebe často hovorí ako o náboženstve lásky) spôsobujú problém vtedy, keď veriaci ignorujú, najdôležitejší Boží zákon, ktorý ma riadiť ich medziľudské vzťahy: „Milovať svojho blížneho, ako seba samého.“

Včerajší útok na Charlie Hebdo riadne zakúril pod kotlami diskusných fór v celej Európe i vo svete. Množia sa výzvy na obmedzenie Islamu a zamedzenie jeho šírenia, či komentáre na odsudzujúce nielen náboženský fundamentalizmus ale náboženstvo vôbec. Niektorí tvrdia, že Islam i Kresťanstvo produkujú v princípe rovnaký typ neznášanlivosti; iní to považujú za porovnávanie hrušiek s jablkami, či (ako inak) ďalší útok LGBT lobby a liberálov rôzneho druhu na cirkev.

Je zaujímavé, že mnohí  kresťania svoje názory, že je potrebné všemožne brániť šíreniu Islamu v Európe obhajujú ikonickou knihou Samuela Huntingtona Střet civiizací (Clash of Civilisations), ktorá označuje Islamskú civilizáciu za najnásilnejšiu.

Kiniha Střet civilizací mi dávaja zmysel. Protislamistickí kresťania však akoby ignorovali fakt, že Huntington zároveň tvrdí, že ku konfliktu medzi Islamskou a Západnou civilizáciu prispieva aj Kresťanstvo a to práve črtami, ktoré má spoločné s Islamom. Práve kvôli týmto, konflikty produkujúcim, spoločným prvkom mnohí hádžu Kresťanstvo do jedného vreca s Islamom.

A do istej miery majú pravdu. Obe tieto náboženstvá

  • sú misionárske, teda usilujú sa obrátiť ostatných na svoju vieru
  • sú typu „všetko alebo nič“ čiže veria, že ony vlastnia celú pravdu a ostatní sa hlboko mýlia
  • obe si nárokujú na univerzalizmus v zmysle, že veria, že ich hodnoty a viera predstavujú cieľ a zmysel existencie celého ľudstva
  • obe veria, že tí, ktorí neprijímajú to ich náboženstvo budú zatratení (teda sú zlí)

Je teda pochopiteľné, že kresťania vnímajú moslimov ako hrozbu. Tí z nich,  ktorí volajú po obmedzení náboženskej slobody pre moslimov si však neuvedomujú, že tým ohrozujú aj svoju vlastnú budúcnosť. Ešte viac to prekvapuje v postkomunistických krajinách, kde ešte donedávna oni sami trpeli nedostatkom náboženskej slobody a človek by čakal, že lepšie rozumejú aká je to zákernosť.

Uvedené štyri konfliktné prvky nie sú len nejakými vedľajšími charakteristikami oboch náboženstiev  ale sú im vlastné a od ich počiatku sú ich podstatnou súčasťou. Spôsobujú napätie nielen medzi kresťanmi a moslimami ale aj medzi kresťanmi a zbytkom obyvateľstva, čo vyústilo do tzv. kultúrnej vojny. Niet sa teda čo čudovať otázke, či Kresťanstvo, podobne ako Islam majú miesto v modernej spoločnosti.

Skutočnosť je však oveľa zložitejšia a jednoduché plošné riešenia nefungujú.

Kresťanstvo (a myslím, že aj Islam) totiž môže prekonať tieto konfliktné črty.

Nejde o to, že by sa ich muselo vzdať. To ani nejde. Nie je možné predstaviť si kresťanstvo bez evanjelizácie (snahy šíriť vieru ďalej) a bez presvedčenia o absolútnej pravde a tom, že bola zjavená v Ježišovi Kristovi. Nedá sa predstaviť kresťanstvo, ktoré by sa zrieklo viery, že všetci ľudia sú deťmi jedného Boha, otca, ktorý má s nimi láskyplný zámer. Pre mnohé cirkvi je tiež problém prijať predstavu, že bez krstu a prijatia viery v božstvo Ježiša Krista je možná spása.

Všetko toto však spôsobuje problém vtedy, keď kresťania ignorujú, najdôležitejší Boží zákon, ktorý ma riadiť ich medziľudské vzťahy: „Milovať svojho blížneho, ako seba samého.“ Toto je kameň úrazu a permanentný dôvod zlyhávania kresťanov i cirkví.

Stále znova a znova robíme tú istú chybu. Vo vzťahu k ostatným príliš zdôrazňujeme svoju pravdu, svoje hodnoty a ignorujeme najvyššie prikázanie lásky. Jedine, ak vo svojom živote (osobnom i ako cirkevné spoločenstvo) postavíme lásku ku všetkým ľuďom nad všetky ostatné princípy, povinnosti a zákony, máme právo ohlasovať toto evanjelium všetkým národom, len vtedy má zmysel stáť za touto pravdou. Ak nám, kresťanom, chýba láska, naša existencia stráca zmysel a nemáme morálne právo uchádzať sa o svoje miesto pod slnkom.

Myslím si, že aj Islam, ktorý často o sebe hovorí ako náboženstve lásky má podobný potenciál a podobnú podmienku existencie.

My, kresťania, ktorí sme tak často zlyhali v najdôležitejšom prikázaní lásky, nemáme nijaké právo volať po plošnom obmedzení Islamu. Zločin v Charlie Hebdo bol zlyhaním v láske a útokom na  slobodu prejavu a slobodu vyznania. Všetci, ktorí volajú po obmedzení náboženskej slobody, čo len pre jedného veriaceho, po obmedzení slobody prejavu čo len jedného človeka sa pridávajú k šíku týchto teroristov. Možno nie so zbraňou v ruke ale s povzbudzujúcimi výkrikmi.

Ja dúfam (aj vďaka príkladu pápeža Františka), že dokážeme sebe aj ostatným, že kresťanstvo dokáže stáť na stane dobra.

Táto tragédia je smutnou chvíľou, no môže byť pre nás všetkých príležitosťou uvedomiť si, že môžeme byť misionárski, môžeme hlboko veriť vo svoju pravdu, môžeme veriť v univerzálnosť našich hodnôt, môžeme veriť v spasiteľnú silu viery ale musíme PRED TÝM VŠETKÝM (nad to všetko) praktizovať lásku ku každému človeku. A to znamená REŠPEKTOVAŤ jeho vieru a hodnoty (pokiaľ priamo neubližujú), poskytovať mu priestor na sebarealizáciu PODĽA JEHO VLASTNÝCH predstáv (pokiaľ priamo neubližuje) a PRIJÍMAŤ všetkých takých akými sú a zároveň uplatňovať tieto princípy na všetkých bez rozdielu (na kresťanov, moslimov, ateistov, homosexuálov aj fanatikov).

Inak, je mi ľúto, sa stávame rovnakými nepriateľmi pokoja ako islamskí teroristi v Charlie Hebdo.

Teraz najčítanejšie