Koronavírus a pobyt na psychiatrii

Pondelok 2. marca 2020

Najhoršie narodeniny môjho života. O 5.53 ráno som dostala panický atak a sama som si zavolala záchranku. Neviem, čo mi bolo. Žeby iracionálny strach? V Pezinku som sa ocitla o 12.30. Raňajky som nestihla.

Ležím na oddelení A, na oddelení pre najhoršie prípady. Všade visia kamery, SBS-kár nás pozorne sleduje. Viem, je to kvôli našej bezpečnosti: aby sa nikomu nič nestalo, aby sme sa náhodou nepobili alebo nespáchali samovraždu na izbe. Izby zamykajú, sme nútené tráviť čas na chodbe.

Po príchode som chcela ísť dobrovoľne do klietky. Ostatných pacientok som sa bála. Nakoniec som s jednou hrala futbal na chodbe. Nič iné sa na oddelení robiť nedá. Môžete sa prechádzať po chodbe, môžete fajčiť.

Ja som sa rozhodla pristúpiť k situácii inak. Zobrala som si niekoľko hárkov papiera, na ktoré som si začala písať pozitívne afirmácie. Aby som sa nezbláznila. „Som krásna, múdra a sebavedomá.“ píšem stále dookola. Nič iné mi nenapadá.

Utorok 3. marca 2020

Po prebudení mi to došlo. Opäť ma hospitalizovali. Ráno som si zabehala aspoň po chodbe, keďže von som nemohla ísť. Spolupacientky sa na mne smiali, pýtali sa, či mi nešibe. „Jasné, že mi šibe, veď sme všetci v blázinci,” odvetila som.

Obed som do seba natlačila po jednodňovej hladovke. Prvý deň hospitalizácie som totiž protestovala a nejedla skoro nič. V knižnici som našla knihu a skúšala som sa ponoriť do čítania, no písmenká mi preskakovali pred očami. Chýbali mi okuliare.

Večer som pozerala v spoločnej miestnosti správy, kúsok odo mňa fajčili pacientky. Hádali sa, keďže nás nepúšťali von. Vtom som začala blúzniť. Zdalo sa mi, že ma vymenujú za šéfku policajného prezídia. Bolo to celkom vtipné. Sedím na stoličke a predstavujem si ma pani prezidentka Čaputová častuje touto veľavýznamnou funkciou. Neviem, čo ma to pochytilo. Asi ma tie afirmácie zo včera načisto pobláznili.

Streda 4. marca 2020

Raňajky mi priviezli neskôr. Bola som nahnevaná, keďže jedlo v tejto je nemocnici moje jediné potešenie. Sestričky mi zobrali aj kozmetiku, a tak sa cítim a vyzerám ako chodiaca mŕtvola. Ale vlastne zapadám do oddelenia A, ostatní tiež vyzerajú ako vystrihnutí zo seriálu Walking Dead. Poobede ma presúvajú na oddelenie B. Vďakabohu.

Štvrtok 5. marca 2020

Ráno som sa zobudila na zvuk tečúcej vody. Pacientky si kávu zalievajú horúcou vodou, dozvedám sa od spolubývajúcej. Mám pocit akoby sa všetky oddelenia točili okolo dvoch komodít, kávy a cigariet. Pacientky sa ma neustále pýtajú, či nemám jeden z týchto tovarov. Keďže nefajčím, nemala som pre ne žiadnu trhovú hodnotu.

Piatok 6. marca 2020

Kuplety? Bergader? Vypisujem si z kníh slová, ktorým nerozumiem. To jediné ma drží pri zdravom rozume. Počúvať niektoré pacientky už ozaj nevládzem. Mám B režim, teda sa môžem ísť prejsť po areáli so sestričkou. Včera som bola na parádnej prechádzke. Ale dnes sa všetko kvôli koronavírusu mení. Zrušené sú priepustky, návštevy, akékoľvek prechádzky. Zasadal krízový štáb, pán primár nám to bol osobne oznámiť. Asi je to vážne.

Dnes som vrátila knihy na A oddelenie a vypožičala si Madam Bovaryovú. Na B oddelení môžeme mať pri sebe mobily, a to od 13:00 do 16:00. To mi nepomôže, keďže nemám nabíjačku. Našťastie mi ju požičala pacientka z C oddelenia cez upratovačku. Mám dobrú náladu, po chodbách si spievam: „Pár dní zvládnem a nezostanem na dne.”

Stále fungujeme v karanténe. Napísala som si body prežitia:

• SMILE (smej sa)
• DRINK WATER (pi dostatok vody)
• SING and THINK POSITIVELY (spievaj si a mysli pozitívne)
• READ (čítaj)
• BE ACTIVE (buď aktívna)
• DON’T PANIC (nepanikár)
• THERE ARE NO MICE (nie sú tu žiadne myši), aj keď som ich videla všade

Sobota 7. marca 2020

Dnes ma chceli navštíviť rodičia. Nemôžu mi ani len nechať veci na vrátnici. Panika. Stres. Korona. Heslo dňa: „Šťať proti vetru sa nedá“.

Nedeľa 8. marca 2020

Kamarátka mi píše na Messengeri: cvič jogu, počúvaj podcasty, predstavuj si, že si inde a čítaj. Mám ju rada. No mobil sa mi postupne vybíja a nabíjačku musím vrátiť. Rozmýšľam, komu napíšem.

Z okna pozorujem ľudí s nákupnými igelitkami. Verím, že zajtra už pôjdem domov. Nemám halucinácie ani bludy. Spím dobre. No ženy na oddelení sa búria. Chcú návštevy a priepustky, chcú sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu počas prechádzky. Nič z toho nie je dovolené.

„Je to horšie ako v base!”, hovorí moja spolubývajúca. Tá o živote niečo vie, a tak len pritakám. V skutočnosti netuším, aké je to byť vo väzení.

Pondelok 9. marca 2020

Idem domov. Konečne. Pri odchode zdravím primára. Bohu vďaka, že ma pustili na reverz. Ďakujem aj sestričkám. Viem, že nemôžu za to, že na WC nie je ani mydlo. Chápem to, ale aj tak ma to mrzí. Je to smutné, viac než smutné. Lekári a sestričky na tomto mieste sú pre mňa veľkými, no nenápadnými hrdinami.

Korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto príbehy sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Autorka si želala zostať v anonymite. Názory autorky blogu sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.