Keď sa naraz pokazia dva vlaky, cesta trvá nekonečno a nikto mi nič nepovie (alebo len hlúposti)

Z Pezinka do Piešťan idete vlakom bežne 45 minút, prestupovať netreba. V tomto príbehu sa cesta pretiahla niekoľkonásobne a cestujúci vymenili až štyri spoje.

Počasie sa ovplyvniť nedá. Rušeň sa pokazí. Dokonca aj dva. Náhoda, stane sa, hundranie aj tak nepomôže. Ale baviť sa so svojimi zákazníkmi v krízovej situácii len cez automatickú hlásku a nechať desiatky ľudí bez informácií hromadiť v sebe zlosť a bezmocnosť je vinou neschopnosti konkrétnych ľudí.

Pritom stačí tak málo – napríklad vyjsť z kancelárie a povedať, čo sa deje.

Vlak č. 1

Do Pezinka prichádza vlak, regionálny expres alias REx Tirnavia. Nástupište číslo 2, koľaj 3. Búrka silnie, dážď pod ostrým uhlom dopadá na perón. Človek vďaka tomu vzácne nie je svedkom tradičnej železničnej psychózy – davového posúvania sa za pomaly zastavujúcimi dverami vlaku.

Stojím v uličke a vlak stojí tiež. Stojí 5 minút. Stojí 10, teraz už 15 minút. Prví ľudia vystupujú a zisťujú, čo sa deje. Po chvíli sa bez informácií vracajú do kupé. Vonku je prietrž, v starom vozni sa okno nedá otvoriť a vo vlaku je ako v tropickom pralese.

Na stanici oznamujú prichádzajúci osobný vlak, ktorý smeruje do Trnavy. Niektorí ľudia opäť vychádzajú. Robot v reproduktore sa konečne venuje aj nášmu spoju – a hlási meškanie 40 minút. V poriadku, pol hodinu už máme za sebou. No zrazu ho mení na 60 minút.

Po pol hodine sa objavuje sprievodca. „Mašinka sa pokazila.“ Hovorí, aby sme prestúpili na osobák do Trnavy. A keď chcem ísť do Piešťan? Vraj môžem ostať. Neskôr sa ukáže, že neveriť mu bol dobrý nápad.

Vlak č. 2

Idem na osobák. Pekný, nový, poschodový, z eurofondov. Zanedlho vyráža, samozrejme už aj s nejakým meškaním.

Po piatich minútach je tu prvá zastávka, Šenkvice. Stojíme. Určite stojíme dlhšie, než by sme mali. Automat hlási meškanie 15 minút. To nie je žiadna tragédia, hovorím si, viac ako polovicu z toho sme už museli meškať predtým.

Znelka automatu sa ozýva opäť a všetci vo vlaku čakajú na strojový ženský hlas. Oznamuje, že náš predchádzajúci vlak v Pezinku úplne odriekli. Pozdravujem sprievodcu. Z nehomogénnej skupiny cestujúcich sa medzitým vytvorilo spoločenstvo. Niektorí svorne nadávajú, iní riešia politiku.

Opäť počujeme znelku. Nášmu osobáku hlási meškanie 25 minút. Ľudia sa už len rezignovane smejú, vystupujeme. Vlak stojí a robot stále nezmyselne hlási ďalšie meškanie. Nikto nevie, čo sa deje. Fajčiari obsadili polovicu perónu. Nenašiel by sa vtedy policajt, ktorý by im skúsil hovoriť niečo o zákaze.

Zrazu z reproduktorov počuť niečo nezvyčajné – hlas človeka. Oznamuje, že aj tento vlak sa pokazil a máme z nástupišťa prejsť na stanicu. Ale čo potom?

Vlak č. 3

Do stanice Šenkvice sa blíži nejaký ďalší regionálny expres. Automat mu hlási meškanie 10 minút, podľa ktorého by tu mal byť už aspoň 10 minút. Nič nedáva zmysel. Mnohí zamieria do miestnej krčmy. Ďalší do budovy stanice, ale von nevychádzajú múdrejší.

Z reproduktorov opäť znie človek. Nikto mu nič nerozumel, lebo v tom istom čase oznamoval automat ďalšiu sprostosť. Miestny údržbár hovorí, aby sme už v žiadnom prípade nepočúvali robota.

Od neho sa nakoniec šuškandou po stanici roznesie, že REx naozaj príde, ale musia ho prestaviť na inú koľaj. Ľudia z osobáku sú nervózni, lebo expres bežne nestojí v dedinách Cífer a Báhoň. Majú ísť, alebo nie?

Automat hlási, že REx prichádza na prvé nástupište. V tom čase naozaj dorazil – ale do stredu koľajiska, ďaleko od perónov. Niekoľko zúfalých ľudí skáče dolu a bežia cez koľaje k vlaku. Nastupuje údržbár a vyháňa ich.

Prešlo niekoľko minút a REx konečne začína cúvať. Len to asi zabudli oznámiť cestujúcim v ňom, ktorí šokovane pozerajú z okien. Vlak po chvíli nevidno, zmizol v diaľke.

Automat opäť hlási, že REx prichádza na prvú koľaj. Aj sa tak stalo – ale až po 10 minútach. Ľudia stále nevedia, či zastane aj v dedinách. Sprievodca niekde volá mobilom. Tak vraj zastavia. Všetci nastupujeme.

Vlak č. 4

Báhoň, Cífer, Trnava. V Trnave má tento vlak konečnú, vystupovať.

Spoj do Piešťan? Tabuľa ukazuje ako vhodný vlak hneď na vedľajšej koľaji. Mešká 15 minúť, čo tiež nesedelo už pred piatimi minútami. Robot hlási, že prichádza. Trafil aj koľaj.

Nastupujeme. A stojíme. Automat medzitým oznamuje meškania všemožných vlakov a nejakú ďalšiu nehodu na trati.

My stále stojíme. Rezignujem.

Po čase sa pohneme. Všetko je aj tak jedno.

Nárok na odškodné? V prípade regionálnych spojov neexistuje.

15.6.2015

Zhrnutie: pokazili sa dva vlaky, cestujúci vymenili štyri spoje namiesto jedného, pôvodne plánovaná 45-minútová cesta sa pretiahla na hodiny, za dlhé minúty na dvoch staniciach nedostal nikto informáciu o tom, čo sa deje, za celý čas nezaznelo z reproduktorov, čo by mali ľudia robiť, aké sú iné možnosti a nárok na odškodné v tomto prípade neexistuje. Viete si predstaviť, že by ste si v reštaurácii objednali jedlo, dostali to správne až na štvrtý pokus – a aj to zo surovín po záruke? Asi by ste sa do takej už nikdy nevrátili. ZSSK trpí vážnou chorobou – absolútne sa nevie vcítiť do kože zákazníka a pochopiť bežný život. Ukážkovým príkladom sú infantilné kresby, ako si majú ľudia kupovať lístky vo vlakoch. Čo tak sa radšej venovať organizačných schopnostiam?