Denník N

Láska v čase corony

Voľakedy – nebolo to až tak dávno – zemi pár tisíc rokov vládli, alebo si mysleli, že jej vládnu, a aký je v tom rozdiel? bytosti z rodu Homo sapiens. Biologicky patrili medzi primáty: mali dve ruky, dve nohy a chodili vzpriamene. Telo mali väčšinou holé, bez srsti. Premávali sa pod hviezdnou oblohou a horiacim slnkom.

Mali knižnice (niektoré zhoreli), obľúbené značky cigariet, prenosné počítače, jazdili na koňoch a na mechanických strojoch zvaných „autá“, a poéziu a pesničky: Oh come Josephine, spievali niektorí, alebo: modrá sa ti fakt hodí. A mali relatívne komplikované sociálne systémy, a rodiny, a vojny. 2000, 3000, 5000 rokov histórie. Stále väčšie globálne impérium. Škvrna na univerzálnom vedomí. Toto je príbeh zo súmraku tých časov.

Všetko začalo celkom nevinne. Zobudila som sa v nemocnici na infúzkach. Skláňala sa nado mnou tvár, jej spodná polovica bola zahalená chirurgickým rúškom. Celkom milá sestrička.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa, „kde som?“

„Skolabovali ste,“ povedala sestrička.

„Prosím vás, tykajte mi-“

„Čo, nič si nepamätáte?“

No hej, začínala som si spomínať. Pred pár dňami vyhlásili na Slovensku karanténu. Prvá bola Čína (mesto Wuhan, takzvané „mokré trhy“ – otrasné), potom Taliansko, potom zvyšok západnej Európy. Londýn. V Londýne som bola pred pár týždňami na výlete. V Regents parku mi cez cestu prebehla líška. Potom, ako vždy pozadu voči západu, či sa to týka rocknrollu, demokracie, módnych trendov alebo celoštátnej karantény nariadenej ministerstvom zdravotníctva, Slovensko. Tak nakoniec aj ja som obeť tohto vírusu, z ktorého som si toľko robila srandu. Bolo to absurdné. Bolo to otravné. Bolo to smiešne. Dostala som z toho chuť na coca colu.

„Ale ja nemusím byť v nemocnici,“ povedala som. Skúšala som sa posadiť na posteli, ale v predlaktiach som mala hadičky.

Sestrička natiahla ruku: „len ležte, moja,“ povedala mi. Mala trochu otrávený, trochu utrápený hlas, aký zvyknú mať mamy a babky, keď pozerajú správy.

„Ale ja tu nemusím byť,“ protestovala som ďalej. „Šak tu by mali byť ťažšie prípady. Som počula, že je nedostatok postelí. Starí ľudia, chorí ľudia. Kľudne sa môžem vypotiť doma.“

„No to si nemyslím. Vaša mama vám zavolala sanitku,“ informovala ma vecne sestrička, „vraj ste jej neodpovedali na telefóny -„ – zavrčala som. Bože, to sa na mňa tak podobá, len kto by povedal, že moja chronická nezodpovednosť ma raz dobehne? To je celá mama. Šak počkaj, mami, to si vyjasníme, keď skončí celý tento blázninec- „a keď sa k vám kolegovia dostali-“

„Kto ich pustil?“ zamrmlala som. Neviem, či som to povedala nahlas. S? Či vlastne S šla na záhradu k otcovi jej chlapa A. so svojimi nukleárnymi zásobami konzerv a mačkou Fazuľkou. Musela to byť spolubývajúca P., alebo jej frajer. Odteraz nenávidím P.

„- blúznili ste. Mali ste ťažké horúčky. 40 stupňov Celzia.“

Pozerá na mňa, akoby chcela otestovať, čo so mnou táto informácia spraví, ale keď očividne nič, položí mi ruku na plece a nakloní sa ku mne – rešpektujúc bezpečnú vzdialenosť pol metra, samozrejme. Už je trochu zmierlivejšia. Možno aj ona má dcéru, alebo mladšiu sestru. „Nie je to nič, čo by pár týždňov hospitalizácie nespravilo, hm? Chvíľku si poležíte a budete ako nová, ešte budete po diskotékach chodiť. Ako hovoríte, mali sme ťažšie prípady, hm?“ chytila mi plece rukou v priliehavej rukavici, tej najlacnejšej, ktorú si treba zvnútra popúdrovať, aby sa vám nezaparila ruka.

Ostentatívne rezignovaná som sa hodila na posteľ, hlava mi narazila na vankúš, tenký a nie veľmi dobrý, taký nemocničný. Rozmýšľala som, či mám mastné vlasy a či by som si ich mohla umyť.

„Ale mne nič neni,“ vzdychla som smerom k plafónu, „počúvajte, v správach som čítala, že v ohrození sú dôchodci, a ľudia s – s autonimutnými ochoreniami. Mne vôbec nič neni, spýtajte sa hocikoho. Spýtajte sa S. Spýtajte sa J.“

„Máte anémiu,“ povedala sestrička víťazoslávne, „a zníženú imunitu. A ešte ste aj vegánka. Nedostatok vitamínov. Nedostatok železa. Nedostatok- Je to tuto, vo vašej zdravotnej karte.“

„Anémia neni autoimutné ochorenie,“ vyštekla som, „vôbec nič mi neni, anémia neni dôvod-“ zdvihla som ruku. Svrbela ma hlava a chcela som si ju poškrabať, ale hadičky ma zastavili.

„Príde za vami doktor. Keď bude mať čas,“ povedala sestrička netrpezlivo, finálnym tónom, ako učiteľka, keď nechce počúvať tvoje výhovorky, prečo si si nespravil úlohu z matiky, a pobrala sa na odchod. Mala ortopedické papuče, a v nich modré ponožky. Trochu hrubé členky.

„Prosím, môžem aspoň dostať pohár vody?“ hlesla som, ako posledný zúfalý pokus.

„Voda neni sanitizovaná. Ministerstvo zdravotníctva neodporúča piť neprevarenú vodu,“ povedala sestrička, „teraz nepotrebujete piť. Všetky živiny máte z infúzie,“ usmiala sa na mňa, teda aspoň som myslela, že sa usmiala, cez rúško to nebolo vidno. No hej, ale v ústach som mala sucho. Sestrička odcupitala.

 

A ešte aj potom to najskôr bolo v pohode. Síce som sa nudila ako pes, ale pani na vedľajšej posteli mi požičala časopisy. Aj mi dovolila vyplniť krížovky, ona má vraj radšej sudoku. Nebola to práve literatúra, ktorú by som si osobne vybrala, ale dobre aj tak. Aspoň som sa dozvedela všetko o rizikách liposukcie. Ona sa nechala hospitalizovať dobrovoľne, povedala, hneď, ako jej stúpli teploty. Bojí sa vírusu, a aj tak, vlastne jej táto karanténa dobre padne, priznala sa, trochu potichu, akoby vinovato, lebo už fakt- fakt potrebovala voľno z roboty. Len sa boji, že jej vyhynú izbové rastliny. Už začínalo byť teplo, chcela zase vyložiť na balkón muškáty. Súcitila som s jej situáciou, aj s predikamentom muškátov, ale z tejto vyjebanej nemocnice som s tým samozrejme nemohla nič urobiť.

Ani návštevy som nemohla mať.

„Ale prečo?“ opýtala som sa doktora, keď nakoniec došiel, asi na päť minút. Bol vysoko zaneprázdnený a vyzeral, že ho naše,  moje a tej pani, ktorá sa pýtala, či by nemohli kontaktovať jej sestru, ktorá sa jej stará o mačku, nevie sa k nej dopátrať, sestra nezdvíha telefóny, a kto sa v prípade epidémie postará o naše domáce zvieratá?, otázky vysoko otravujú, akoby sme boli komáre, síce komáre, o ktorých zvýšenú teplotu sa musí starať, ale predsa komáre. „Šak aj tak máme všetci ten istý vírus, tak už je to jedno, nie?“ namietla som, podľa mňa logicky. Doktor na mňa pozrel, akoby som bola mentálne retardovaná, a odišiel.

 

Jedno veľké šťastie bolo, že síce v izbe nebola telka, a šak aj tak, kto by sa chcel pozerať na škaredé tváre našej novozvolenej vlády, Borisa Kollára v parlamente a ľudí tliachať o ničom, ale mala som telefón, tak som si v pohode mohla písať s kamarátmi a známymi, napríklad so svojou kamarátkou T, ktorá využívala coronavírus, teda karanténu, aby sa konečne vrhla na písanie autobiografie – závidela som jej jej odhodlanie – a čítať spanikárené správy na internete: 10 000 mŕtvych, 100 tisíc mŕtvych, 200 tisíc mŕtvych, exponencionálne to rástlo, šialené, prípadne sa utešovať memes na internetových fórach.

Bloomberg informoval, že hodnota spoločnosti výrobcu piva „Corona“ vzrástla o milión percent. „Corona“ je teraz najbohatšou spoločnosťou na severoamerickom a európskom trhu, písal finančný analytik pre Bloomberg, v južnej Amerike je na druhom mieste. Hodnota jednej fľaše Corony sa vyšplhala na 200eur, povedal. Nejaký šialený ekonóm predpokladal, že po teraz už neodvratnom páde svetových ekonomík sa ľudstvo vráti k výmennému obchodu. Najhodnotnejšími artiklami bude pivo Corona, limetky, a toaletný papier.

„Zbláznila som sa ja, alebo sa zbláznili všetci ostatní?“ spýtala som sa K (zabudla som povedať, že tá pani na vedľajšej posteli sa volala K), „pozri, pozri čo píše Bloomberg.“

Ale K mi neodpovedala, lebo plakala. Dozvedeli sme sa, že jej sestra zomrela počas druhej vlny epidémie. Nikto nevedel, čo sa stalo s mačkou.

 

V nemocnici bolo divné to, že akoby tam neplynul čas, to preto som sa pýtala, či som sa zbláznila. Nemyslite si, že len tak, fakt to bolo divné. Aj nemocničný personál sa na seba podobal, keď všetci nosili rúška a nebolo vidno, ako vyzerajú. Dokonca sa hovorilo, že možno budú doktori, alebo aspoň zdravotné sestry, nahradení mobilnou aplikáciou. Len nebolo jasné, či ju vývojári stihnú načas nadizajnovať, jasnačka. CEO Googlu hovoril, že to vidí optimisticky. V tom prípade by bola snáď v priebehu mesiaca-dvoch implementovaná do krajín bývalého východného bloku. Rusko a africké krajiny mali nasledovať potom, ale koho zaujímajú africké krajiny?

Ale bolo to divné, to treba povedať, lebo ono síce hodiny tikali, ale celé to bolo nejaké – bezvýznamné? Hej, teraz mám pocit, že správne slovo je „bezvýznamné“. Rovnako dobre by sa čas dal merať tieňmi na stene.

Aspoňže mama mi napísala SMSku (v nemocnici nebola moc dobrá WiFi, tak nepovoľovala videohovory): romuska, ziadne nove spravy, vsetci sme v poriadku. lubim ta. modlime sa za babicku

Nepoužívala diakritiku, tak som nevedela, či to bola oznamovacia veta, alebo imperatív, ale aj tak som sa pre istotu prežehnala. Mohla som to urobiť, ruky som mala voľné. Už som nebola napojená na infúzie, aspoň nie furt. Polepšilo sa mi.

„Ha, čo som vám hovorila?“ povedala som víťazoslávne sestričke.

„No hej, máte tuhý korienok,“ vzdychla si.

Ale keď som pozerala na ňu, a jej unavený krok, došlo mi jej tak ľúto, že som sa ani nepýtala, či to teda znamená, že môžem odísť.

 

Len raz sme na oddelení mali najväčšiu drámu, to trochu povzbudilo aj K v jej zármutku. Strašný hluk na chodbe. Prišla som ku dverám, pootvorila som ich. Odtiaľ som referovala K, ktorá sa chúlila ako nejaké zranené, zrútené zvieratko na posteli pri okne s postapokalypticky zatiahnutou oblohou, jej tmavá silueta, čo sa dialo. Ruky sa jej zvykli tak triasť, že si nevládala založiť okuliare na čítanie, a aj tak, načo? Žiadne nové časopisy sme nemali. Článok o rizikách liposukcie som už vedela naspamäť. Niekedy som si ho opakovala pred spaním. Zlepšovalo mi to náladu.

„Berú nejakého čáva na nosítkach,“ pozrela som na K, „zdá sa, že protestuje-“

A vtedy som stíchla, aby sme lepšie počuli ten monológ.

Čávo bol celý schlpený. Mal dlhú bradu a tak, a vyzeral ako nejaký pofidérny Ježiš. Bol to asi jeden z bezdomovcov, ktorí zvykli posedávať na Kamennom námestí alebo v krčme Mr. President, kde som chodila ako decko.

„Mňa nedostanete,“ vykrikoval. Metal sa na nosítkach, ale bolo mu to hovno platné: z mojej strategickej pozície som videla, že bol pripútaný, tak sa mi to zdalo. Cez hruď a cez nohy mal tri hrubo vyzerajúce, asi gumené pásy. „Je vyššia spravodlivosť. Sedem rán egypských. Mňa nedostanete. Nedostali ma fašisti, nedostali ma komunisti, nedostali ma kapitalisti, a nedostanete ma ani vy. Mňa nedostanete-“

„F je ako šváb,“ hovoril ďalší očividne bezdomovec zriadencom, ktorí tlačili vozík, „on prežije šecko.“ Trochu sa pri tom usmieval.

„Hej, aj nukleárnu katastrofu,“ povedala mladá lekárka. „To vás by sa vírus mal báť! Upokojte sa, pán-„ a pozrela na F-ovho kamaráta, ktorý sa teraz smial naplno, asi na jej poznámke.

Ten mykol plecami, poškriabal sa vo vlasoch: „on sa volá F,“ povedal nápomocne.

„Upokojte sa, pán F,“ zopakovala lekárka, „no tak veď spolupracujte trochu! Karanténa je pre dobro všetkých. Pre vaše dobro.“

„Hovno pre moje dobro! Vaše, vaše, vaše! Sedem rán egyptských! Mňa pán farár učil, miluj svojho blížneho ako seba samého. Cti si otca svojho a matku svoju. Hajzli, hajzli do piče, sedem rán-“

Dvihla som obočie. K pokrútila hlavou, absolútne porazená, a zošuchla sa na posteli ešte nižšie. „Bože,“ povedala, „chudák.“

Privrela som dvere a odcupitala naspäť k posteli.

 

Takže keď bol potom prevrat, rozumiete, všetci sme boli takí zdecimovaní, že si to nikto hneď neuvedomil. Ani ja.

„Vy sa už nepýtate, kedy vás pustíme domov?“ opýtala sa sestrička, ktorá mi prišla zmerať teplotu: 36,5, výborne. Mykla som plecami.

„Dnes bude nejaké mimoriadne vyhlásenie,“ povedala sestrička sprisahanecky, „hovorili na Markíze.“ Aha, takže Markíza ešte stále funguje. Dobré vedieť. Štátna televízia STV, aj  dokumentárny kanál STV2, aj športový STV3 bez koncesionárskych poplatkov skrachovali už po týždni. Robili si z toho srandu chlapci na nemenovanej facebookovej stránke. „Myslím, že už to nebude dlho trvať. Nebojte, moja. Dobre bude. Ešte budete tancovať na diskotéke.“

„No hej, ešte budem tancovať,“ usmiala som sa súhlasne. Nemala som to srdce povedať jej, že na diskotéky nechodím, že som na žiadnej nebola asi 3 roky, odkedy mi J v klube hučal do ucha, hej, Romy, mala si niekedy extázu? Nie? Tak musíme niekedy spolu! a potom: Si dobrá tanečnica! keď sme sa potácali na parkete ako nejakí dvaja bledí duchovia doby. Mal bledé ruky a tenké zápästia. Ale najkrajšie boli jeho predlaktia. A ja som bola zamilovaná. Bola som vtedy veľmi hlúpa. Bola som absolútne zamilovaná.

 

Na druhý deň nám sestrička prišla oznámiť, K a mne – inak ešte furt nechápem, jak sa mi podaril taký luxus, že dvojlôžková izba. Museli sme mať fasa šťastie – že sa dnes poobede máme ísť zhromaždiť do vestibulu nemocnice.

Dvihla som ruku, ukázala na jej tvár, peknú a oblú: „bez tej srandy som vás skoro nespoznala.“

„Pán primár povedal, že už nemusíme nosiť rúška,“ žmurkla na mňa sestrička., „a vyzerá to, že aj vy sa budete môcť ísť prejsť.“

Najprísnejšia fáza karantény skončila.

„A budeme môcť aj fajčiť?“ opýtala som sa neveriacky. Síce celá táto karanténa bola protifajčiarska odvykačka zoslaná samým pánbohom, ale ja som bola tvrdohlavá. Cigy tvorili tak 70% mojej identity. Fajčila som od 13tich. A bytostne som túžila po ľahkej malrborke.

„No čo s vami,“ vzdychla si sestrička, „ale nemali by ste, práve ste prekonali pneumóniu…“

Počkala som, kým odíde, potom som rukou urobila víťazoslávne gesto, aj som pod chatrnou prikrývkou nemocničnou začala metať rukami a nohami: yes! Yes! Yes!

K na mňa melancholicky pozrela, ako väčšinu času pozerala z okna. Rozmýšľala som, na čo myslí, či na mačku, či na muškáty.

II.

„Nebojte sa, Homo sapiens,“ povedal Coron, – „Snáď „nebojte sa, ľudia“, nie?“ zašepkala K – „budeme sa k vám správať podľa vašich vlastných právoplatných predpisov. Všetky vládne a medzinárodné dohody budú zachované. A vo vzťahu k vám budeme vždy – a to vám môžem sľúbiť,“  Coronov hlas, aj keď premietaný cez počítač, bol hlboký barytón, hlas rovnakej farby ako majú fakt dobrí politici, alebo ľudia, ktorí čítajú reklamu na luxusné autá a hodinky a tak. Bol to hlas, ktorý vzbudzuje dôveru, „preukazovať všetku ľudskú empatiu, porozumenie a,“ tu sa Coron odmlčal, „poviem to? Nepoviem to? Lásku.“

To znelo dobre. Pozreli sme sa s K na seba, chytila ma za ruku vo svetri, sama mi ho požičala. Tvár mala plnú nádeje, ktorej ozvenu som cítila v mojej vlastnej tvári, ako odraz svetla na hladine. Ale aj tak mi bolo zle od žalúdka.

Potom nám povedali, že máme ísť.

Ešte dobre, že som so sebou mala všetko, čo som najviac potrebovala, teda krabičku marlboriek v mäkkom – zostávali ešte 3 kusy, vrátane poslednej prevrátenej, pre šťastie -, zapaľovač, mobil a kľúče od domu so zväzkom kľúčeniek. To bola zhodou okolností vec, o ktorej som vždy hovorila, že by som ju zachránila z horiaceho bytu, myslím tie kľúčenky. Jeden bol obdĺžnikový pliešok s farebným obrázkom peknej budovy vo východnom štýle – MANNS CHINESE THEATRE HOLLYWOOD, druhá bola takzvaná „martenička“ a tretí bol malý drevený štvorlístok, už trochu ošúchaný. Nebola som prvá osoba, ktorá ho nosila.

„Tak ahoj,“ povedala som K, pustili sme si ruku, „dúfam, že sa Mitzi nájde. Teda, dúfam, že Mitzi je v poriadku.“

„Veľa šťastia,“ zašepkala K. Namiesto odpovede som zdvihla kľúče. Ukazovala som jej ten štvorlístok. Ale neviem, či si to všimla, a či to pochopila. A už sa jej na to nemôžem spýtať.

 

Keď som prvýkrát uvidela Corona, ako prvá vec mi, aj keď som bola nasraná, lebo je to kokot, a nemala by som na neho myslieť, napadol J. Ale je to tak, lebo on mal rád toho Lovecrafta, a toto bolo fakt také. Ťažké to bolo opísať, ale bol to taký nejaký chlad, ktorý som cítila úplne že všade. Zbláznila som sa ja, alebo sa zbláznili oni? opakovala som. Coron a jeho ľudia, ak sa tak dajú nazvať, buď nemali fyzickú podobu, alebo nám ju nepotrebovali ukázať.

„Len jedna vec, čo bude s mamou, a mohla by som ju vidieť?“

Vaša matka už nie je v produktívnom veku, povedal Coron záhadne.

Prosím vás, nevykajte mi, tykajte mi, tykaj mi, chcela som povedať, ale bola som ticho. Nejako som vedela, že ako v prípade prísnej sestričky, ani teraz by to nemalo žiadny význam.

 

A potom sa to začalo. Zaviedli nás späť do nemocnice, ale do iných izieb. Najskôr medicínske vyšetrenia: ďalšie? Protestovala som, samozrejme, ale bolo mi to figu platné. Ani nebolo veľmi voči komu protestovať alebo sa odvolávať, lebo všetko to robili stroje. (Coron v tomto zmysle možno ani neklamal, keď povedal: ani my nie sme krutí.)

Ležala som na páse, a hlavu som mala fixovanú ako nejakým veľkým magnetom. Nevidela som ani pred seba, ani za seba. Ale dovtípila som sa, že aj predo mnou, aj za mnou museli byť ľudia, a to tak, že som počula ich hlasy: niekto sa modlil otčenáš, niekto ruženec, nejaká pani nadávala. Bol tam aj hlas, ktorému som nerozumela, asi nejaký arabský jazyk (takže predsa len tu bol nejaký jeden utečenec)! , snáď nejaké strašné kliatby. A na moje veľké prekvapenie niekto spieval: Vráť mi tie hviezdy od Beáty Dubasovej, text: Ján Štrasser (alebo bol to Štrasser? Nedokážem si spomenúť), hudba: Robo Grigorov.

Pás sa posúval, rovnomerne, ani rýchlo, ani pomaly, až som vošla do niečoho, čo vyzeralo ako veľký rentgen, alebo mašina v soláriu. V tomto prístroji bola tma, len na hladine cca mojich očí blikalo svetielko. Keď som sa pohla ďalej, uvedomila som si, že som nahá. Asi moje oblečenie bolo vaporizované. A taký to bol pekný sveter. K bude nasratá. Alebo sklamaná, a to je ešte horšie.

Nasledovalo o čom predpokladám, že to bol reálny rentgen, ako aj meranie teploty. A potom sme boli umiestnení do klietok. Klietky mali železné mreže, nahusto naskladané, takže cez ne bolo sotva vidno ľudí okolo nás. Nebolo ani počuť jednotlivé hlasy: v miestnosti bolo pološero a všeobecný hluk, nejaké vrčanie-brnenie, ktoré znelo ako megaaktívna klimatizácia. Živé bytosti by nikdy nemali byť zavreté v klietkach. Povedala to aj Holly Golighly v Raňajkách u Tiffanyho: sľúb mi, že do tejto klietky nikdy nezavrieš živú vec, Fred. To povedala susedovi Fredovi. Teraz som bola v klietke ja. A nikdy v živote som sa necítila menej ako Holly Golighly.

 

Chvíľu sa nič nedeje. Zaujímavá vec je, že keď ste takto v klietke, čas veľmi pomaly a zároveň veľmi rýchlo prechádza, ešte šialenejšie, než v nemocnici.

Existoval iba jeden spôsob, ako odmeriavať čas. Kŕmili nás, a ja predpokladám, že raz za deň. Jedlo bolo podozrivo vyzerajúce, vždy to isté, a nie zrovna chutné. Ja osobne som bola rozhodnutá držať protestnú hladovku. Ale vodu z napájadla som si dala. Mohla som jej piť, koľko som len chcela, napájadlo s malým sosákom na konci (takže sa bolo treba postaviť, keď som chcela piť, a trochu zohnúť: predpokladám, že bolo vo výške úst priemerného človeka, teda priemernej ľudskej ženy, ženy z rodu Homo sapiens. Ja mám meter 78) bolo stále plné, kontinuálne do neho prúdila voda. Očividne sa starali o našu hydratáciu.

Keď nás najbližšie vybrali z klietok, bolo to kvôli značkovaniu.

Jedno tetovanie som už mala: SPES ALTERA VITAE vľavo na rebrách. Dala som si ho spraviť v San Franciscu v beatovej časti Haight-Ashbury. Tetér bol Mexičan, teda mexo-američan. V ten istý večer som do neho náhodou vrazila v bare a kúpila mu pivo: Hej, chceš nejakú spoločnosť na túto noc? spýtal sa, keď sme fajčili na ulici. Mala som kvetovaný overal, a okolo prechádzali jeho potetovaní kamaráti, motorkári v kožených bundách a tak, pekní, pestrofarební ľudia. Takže teraz mám už dve:

Toto druhé na predlaktí ešte furt trochu bolí, keď po ňom prejdem prstami. Nemá prečo, lebo sa zahojilo rýchlo: poriadne ho vydezinfikovali. Asi je to psychosomatické. Homo sapiens XX 1997, píše tetovanie. Len to 1997 je mi záhadou. Je to rok, v ktorom som sa narodila, samozrejme. Znamená to to? Vytetovali nám každému rok narodenia, alebo to bola len moja pozícia v zástupe? Možno som bola tisícdeväťstvodeväťdesiatasiedma, ktorá prišla na radu. To by aj tak sedelo. Podľa mojich výpočtov nás tu môže byť tak tri-štyri tisíc, a ja som bola cca v polovici. Pýtala som sa na to, ale Coron tentoraz neodpovedá. Jeho telepatické vedomie, zdá sa, nefunguje v takýchto prípadoch.

Ešte stále si niekedy recitujem článok o rizikách liposukcie, ale pomaly zabúdam na jednotlivé frázy. Rovnako ako aj na básničku Ivana Kraska, ktorú som sa naučila na základnej škole – už je pozde, nepamätáš? – alebo jednu, ktorú napísal môj otec, keď bol mladý muž. Až sa raz ráno nezobudím, mohla by to byť nedeľa. Až sa raz ráno nemám zobudiť, nedeľa by mi sedela. Ale ako to bolo ďalej? Môžem nad tým rozmýšľať, nič ma neruší, iba občasné zvuky z iných klietok. A na všetky moje monológy z divadla, a na Hamleta. Vždy som sa chcela naučiť nejaký Hamletov monológ, J robil raz Hamleta v krátkom študentskom filme. A vždy mi bola sympatická jeho paranoja, genialita, šialenstvo. Hamletova, nie J-ova. Alebo možno obidvoch.

Ale ako hovorím, o našu výživu a hydratáciu sa starajú, a ani podmienky nie sú najhoršie. Nie je tu ani zima, ani teplo, tak akurát, a je tu diera, kde sa môže cikať a kakať a ak by niekto chcel, tak asi aj vracať. To som zatiaľ neskúšala.

Nikto nemôže povedať, že vás týrame, povedal Coron. Toto je špeciálne humánne bio poľnohospodárstvo. Vraj ak budeme dobrí, tak nás pustia aj na slnko, v rámci rešpektovania našich prirodzených potrieb. Ale počula som kadejaké šepkania, a ľudia v pravidelných časových intervaloch, (počítam ich tak, že v duchu rátam od jedna do desaťtisíc a zase naspäť, snažím sa čo najpresnejšie) odchádzajú. Niekam nás odnášajú, na špeciálne vyšetrenie. Vraj  gynekologické, zakričala mi žena z vedľajšej klietky, taká čiperná 30-35 ročná pani s odrastenými vlasmi. To je od nich pekné, že vlasy nám neostrihali, to treba Coronovi tiež priznať. Šak tie nebezpečenstvo nepredstavujú, žiadna ich nemáme také dlhé, že by sme sa nimi mohli uškrtiť, a obesiť sa neni na čom.

Už sa jedna pred druhou nezakrývame, ani kozy ani rite ani bobry ani nič.

„Šak aj tak sme tu samé baby,“ zakričala na mňa tá pani, keď som sa snažila zakryť si svoje prsia. Vždy som mala komplexy z tvaru svojich pŕs. Ako sa ukázalo, zbytočne.

„Nemusíš sa hanbiť, moja. Inak ja som M,“ zakričala pani.

„Ja som Romy,“ dvihla som hlavu. Nado mnou svietilo UV svetlo.

„Romy?“ zopakovala pani, „to je čo za meno? Aké zvláštne.“

„Romana,“ povedala som rezignovane.

„Jáj, Romana!“ Ešte chvíľu na mňa pozerala, potom odvrátila tvár, a išla sa baviť so ženou v klietke napravo od nej.

Ale M má pravdu. Naozaj sme tu iba ženy. Aj ja som si to uvedomila ako jednu z prvých vecí, keď som sa v klietke trochu upokojila a začala rozmýšľať. Človek vždy skôr či neskôr začne rozmýšľať. Je to podozrivé. Ľudia, ženy okolo mňa, cítim, máme veľa teórií. Kadečo sa dá vymyslieť.

 

Dnes ma vybrali z klietky a vyviedli z veľkej haly. Priznám sa, spanikárila som.

Idete ma zabiť, však? pýtala som sa. Ideme na porážku. Idete ma zabiť. Prosím, aspoň to urobte rýchlo. Prosím, aspoň to urobte rýchlo. Prosím. Prosím. Prosím.

A potom mi ešte napadlo: Viete, vieš, chcela by som ešte vidieť moju mamu. Kde je moja mama? Je tu aj moja mama?

Vaša mama už nebola v produktívnom veku, povedal Coron.

Ale čo sa môjho ďalšieho osudu týka, upokojil ma. Nebojte sa, nejdeme vás zabiť. Ide iba o jednoduchý medicínsky zákrok. Nič nebudete cítiť, a nebude to dlho trvať. Znel ako moja pediatrička, keď som bola dieťa, a musela som ísť na injekciu: teraz pichne včelička, a o chvíľu bude po všetkom.

 

Izba je sterilná, ale nie úplne. Na moje veľké prekvapenie v nej je aj okno, a nevyzerá ako žalár, ale, no, celkom slušná nemocnica. My neklameme, hovorí Coron, a nemáme čo skrývať. Všetko s láskou. Všetko s empatiou.

A opäť opakuje, že sa nemáme báť, že nás čoskoro, po tejto jednoduchej medicínskej procedúre, vypustia. Láska a empatia a tie najvyššie etické štandardy. Bio kvalita, hovorí Coron taktiež. Potom ma upevnia na prístroj. Prístroj sa otvára, rozťahuje mi nohy. Po každej strane stojí jeden Coron. Nerozprávajú sa so mnou, ale vyzerajú, že sa rozprávajú medzi sebou, nejaký typ komunikácie tam určite prebieha. Áno, ale ja neviem. Nerozumiem ich jazyku. Nie sú ani takí veľkí, to je zvláštne. Nemajú síce ľudskú formu a očividne predstavujú nejaký iný, oveľa pokročilejší typ vedomia, ale čo sa hrubej sily týka, no, snáď aj ja by som ich mohla –

Ibaže nemôžem, lebo sa nemôžem ani pohnúť, keď mi Coron do vagíny vsúva nejaký chladný objekt. Zatváram oči, a v posledných momentoch myslím na J. Prosím, Bože, prečo?

(Ale Boh neni, sprostá, to už reálnejšie boli tie Raňajky u Tiffanyho). On bol síce kokot, ale milovali sme sa, teda pardon, jebali sme, v mäkkých trochu špinavých povliečkach. Jeho ruky, jeho predlaktia, na zápästí mal náramok z Tibetu, kde bol s otcom, profesorom holandčiny. Vzdychala som ako zvieratko alebo ako ľudské dievča, už si nepamätám. Cez okno na nás padali paprsky svetla, a v parku rástla tráva, lebo keď som bola s ním, bola stále jar. Raz sme si ráno prezerali čiernobielu knihu fotografií rockových hudobníkov a tak: bolo mi trochu zle, vôbec som nespala.

Chceš, aby som iba ja išiel do obchodu? opýtal sa.

Nie, pôjdeme spolu. Potom. Toto je aká popiči kniha. Páčila sa mi, listovala som v nej čoraz nadšenejšie. Ležala som na bruchu, v časoch, keď som si ešte mohla vybrať vlastnú polohu, ako dieťa ktoré sa pohodlne uhniezdi v maternici, aj keď maternica bola limbo, bola izba, bola jeho posteľ s priateľským plafónom.

Založil si ruku za hlavu. Tvár mu bolo dosť vidno, napriek divým vlasom: máme strašné šťastie, povedal. Vieš si predstaviť, že by nás niekto poslal robiť do bane alebo tak?

Teba? Na nútené práce? No sorry, myslím, že by si nebol veľmi užitočný, povedala som. Si dosť, ako to povedať. Zľahka zbytočný. Skôr dekoratívny. Ale preto sa mi páčiš, vlastne, priznala som. A potom som povedala, myslím, že naše telá boli stvorené pre iné veci, a naklonila som sa k nemu cez opar času a priestoru, vtedy úplne bez vírusu.

Ale nebudem na to myslieť, nedám tieto spomienky k dispozícií mojím mučiteľom.

 

O chvíľu nástroj vytiahli. Ako sľubovali, bolo po všetkom.

Môžete ísť, povedal Coron, čo znamenalo, že ma odviedli naspäť do klietky. Takže to nebolo úplne pravdivé, bez ohľadu na to, ako Coron nástojil, že – na rozdiel od vás, toto povedal Coron svojím hlbokým barytónom úplne bez irónie, ale tá irónia sa dala ľahko domyslieť – my neklameme. Úprimnosť, empatia, láska. Vysoké etické, humánne – tu si domýšľam dôraz – štandardy.

 

Nikdy sa nedozviem, kto je otec, a vlastne to je asi jedno. Aj môj tata hovoril, iba matka je vždy istá. („Ale ty sa na mňa podobáš, v tomto prípade si otca nepomýlia.“)

„Vy hajzli. Čo urobíte s mojím dieťaťom?“ opýtala som sa Corona. Aj tak je všetko jedno, tak si môžem dovoliť byť vzdorovitá. Coron odpovedá vždy tak isto, či plačem, či kričím, či prosím, či sa zaliečam. Príjemný barytón, ľahostajnosť. Empatia, láska v čase Corona. Funkcionalita, hygiena, vysoké etické štandardy. A sľubujú nám veľa „voľnosti“, asi akože voľný výbeh, a to už je vraj skoro ako „sloboda“. Len cigy nebudú.

Ale o dieťa nám vôbec nejde, slečna, povedal Coron. Je to od neho veľká láskavosť, že nám dovolí naše ľudské zdvorilostné tituly, keď už krstné mená nie, ale to z organizačných dôvodov. Chcú urobiť všetko preto, aby mal prevrat pre nás ľahký priebeh. Nikoho nebudeme zbytočne traumatizovať, sľúbili, a stoja si za slovom. Len to, čo je nevyhnutné, len toľko, koľko je nevyhnutné.

A čo s ním bude? a o čo vám teda ide?

Na prvú otázku neodpovedá, tak si musím odpoveď domyslieť, ale na tú druhú áno. Asi vtedy som začala vrieskať.

Už trochu vidím v pološere. V klietke o pár radov ďalej je sestrička z nemocnice, teraz permanentne bez rúška. Konečne jej vidím do tváre. Prekvapuje ma, že má strapaté, akoby vlnité vlasy. Keď pracovala v nemocnici, nosila ich každý deň v drdole. Súcitne, utešujúco na mňa pozerá, ale inak sa ani nepohne. Nie je nič, čo pre mňa môže urobiť. Alebo ja pre ňu. Chytím sa za hruď a zatnem do nej ruky, akoby som si ju mohla rozorvať, ale zostáva k zúfaniu celistvá a oblá, akoby sa mi prsia už teraz nalievali mliekom.

Teraz najčítanejšie