Denník N

Stále niečo v očiach

Spoločná doba

Keď sme prinútení cítiť svoje krídla a korene, keď nemáme silu stáť o útok či o obranu, a realita nám predsa nejako drží nohy na zemi… tvrdej ako betón, rozkolísanej ako mozaikový chodník, nevidiacej ako my… Potrebujeme nedostatočné rúška vzácnosti, ktorú občas stihneme, keď aj LTT (len tak tak).

Držíme si palce, opatrujeme sa,

 

*

 

Toto sme nečakali:

spoločnú dobu,

van Gogh a Mozart

po boku.

 

Vo vzduchu plán

ako minulosť.

Pred sebou výzvy

držať sa,

 

čo keby si nebol…

Len tak je lepší opak

stále niečo v očiach

Blázni, ktorým to stačí.

 

*

 

Niečo nám stláča srdce.

Potrebujeme,

aby nás to udržalo

na ceste k Tebe.

 

Máme to spoločné:

kĺb za kĺbom,

dlane pri sebe 

najviac v malom.

 

*

 

Dobre som sa pozerala.

Všetko je na obraz,

Ty stále pred tým.

 

A aj za Tebou

tajomstvo zastavením

robíme,

 

čo sa dá, aj čo sa dalo:

bozky pod rampou,

budúcnosť.

 

*

 

Pamätám,

spomínaš…

 

Sme detail

a sme základ.

 

Masky na to.

Láska bez šiat,

 

kde sa mýli

pohľad zvonka.

 

*

 

Skúšam to na Teba

dĺžkou na japonskú báseň.

Svet zo seba ukrajuje.

 

Nechceme zostať v závese.

Šijeme brány,

vyrážame dych.

 

Celkom sme nezabudli,

ako sa budí

radosť po bolesti.

 

*

 

Ešte si

každou bunkou,

celým prázdnom.

 

Ešte si

slnko s rukami,

mesiac nad nami.

 

Ešte si

vôňa zo mňa,

láska doširoka.

 

Ešte…

večnosť,

ktorá sa skryla do nás.

 

*

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.