Stále niečo v očiach
Spoločná doba
Keď sme prinútení cítiť svoje krídla a korene, keď nemáme silu stáť o útok či o obranu, a realita nám predsa nejako drží nohy na zemi… tvrdej ako betón, rozkolísanej ako mozaikový chodník, nevidiacej ako my… Potrebujeme nedostatočné rúška vzácnosti, ktorú občas stihneme, keď aj LTT (len tak tak).
Držíme si palce, opatrujeme sa,
*
Toto sme nečakali:
spoločnú dobu,
van Gogh a Mozart
po boku.
Vo vzduchu plán
ako minulosť.
Pred sebou výzvy
držať sa,
čo keby si nebol…
Len tak je lepší opak
stále niečo v očiach
Blázni, ktorým to stačí.
*
Niečo nám stláča srdce.
Potrebujeme,
aby nás to udržalo
na ceste k Tebe.
Máme to spoločné:
kĺb za kĺbom,
dlane pri sebe
najviac v malom.
*
Dobre som sa pozerala.
Všetko je na obraz,
Ty stále pred tým.
A aj za Tebou
tajomstvo zastavením
robíme,
čo sa dá, aj čo sa dalo:
bozky pod rampou,
budúcnosť.
*
Pamätám,
spomínaš…
Sme detail
a sme základ.
Masky na to.
Láska bez šiat,
kde sa mýli
pohľad zvonka.
*
Skúšam to na Teba
dĺžkou na japonskú báseň.
Svet zo seba ukrajuje.
Nechceme zostať v závese.
Šijeme brány,
vyrážame dych.
Celkom sme nezabudli,
ako sa budí
radosť po bolesti.
*
Ešte si
každou bunkou,
celým prázdnom.
Ešte si
slnko s rukami,
mesiac nad nami.
Ešte si
vôňa zo mňa,
láska doširoka.
Ešte…
večnosť,
ktorá sa skryla do nás.
*