Obce vs materské školy – zodpovednosť nezodpovedných a nezodpovednosť zodpovedných
Decentralizácia školstva a riadenie materských škôl z úrovne samospráv má svoje pre aj proti. Mestá a obce majú vďaka nej možnosť zriaďovať aj rušiť materské školy, sú zodpovedné za ich prevádzku aj financovanie, v tých bez právnej subjektivity sú aj zamestnávateľom – teda sú zodpovedné napríklad aj za kvalitu personálneho zabezpečenia. Dá sa povedať, že poslanci mestského, či obecného zastupiteľstva a zamestnanci mestského či obecného úradu majú mnohokrát väčší dosah na podmienky v materskej škole ako samotná riaditeľka, ktorá v konečnom dôsledku zodpovedá za jej kvalitu. Všetko visí na vlásku spolupráce, ktorá však zďaleka nie je takým bežným princípom, ako by sme si mysleli. Keďže riaditeľka je zamestnancom – podriadeným, často je tým ovplyvnená jej ochota aj možnosť kriticky a odborne sa vyjadriť k činnosti zriaďovateľa.
Veľkým problémom je preto v mnohých obciach zabezpečenie odbornej úrovne riadenia z pozície zriaďovateľa, ktoré je vo väčších mestách v tom lepšom prípade závislé od kvality školských úradov, v menších obciach, v ktorých nie sú zriadené školské úrady, zase od schopností starostov a administratívnych zamestnancov. Opakovane sa ukazuje, aké problematické je ponechať riadenie školstva niektorým samosprávam. Kým niektoré si počínajú nanajvýš zodpovedne, iné doháňajú riaditeľov a učiteľov do zúfalstva, prípadne ich dokonca nútia porušovať právne predpisy.
Keďže mnoho materských škôl nemá právnu subjektivitu, kompetencie riaditeliek sú v tomto smere obmedzené a veľa rozhodnutí, ktoré sa priamo dotýkajú fungovania materských škôl, robí za nich zriaďovateľ. V materských školách sa teda kvalita riadenia na úrovni samosprávy odráža zvlášť citlivo.
Na Slovensku je množstvo skvelých zamestnancov školských úradov, ktorým nerobí žiadny problém poradiť sa s metodikmi, s odborníkmi, majú naštudovanú odbornú literatúru, žiadajú si výklady právnych predpisov od kompetentných orgánov, keď im nie je niečo jasné, radia sa dokonca pravidelne s riaditeľmi, učiteľmi. No toto nie je vôbec bežnou praxou a existuje len na úrovni osobnej angažovanosti, nie je to princíp. Takíto ľudia ak urobia chybu, ospravedlnia sa, napravia ju a nesnažia sa ju hodiť na nevinných. Snažia sa veci robiť za každých okolností správne.
Poznáme však aj takých, ktorí považujú pýtanie si rady za slabosť, priznanie si chyby alebo neistoty za zlyhanie. Nevyhnutne robia kiksy, za ktoré nenesú v podstate žiadne následky. Odborné rady vyhľadávajú nesystematicky a vykladajú si ich vlastným rozumom. Snažia sa síce veci robiť správne, no prispôsobujú si ich svojim potrebám a názorom, nie potrebám materskej školy.
Poznáme aj takých, ktorí sa cítia neomylní, pápežskejší ako pápež, svoje prešľapy hádžu na všetkých okolo a ide im len o svoje miesto, o funkciu. Za žiadnu cenu si nepriznajú omyl, nikdy sa neporadia a človeka, ktorý sa snaží poukázať na akýkoľvek problém, prinajlepšom ignorujú, v horšom prípade sa snažia zastrašiť, umlčať alebo unaviť. Snažia sa hlavne vyzerať dobre pred svojimi nadriadenými a udržať si miesto.
Obrovské množstvo materských škôl nemá žiadne metodické riadenie na úrovni obce. Tam rozhoduje starosta, prípadne zamestnanec úradu bez príslušného vzdelania, ktorí majú len matnú predstavu o procesoch ovplyvňujúcich kvalitu materskej školy a minimum znalostí potrebných pre rozhodovanie. A tam niečo vysvetliť je nulová šanca. Preto všetky samosprávy musia byť posilnené o odbornú zložku riadenia. Materské školy nemôžu byť závislé od svojvôle ľudí, ktorí nerozumejú tomu, čo riadia.
Učiteľky a riaditeľky z celého Slovenska avizujú veľké množstvo takýchto prešľapov. Spomeniem len niektoré z nich.
V minulosti (a dokonca vo výnimočných prípadoch ešte aj v súčasnosti) bolo napríklad týmto problémom ignorovanie toho, že štátna dotácia pre predškolákov je určená pre deti, nie na prevádzkové náklady. To znamenalo v mnohých materských školách úplnú absenciu prostriedkov na didaktické pomôcky, výtvarný materiál a iné materiálne zabezpečenie výchovno-vzdelávacej činnosti.
Neskôr počas „fungovania“ kreditového systému bolo problémom doslova blokovanie profesijného rozvoja učiteliek materských škôl bez právnej subjektivity formou zasahovania do plánov vzdelávania učiteľov zriaďovateľom, ktoré snáď už konečne skončilo prijatím nového zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Spomeňme si aj na vlaňajšie zatváranie brán materských škôl deťom a rodičom pred nosom o ôsmej (obedy „zadarmo“), či nariadenia zriaďovateľov v rozpore s platným právnym stavom (napr. Bratislava – Petržalka).
Stále ostáva aktuálne aj zakazovanie vykonávania atestácií učiteľkám a teda zabraňovanie im v profesijnom rozvoji, bezdôvodné odoberanie osobných príplatkov učiteľkám s vyššou kvalifikáciou, aby sa platom vyrovnali menej vzdelaným kolegyniam, nerešpektovanie kvalifikačných požiadaviek na riaditeľov, prijímanie nekvalifikovaných osôb, „učiteliek“ na dobu určitú, lebo to umožňuje zákon a sú lacnými pracovnými silami, či donucovanie pracovať cez sviatok bez akejkoľvek kompenzácie (vianočné vystúpenia detí z materskej školy v kostole). Učiteľky a riaditeľky na Slovensku by iste vedeli doplniť množstvo ďalších prípadov.
Aktuálnym problémom je veľmi rôznorodý výklad usmernenia MŠVVaŠ k pracovno-právnym vzťahom v súvislosti s opatreniami prijatými 12. marca 2020 k prevencii šírenia koronavírusu. V rozpore s ním je nariadenie niektorých obcí zamestnancom ako nariadenie čerpať dovolenky a náhradné voľná počas prerušenia prevádzky, či nútené PNky a OČRky, Prerušenie prevádzky materských škôl v súvislosti s mimoriadnou situáciou je predsa prekážkou na strane zamestnávateľa s presným popisom riešenia. Niektorí zamestnanci materských škôl dostali od starostov pokyn počas prerušenia prevádzky z dôvodu prevencie šírenia koronavírusu dokonca vymaľovať priestory.
Je načase pouvažovať o podobe systému odborného riadenia v školstve na strednej úrovni – teda medzi štátom (najvyššia úroveň) a materskou školou (konečná úroveň). Je nevyhnutné vyžadovať, aby si samosprávy svojvoľne nevykladali zákony, usmernenia, metodické pokyny a právne predpisy a prestali neodborne zasahovať do riadenia školstva a boli prinútené správať sa zodpovedne.
V súčasnosti sa priveľa rozhodnutí dá považovať za hrubé neodborné zásahy do profesie učiteľa a do procesov riadenia materských škôl. Tí, ktorí na to upozornia, sú často vnímaní ako nežiadúce elementy, ktoré treba zadupať, zneškodniť, znechutiť.
Chceme, aby ľudia, ktorí o nás rozhodujú a sú nám nadriadení, boli plne rešpektovanými odborníkmi, ktorí chápu význam vzdelávania a všetky konsekvencie učiteľského povolania a nehľadajú cesty ako nás obabrať. Aby sa s nimi dalo komunikovať na úrovni. Chceme mať systém a atmosféru, v ktorej môžeme pracovať ako tím – zriaďovateľ, riaditeľ, učiteľ, rodič, občan. Vtedy bude mať decentralizácia riadenia materských škôl zmysel a budú z nej prosperovať deti, učitelia, rodičia aj obce.
