Zápisky v čase korony. Veľa zdravia

Dnes by som za bežných okolností (konečne) bola na super skitouringu zo Smrekovice na Malinô Brdo a riešila akurát to, ako sa dostať na Maline dolu, keďže snehu je tam už poskromne… Užili by sme si doslova kopec srandy, unavili sa do bezvedomia, nadávali by sme si, prečo sa takto týrame a večer by sme zakončili niekde pri dobrom drinku spokojní, ako sme si to užili. Takýto plán sme mali už počas jarných prázdnin, tiež s kamarátmi, ale žiaľ, tiež to nevyšlo…

Ešte v utorok som myslela, že je to dobrý nápad. Vypadneme z Bratislavy, nie je to žiadna masovka, užijeme si hory a posledný sneh. Ale spolu s našimi do preventívnej mimoškolskej karantény od pondelka danými študentmi už bol v hlave malý chrobáčik. Kamaráti majú syna s chronickým ochorením, nebolo by dobré priniesť im neželaný darček z prvého ohniska nákazy. A spali by sme u manželovej mamy, tej tiež predsa nechceme doniesť ako suvenír okrem fotiek z vnučkinej stužkovej vírus… Keď už sa stretávame s mojimi rodičmi, ktorých sme (neúspešne) chceli evakuovať na chalupu na Gemeri… Viem, chyba, ale bolo treba riešiť neodkladné rodinné záležitosti. Teraz som spokojnejšia, keď sú tu v Bratislave, ak by potrebovali špeciálnu zdravotnú starostlivosť, na chalupe by nebola tak dostupná ako tu.

Odkedy začali pribúdať oznamy o chorých, môj chrobák v hlave nedá pokoja. Sledujem všetky informácie, snažím sa selektovať tie, ktoré sú naozaj relevantné, túto „službu“ poskytujem aj rodičom. Je neuveriteľné, koľko ľudí je schopných priživiť sa na epidémii. Mala som šťastie, podarilo sa mi objednať rúška, odkaz dal na sociálne siete môj kamarát. Ale kým som zaplatila objednávku, ťukla som firmu do google, či to nie je podvod. Tiež rozmýšľam a (aj keď to znie cynicky, prepáčte), dúfam, že Taliani niekde urobili obrovskú chybu, ktorej sa my nejako vyhneme. Zatiaľ po desiatkach pribúdajú pacienti nakazení covid-om a ja si vždy pri nových zverejňovaných číslach vybavím Rona z Harryho Pottera a Darov smrti, keď počúval správy, koho dostali Smrťožrúti.

Vo štvrtok som išla do obchodu so šálom cez tvár, ešte vtedy som si pripadala ako exotka. Ale „mojimi internetmi“ sa v ten deň prehnala fotka z Jasnej, kde sa ľudia tlačili vo fronte na „lienku“. Blázni, nevedia, čo sa deje? Priznávam, aj moja prvá myšlienka to bola. Lenže Jasná je moja srdcovka, chodím tam roky a viem, že rad na lienku rovná sa nejaký problém. Nie, ja som nevidela z fotky, že sú na nej samí Bratislavčania, ktorí ešte pred dvoma týždňami boli lyžovať v Taliansku. Videla som ľudí, ktorí sa potrebovali dostať k svojím autám, lebo pre silný vietor prestali premávať viaceré lanovky. Videla som ľudí, ktorí si možno v tej chvíli vôbec neuvedomili, že tu hrozí obrovské riziko prenosu vírusu. Verím, že väčšina z nich si neskôr uvedomila, že to bola chyba, že možno nemali už v ten deň vôbec ísť na lyže, ale kto vedel, kedy je ten deň, kedy už je lepšie ostať doma? Veľa vecí nevieme, lebo v takejto situácii sme nikdy neboli. Nikto z nás. Ani tí, ktorí uviazli na opačnej strane hranice, keď vláda – zrejme rozumne, ale bez alternatív pre ľudí, čo sa vracajú domov cez viedenské letisko, rozhodla o sprísnenom cezhraničnom režime a prerušení medzinárodnej dopravy. Tí šťastnejší s kuframi prechádzajú peši hranicu, tí s menej šťastím hľadajú možnosti, ako sa dostať domov. Môžem si myslieť, čo len chcem, povedzme blázni, ktorí sem prinesú vírus? A čo by som robila ja na ich mieste? Netuším, nikto z nás netuší, je to pre všetkých nová situácia.

Do piatku som chodila normálne do práce. Snažila som sa vyhýbať verejnej doprave a keď sa inak nedalo, so šatkou cez ústa a so značným odstupom. Ruky už mám vysušené od dezinfekcie, aj pred covidom som bola tak trochu Monk. Všetci členovia rodiny boli takmer celý týždeň doma, manžel mal nočné služby, deti – obaja študenti dodržiavali domácu karanténu. Veď fajn študijné voľno (už nie až tak fajn, keď maturantka zistila, že sa posúvajú nielen písomné ale i ústne maturity…). Dnes sme strávili spolu celý deň, pripomenulo mi to vtipný post z pondelka, že „so synom sme sa lepšie spoznali, napríklad som zistil, že už je siedmak“ (Tomáš,  neskutočne si ma pobavil). Čakám, či príde ponorka, moji traja sú spolu už takmer týždeň, ale dnes sme boli ešte všetci spolu na záhradke, bez rúšok ako v normálny predkoronový deň. Od pondelka sa chystám na home office, okrem práce mám – nepoučiteľná – množstvo ďalších plánov. Na záhradke je fakt veľa roboty, kopia sa mi tu neprečítané knihy, konečne začnem jogu praktizovať doma, nielen v joga štúdiu. Aha, a chcem zájsť do múzea. Virtuálne. Do tohto, kto sa pridá? A hlavne mám v pláne neochorieť. Tak mi držte palce, v rovnakom pláne ich držím aj ja vám (tiež ste si všimli, že si ľudia k pozdravu začali želať veľa zdravia?)

Foto je z môjho dnešného značne pozmeneného plánu