Zahanbi suseda nosením rúška – pomôž seniorom

Človek je evolučne prispôsobený na tie hrozby, ktoré boli najrizikovejšie počas miliónov rokov nášho pravekého vývoja: štítime sa hmyzu a hadov, cítime strach v prítomnosti mŕtvych tiel, vyhýbame sa veľkým šelmám, znepokojuje nás prítomnosť odlišne vyzerajúcich a hovoriacich ľudí, dobre sa cítime v dôvernom teple našej rodiny a „tlupy“.

Na niektoré nebezpečenstvá nie je Homo sapiens evolučne prispôsobený: neviditeľné hrozby ako rádioaktivita alebo vírusy nie sme schopní vnímať našimi zmyslami a sme teda odkázaní iba na našu krehkú racionalitu.

S problémom „neviditeľných nepriateľov“ (bacilov a vírusov) sa učíme bojovať už od doby osvietenstva, a za týchto pár storočí boja sme dosiahli veľké úspechy. Pojmy ako hygiena, dezinfekcia, sterilizácia, alebo očkovanie poznajú aj ľudia so základným vzdelaním.

Oveľa horšia je však schopnosť obyvateľstva včas zapnúť ochranné opatrenia, pokiaľ nejaká hrozba rastie exponenciálne, čo je prípad vírovej nákazy. Oveľa bližší je nám lineárny rast v skokových fázach – približne takto prebieha rast našich detí, rast stromov v lese alebo obilia na poli.

Keď totiž hrozba narastá exponenciálne, všetko vyzerá fajn – a potom je zrazu neskoro. Vyskúšajte si to sami na sebe, pomocou jednoduchého mentálneho cvičenia, ktoré som našiel v tomto článku.

Predstavte si namiesto šíriacej sa nákazy rybník, na ktorom rastú lekná exponenciálnym spôsobom. Prvý deň bude v rybníku jedno lekno, druhý deň dve lekná, tretí deň štyri lekná atď. Celá plocha jazera bude leknami pokrytá 48-my deň. V ktorý deň bude leknami pokrytá polovica plochy jazera?

Výpočet je veľmi ľahký, ale nie intuitívny: polovica jazera bude leknami pokrytá v deň 47, teda iba posledný deň pred totálnou katastrofou! A dva dni pred touto katastrofou budú lekná zasahovať polovicu polovice plochy jazera, teda iba štvrtinu.

Keď sa teda v krajine šíri nákaza, ktorá prvý deň zasiahne 10 ľudí, druhý deň 20 a tretí deň 40 ľudí, laická verejnosť nevidí dôvod na radikálne zásahy, ale odborníci začínajú biť na poplach, pretože vedia, že opatrenia treba nasadiť ešte vo fázach, ktoré „voľným okom“ vôbec nevyzerajú kriticky.

Kým vedci nevyrobia a neotestujú vakcínu proti koronavírusu, základným opatrením bude obyčajné mechanické a chemické prerušenie cesty šírenia vírusu. Obmedzenie kontaktu medzi ľuďmi, dezinfekcia, rúška na tvári. Zdanlivo jednoduché opatrenia, lenže tu opäť narážame na nedostatočné rozumové spracovanie problému.

Značná časť ľudí si stále myslí, že rúško chráni toho človeka, ktorý ho nosí, podobne ako respirátor alebo plynová maska. V skutočnosti samozrejme rúško chráni oveľa viac naše okolie, než samotného nositeľa. Efekt ochrany nositeľa rúška je len druhotný: spočíva skôr v tom, že chráni našu tvár pred nevedomými dotykmi kontaminovaných rúk a vysiela nášmu okoliu neverbálny signál „dodržujte bezpečnú vzdialenosť“, než v nejakom filtrovaní nakazeného vzduchu.

Nosenie rúška teda nie je prejavom zbabelosti, strachu pred chorobou, ale prejavom obetavosti, zodpovednosti voči svojmu okoliu. Obdobne značná časť ľudí nechápe očkovanie a domnieva sa, že ide iba o individuálnu ochranu zaočkovaného človeka. To síce do istej miery platí, ale aby bolo naozaj účinné, potrebné je zaočkovať vysoké percento populácie, aby sa vytvoril kolektívny imunitný štít.

Takže, ak má mať hygienické rúško skutočný význam, musí to byť kolektívne opatrenie.

V čase písania tohto blogu ste napríklad v Považskej Bystrici mohli stretnúť ľudí s rúškom iba výnimočne, hoci informácie o potrebe nosenia aspoň improvizovaného rúška sa už museli dostať ku každému. Podľa skúseností z môjho okolia zvlášť ťažko prijímajú obmedzenie každodenného nakupovania, fyzických dotykov a potrebu nosenia rúška naši seniori, hoci práve oni sú najviac ohrozenou skupinou!

Vysvetlenie nám opäť ponúkajú dejiny a evolučná psychológia.

Praveký človek nedokázal prežiť mimo svojho základného kolektívu, a tak sa v nás vyvinula veľmi silná konformita, potreba prispôsobiť sa svojmu okoliu a príliš z neho nevytŕčať.

Pre väčšinu ľudí je veľmi nepríjemné byť nekonformným, a na „odlišných“ máme množstvo hanlivých výrazov: idiót, cvok, pošahanec, uletenec, podivín atď atď. A pocit, ktorý máme, keď nepatrične vybočujeme zo svojho okolia, označujeme slovom HANBA.

Ak si teda nasadíme rúško, ale v celej samoobsluhe sme jediní s rúškom, hanbíme sa.

Súčasne však platí, že ak nemáme rúško, ale sme v celej samoobsluhe jediní bez rúška, tiež pociťujeme hanbu!

Preto potrebujeme situáciu preklopiť čo najrýchlejšie do stavu, kedy prirodzený konzervativizmus a konformita bude hrať za nás, a nie proti nám.

Veľkú rolu môžu zohrať autority, vrátane celebrít. Keď sa pani prezidentka a predsedovia víťazných politických strán ukázali na obrazovkách v rúškach, vyslali tým občanom dôležitý signál: keď sa takto správa „vrchnosť“, asi je to dobré aj pre „pospolitý ľud“.

Činiteľom zmeny sa však môže stať každý z nás. Nepríjemné pocity zo sociálneho konformizujúceho tlaku sa dajú oslabiť jednoduchou racionalizáciu: keď už musím ísť von, nasadím si respirátor alebo rúško, a tento výlet alebo nákup je súčasne misiou s cieľom „preklopiť“ svoje okolie k vyššej zodpovednosti. Psychologickú podporu nám môžu poskytnúť aj naše sociálne siete – fyzicky síce môžeme žiť v dedine alebo mestečku, kde sa rúška ešte nenosia, ale v našej virtuálnej sociálnej bubline je to už štandard. Signalizovať zdravú konformitu môžeme aj fotografiami, statusmi, alebo rámčekom s rúškom alebo „SOM DOMA“.

A na záver ešte jeden apel. Urobme všetko pre to, aby sme epidémiu stlmili „zdola“, občianskou inciatívou a uvedomelosťou. Inak nás čaká „čínska“ alebo „kórejská“ cesta zhora, cesta totálnej kontroly štátu nad správaním občanov za použitia moderných technológií. Veď už Michel Foucault vo svojom klasickom diele „Dozerať a trestať“ presvedčivo popísal, ako potreba potláčania epidémií umožnila štátom získať aj dovtedy nepredstaviteľné právomoci. Mať v takýchto krízach oporu dobre fungujúceho, dôveryhodného štátu je obrovskou výhodou, ale prinajmenej rovnakou výhodou je aj silná, uvedomelá občianska spoločnosť.