Denník N

Uši rúško – „môj rodný kraj“ a možno i Zem zaspieva…

Priznám sa, že po týždni maľovania a príspevkov textových som už nemal veľkú chuť o niečo ďalšie, ale, pozeral som dnes diskusiu Za päť minút dvanásť a asi je odhodlanie politikov (našich „mladých pušiek“) očistiť spoločnosť od korupcie i od vírusov nákazlivé.

Keďže som potom „dostal“, ako som našiel vyhodené – či stratené – toto rúško na Pankúchovej ul, v Bratislave Petržalke celkom dobrý nápad.

Vychádzam z toho, že rúška sú „úzkoprofilový tovar“ a tiež z toho, že sa to ľudia i hanbia nosiť…

Tak podporme komunity, ženy, gazdinky, kde ktorá má doma i šijací stroj a kvalitná látka sa tiež nájde. Kde kto predsa chodí von i spoločným výťahom, či po schodoch, mali by sme zdieľať tie pocity, potreby a hľadať spoločne zdroje na riešenie problému, potreby. Tak s dobrou látkou (i súcitom a láskou) si vieme svojpomocne ušiť také rúška. Vieme pripadne ich prekryť i tzv. trojcipou šatkou, keď sa hanbíme ich nosiť.

Aj keď možno z toho raz bude podobný zvyk, ako kedysi, keď sa ľudia zdravili poklonou a klobúkom.

Teraz, nasadením rúška a šatky…

Tak, spomeňme si prípadne i na krajanov, či svoj rodný kraj (môj rodný kraj). Aké máme v kraji farby v rámci folklóru?

Aké máme motívy výšiviek?

Rastlinné…či iné… Aké máme heraldiky, či erby?

No a vyšime si doma niečo osobité, svojské, také, za ktoré sa nebudeme hanbiť, na čo môžeme byť hrdí.

Buďme solidárni a z prevencie urobme cnosť.

I teraz píšeme dejiny, možno toto raz bude niečo pre turistov….suvenír s hradom, zlomenou barlou…

Skúsme sa vec pozrieť naozaj s pochopením.

Skúsme i vnímať podstatu toho, čo vraví premiér, či ústredný krízový štáb iným pohľadom, nielen zo zvyku, z fokusu, ale i z o´pohľadu staršieho človeka, či z pohľadu „iného“, nie seba „ako najmúdrejšieho“…Každý má iné potreby, iné pocity, možno strach, možno radosť…hľadajme spoločne zdroje riešenia…tvorme spoločne spoločnosť…na ktorú môžeme byť raz hrdí…

Teda, zopakujem, nadšený z nápadu, čo tak ušiť doma z kvalitnej latky, prípadne i susedom, keď spolu zdieľajú napr. výťah… môžu tak tvoriť i komunitu. Môžu si to prípadne prekryť i vkusnou doma šatkou šatkou vo farbách rodného kraja. Ako folklór, hrdosť k predkom, koreňom… chceme podobné veci, prvky priniesť v rámci Oral history v projekte pre tento rok pre Petrzalku v rámci OZ Presadime… ak teraz nápad pomôže znížiť riziká, snáď len dobre. Šijacie stroje má kde aká dobrá gazdiná… držme si palce… Je to ako s očkovaním, keď to majú všetci, je to účinné…

 

Keď nemôžeme sledovať obľúbenú tv show Zem spieva, možno to pomôže….Ako Zem šije, vyšíva…spomína na krajanov….tvorí svoje dejiny…“šije“ svoj príbeh… možno to spoločneskôr prekonáme a aj Zem zaspieva…

Ak sa nenahneváte, dám ešte raz svoj obrázok V. Krčméryho, inšpirovaný jeho rozhovorom a hlavne ide samozrejme o ten link, kto nevidel, myslím, že dobre vysvetľuje podstatu života i vývoja Európy… môže to znížiť obavy, znížiť strach, ak viac rozumieme „hre“, ktorú máme „hrať“.

A v tradícií zdieľania starších príspevkov z FB pokračujem celkom dobrou staťou o mikrosvete.

A tu je ten text z 8.3.2020 o fykológií, ako som ho dal na FB:

„Ak premýšľame nad tým, čo je to vlastne ten „dar“, tak z hľadiska vnímania celku, života, je veľmi zaujímavé skúsiť pozrieť sa na to od samotnej podstaty.

Nedávno som mal možnosť zúčastniť sa fykologickej vychádzky a trochu spoznať svet z inej stránky. Aký je ten mikrosvet, svet v pomeroch mikročastíc?

Pán Bohuš Uher dal otázku, či vieme, aký je rozdiel medzi prokryotickými a endokryotickými organizmami.

Niečo o jadre bunky som tušil, povedal, a nebolo to presné.

Pritom ide podľa knihy Príroda /IKAR/ o jedno zo základných oddelení života. O to viac ma zaujalo, že o tom veľa nevieme…a žijeme tu na Zemi…

Prokryotické organizmy majú len DNA a sú to archebaktérie a baktérie. Píše sa, že ich genetický pôvod je neznámy…

Endokryotické organizmy majú i jadro bunky a niekedy i mitochondrie.

Sú tu vyše 4 miliardy rokov a kedže Zem má cca. 5,5 miliardový vek, je to niečo „fundamentálne“…

Sú nevyhnutné pre ľudské zdravie, ovplyvňujú podnebie, spôsobujú tvorbu hornín a evolúciu života.

V tráviacom trakte ľudského tela je ich desať krát viac ako je počet našich buniek v celom našom organizme.

Spracúvajú základné živiny, vedia rozkladať potravu…

Potravu vyrábajú v tme použitím energie z minerálov.

Iný spôsob je pomocou fotosyntézy. Využívajú svetelnú enrgiu na premenu oxidu uhličitého a vody (získajú tak kyslík a potravu (energiu – cukry)).

A to je možno to, čo som chcel povedať, netreba sa bát o tú klímu. Ak tu nebude nič iné, znova tieto zvláštne organizmy, ktoré vedia prečkať i v mraze, v radiaktívnom zamorení, dokážu ten oxid uhličitý dostať na normálnu úroveň. Ak budú mať na to tým pár miliárd rokov zas čas…čím je niečo jednoduhšie, tým skôr sa adaptuje na zmeny.

My, ľudia, sme z pohľadu vedca Bohuša Uhera, zložité organizmy.

Možno tento pohľad trochu lepšie umožní pochopiť i „hrozby“ koronavírusov. Treba jesť veľa ovocia, treba byť v pohode, „keep smiling.“.

Teda stačí napr. nechať na okne PET fľašu s vodou a vďaka svetlu sa tam vytvorí riasa, ktorá vie spracovať oxid uhličitý z ovzdušia…viac ako strom…voda je život, bahno, ktoré je na dne jazier, vodu filtruje. V tom bahne žijú i takéto rôzne mikroorganizmy… Teda dar je DNA. Zdravé DNA je tu i vďaka zdravému životnému prostrediu, strave, …

(…z obrazov, ktoré som v rámci „krízy“ stihol namaľovať v priebehu týždňa..ako tušíte, mal som len tri farby akrylové (bielu, žltú, čiernu…a akryl a zlé štetce, nie je žiadny zázrak na tvorbu…)

Pán Bohuš Uher vraví, že rád chodí do Petržalky. Je to niečo unikátne, naplavenými štrkmi od Dunaja, vďaka aj 2 metrovej vlne (môže mať i 10 m), sa tu voda doslova pohybuje štrkom… vníma i to „bahno“ plné života v čistých štrkových jazerách, čistia vodu… Spodné vody vlastne prúdia, prípadne nečistoty sa môžu šíriť…“

Teda snažil som sa i včera i predvčerom ukázať, že sú i pozitívne veci na tej kríze. Stále  môžeme intenzívne vnímať každý okamih, dávať mu zmysel, tvoriť svet. Ide nám v OZ Presadíme i o presadenie „renesančného človeka“ – človeka, ktorý vníma rovnocenne úlohu umenia i vedy (poznania) vo svojém živote. Ak boli vtedy „v kurze“ otázky „matematizovania“ prežívaného, dávaniu fenoménom poznania poriadok a zmysel, mikro a makrokozmos, ich vzťah, tak dnes máme možnosť vnímať ten mikrokozmos, svet mikročastíc. Čo by pred 500 rokmi oni za to dali…dnes máme veľa poznatkou i na internete, keď si nájdeme čas…

A ten  premaľovaný obraz zo včera, tiež neskončil pár doplnenými čiarami…a začal nápadne pripomínať práve nejakú zväčšenú baktériu…

…na porovnanie:

/IKAR, Príroda/

Je možno náhoda, že ten projekt, ktorý tento rok chystáme v OZ Presadíme, sa v rámci žiadosti o grant volá: Slnko a očista. Ide tam vlastne o uvedomenie si toho, čo je znečistené, čo len tak „tleje“, čo zahaľuje zdroj (oheň, slnko skryté za mrakmi, za dymom). Tak okrem hľadania svetlých príkladov, koreňov, krajanov, v rámci „zbierania“ príbehov, reportáží rozprávaní prarodičov deťom (mladým reportérom), sa tu ukazuje i tento náhľad na „znečistenie“, potrebu očistenia spoločnosti (od kvapôčiek vírusov). Ak si teda predstavíme znova spoločnosť ako niečo podobné lesu, ak chcem zdravú spoločnosť a zdravý les, tak taký vírus je možno podobný lykožrútom, ktoré sa šíria vzduchom, zo stromu na strom. Ak je les súdržný, zdravý, rozmanitý, vnímavý, je vyššia šanca, že les ako celok výjde z ohrozenia „silnejší“. Je dobre poznať i tie korene i krajanov, svetlé a žiarivé príklady, vzory, tých, ktorí horeli „za pravdu“, ak my len „tlejeme“ „v dyme“, v „zmätku“ hľadajúc svetlo, slnko, cez mraky..

Je to len nápad…a obraz len tak na rýchlo…odbehol som si ďalších 5 km a hneď po „očiste“ to naskicoval…

Hlavu hore…rúška budú, buď tak, alebo inak…

Teraz najčítanejšie