Denník N

Jana I. Orleánska (poviedka)

Rozmýšľal som, ako si spríjemniť čas, kedy máme všetci byť najmä doma. Rozhodol som sa písaťkaždý deň poviedky, len tak pre moju a vašu zábavu. Až kým budeme môcť vyliezť plnohodnotne von. Na mojom instagrame (Malycynik) môžete storkách hlasovať, akú tému na ďalšiu poviedku spracujem. V prvom kole dostalo najviac hlasov „Povstanie žien v 14. storočí“. Tu to teda máte. Dalšiou témou bude „Dôchodcovský drogový kartel“ a ďalšie sa uvidia, podľa hlasovaní. Tak si prečítajte, snáď prídete na inšie myšlienky. Je to v dnešných dňoch veľmi potrebné.

Keď som bol malý chlapec, môj najlepší kamoš sa volal Schlomo. Schlomo nie je typicky slovenské meno, ale typicky židovské a tak si asi viete predstaviť, že škola pre Schloma nebola najbezpečnejším miestom na svete. Denno denne čelil výsmechu a ponižovaniu, okuliare mal zlepené už toľkokrát, že si ich vedel zalepiť poslepiačky jednou rukou a hajzlovú misu už poznal zvnútra minimálne tak dobre, ako z vonkajšej strany. Schlomovi to však bolo jedno, lebo mal IQ 220. Už v šiestej triede na základnej škole začal programovať vlastné jednoduché hry, s ktorými vyhrával všetky programátorské súťaže. Šikana ho netrápila, vždy totiž myslel dopredu a už ako malému chlapcovi mu bolo jasné, že tí hromotĺci, čo mu teraz dávali zabrať, mu raz budú tak maximálne nosiť drinky, alebo si pýtať päťdesiat centov za umytie okna. Schlomo chcel byť vynálezca, priekopník, niekto, kto tomuto svetu niečo dá. So smiechom na perách hovoril, že vymyslí bravčové, ktoré môžu jesť aj židia, aby do Mekáča nemusel chodiť len na tajňáša.

So Schlomom som chodil aj na strednú a tam už nás šikanovali oboch. Jeho kvôli menu a národnosti, mňa kvôli tomu, že som bol jeho kamoš a mal som provokačný ksicht. Pľuli nám do tvárí, splachovali nám hlavy do hajzlov a vlastné úlohy sme nemali porobené, lebo sme úlohy museli robiť celému školskému futbalovému tímu. Mňa to sralo celkom slušne, no Schlomo ma neustále upokojoval, aby som sa nebál, že sa satisfakcie dočkáme. Dočkali sme sa. Schlomo v maturitnom musel vypracovať ťahák na maturitu pre celý futbalový tím. Každému personalizovane, aby sa nedalo povedať, že to odpisovali. Schlomo tak aj spravil, no po svojom. Každému do ťaháku napísal len sprostosti a keďže futbalisti rozhodne nie sú známi ako myslitelia, ani si to neprečítali. Nikto z nich písomnú maturitu neprešiel. Po zverejnení výsledkov prišli za Schlomom s prosíkom, aby im pomohol, lebo inak nespravia ani ústnu a nevezmú ich na výšky. Schlomo prikývol, no od každého zinkasoval štyri kilá. Ústna maturita prebiehala tak, že futbalista mal malinké bluetooth slúchadlo a odpovedal to, čo mu Schlomo poradil. Dokopy na tom Schlomo zarobil nejakých šesť litrov. Polovicu mi dal a polovicu si nechal. Povedal, že si za to konečne kúpi poriadny počítač. Po maturite nás to oboch zavialo na opačné konce sveta. Ja som išiel stopom po Európe, Schlomo odišiel študovať informačné technológie do Izraela. Stretli sme sa až na stretávke po desiatich rokoch od maturity.

Prebiehalo to, ako zvykne prebiehať väčšina stretávok. Mamićky sa ožrali ako prvé. Ivona stála na stole, tancovala a s jukeboxom spievala hit od Bonnie Tyler.
„I really need you tonight… ty bastard.“ Vzlykala. Chlap ju nechal kvôli o dva roky staršej kolegyni. S dvomi malými deťmi. Väčšinou je kokot chlap. V tomto prípade nie. Ivona bola už na strednej manipulatívna sviňa a po pol litri vína z nej vyšlo, že kým bola so svojim chlapom, vyjebala polku Bánoviec, kam sa teraz presťahovali. Hmm, pani doktorka. Živý príklad toho, že dosiahnuté vzdelanie nie je zárukou inteligencie.

Spolužiak Miloš prišiel aj s partnerom. Tak nejak sme to všetci čakali. Jeho prehnaná maskulinita na strednej a smiatie sa z gayov, boli jasným znakom potlačovanej latentnej homosexuality. Všetko v pohode, len z nejakého dôvodu máchal pokrčenými rukami ako šestnásťročná čajočka na diskotéke, keď afektovaným hlasom úplného eunucha hodnotil oblečenie každého zo zúčastnených. Treba uznať, že je to dlhá cesta od predplatného Bushcraftu a Muscle and Fitness.

Triedna by prišla, keby mohla, no nemohla. Týždeň dozadu umrela. Úplne debilne. Pošmykla sa v sprche a rozbila si hlavu o batériu.

Prišiel aj Schlomo. Zvítali sme sa našim starým podaním ruky. Pamätal si ho. Ostatne, pamätal si všetko.
„A pamätáš si, ako sme museli presedieť v kandliach tri hodiny, kým nás tí tupí futbalisti prestali hľadať?“
„Pamätám. Aj na to, ako nás chytili, keď si sa musel ísť vysrať.“
„Ale no tak. Kamoši sme, ale srať pred tebou fakt nebudem.“
„Čo sa bojíš, že by som videl tvojho obrezaného vtáka?“
„A vraj ja som teplý!“ poznamenal spolužiak Miloš.

„Schlomo, povedz. Na čom teraz robíš.“
„Nemôžem. Robím pre Izraelskú vládu.“
„Ti jebe. A na čom?.“
„Nemôžem…“„Tak si daj ešte.“
Dal si. A nakoniec povedal. Všetci už išli domov, len my dvaja sme sa zostali rozprávať. Podopieral som Schloma. zdalo sa, že tie dvojité borovičky, čo do seba nalúpal, neboli úplne košér.
„Pracujem na editovateľnej alternatívnej virtuálnej realite.“
„Čo kurva? Rozumiem každému slovu zvlášť, ale spolu im nerozumiem vôbec.“
„Donesieš ma domov, spravíš mi vyprošťovák a ukážem ti.“
Prišli sme k nemu a spravil som mu vyprošťovák. Magnézium s vodkou. Bolo to hnusné ako hovno z nutrie, ale už na strednej nám to vždy zvyklo spoľahlivo pomôcť. Pomohlo aj dnes. Napil sa a v momente sa išiel vygrcať na hajzel. Po polhodine vyšiel von, utrel si tvár, odgrgol si a ukázal na dvere.
„Vojdi do spálne.“
„Fakt?“
„Nebuď debil, mám tam trenažér.“

Spálňa pozostávala z matracu, deky, vankúša, asi dvadsiatich rôznych počítačov a fľaše borovičky. Od stredoškolských čias sa toho u Schloma moc nezmenilo. Prehrabával sa v kábloch. Vytiahol z nich dve helmy so stiahnutým čiernym plexisklom cez oči.
„Daj si to na hlavu.“
„Naozaj? Budem vyzerať jak idiot.“
„Na to nepotrebuješ túto fasa helmu. Chceš vedieť, na čom pracujem, alebo nie?“
„Chcem.“
„Tak si to daj na hlavu a nebrbli.“
Nasadil som si tú helmu na hlavu.
„Dobre, teraz sa nehýb, musím ti pichnúť nanobota.“ Skôr ako som stihol protestovať, čosi ma uštiplo do ruky. Asi injekcia.
„Keď poviem teraz, zhlboka sa nadýchni, vzduch tlač do bránice a vydýchni, až keď ti poviem. Oči otvor, až keď vydýchneš. Nezľakni sa, iniciácia býva nepríjemná.“ Niečo naťukal do počítača. „Pripravený? Jedna, dva, tri!“
Schlomo sa pomýlil, nepovedal teraz a mne vyrazilo z pľúc všetok dych, hneď potom, ako to spustil. Nový vzduch sa mi nabrať nepodarilo, tak som okolo seba mával rukami, aby to stopol. Schlomo ma však ignoroval, len som počul, že ujúka, ako dievčatá na horskej dráhe. Trvalo to asi minútu. Potom som klesol na kolená, dogrcal sa, no oči som stále držal zavreté.
„Už ich otvor more, je to bezpečné.“ Smial sa zo mňa Schlomo.
„Isto. Tak ako, keď si hovoril, že povieš teraz a potom si odpočítaval?“
„Ach, kurva… sorry, to tá borovička.“ Zamrmlal „Otvor oči.“
Otvoril som oči. Zrazu sme stáli podvečer v nejakom lesíku. Naokolo voňalo ihličie, pred nami bola lesná cesta, po ktorej pravdepodobne pravidelne jazdili autá , lebo vblate boli vyjazdené koľaje. Oproti cez cestu na chvíľu vystrčila hlavu srnka, no okamžik po tom, zmizla v húštinách.
„Vitaj v editovateľnej virtuálnej realite.“

„Editovaná virtuálna realita, je, neskromne povedané, môj vynález. Nanobot, ktorého som ti pichol je prisatý na tvojom mozgu a stimuluje ti ho informáciami vysielanými z počítača, ktoré si ty vizualizuješ na displeji helmy, ktorú máš na hlave.“
„Wtf. Ešte pred chvíľou som bol v tvojej spálni. Potom som sa dogrcal ako šteňa a zrazu som niekde v prírode.“
„Stále sme v mojej spálni a je dosť pravdepodobné, že si sa dogrcal aj naozaj. Každopádne, celá vizualizácia trvá v reálnom čase len pár sekúnd, hoci sa ti bude zdať, že sme tu hodiny.“
„Ako sa ti to podarilo?“
„Nebudem ťa obťažovať podrobnosťami, povedzme, že ked má génius ako ja dostatok prostriedkov, motivácie a kľudu, príde na neobyčajné veci.“
Spoza zákruty sa vynoril kôň. Na koni sedela po zuby ozbrojená žena a za ňou išlo rovnako po zuby ozbrojených niekoľko desiatok chlapov v brnení. Niesli aj nejaké tmavomodré zástavy s čímsi na nich, no nedalo sa rozoznať, o čo ide.
„Celé to funguje tak, že do programu zadáš, čo chceš vidieť a program nejakú dobu po celom internete vyhľadáva vstupné dáta. V online knižniciach univerzít a múzeí celého sveta, prezerá, vyhodnocuje, dokonca dokáže porovnať rôzne dobové historické spisy a rozhodnúť sa, ktorý je pravdepodobnejší. Na základe toho ti tento program dokáže vytvoriť vizuálizáciu akejkoľvek historickej udalosti vo virtuálnej realite.“
Zmohol som sa len na „Wau“
„Fasa, že?“
„Nikdy som nič podobné nevidel.“
„Ani si nemohol. Si len tretí človek na svete, ktorý má možnosť to vidieť.“
„Takže akú historickú udalosť sledujeme?“
„Zajatie Jany z Arku Burgunďanmi, ale nie sme tu kvôli sledovaniu histórie.“
„A kvôli čomu?“
„Sme tu kvôli tomu, aby sme zistili, čo by sa stalo, keby sa Jane z Arku nesplašil kôň.“
„Len jedna vec, Schlomo.“
„No?“
„Volajme ju prosím Johanka. Je to strašne lol.“

Keď bola kolóna asi sto metrov od nás, z lesa na oboch stranách vyleteli šípy. Dvaja obrnenci padli na zem. Salvu nasledoval výpad Burgunďanov. Boli v presile, no to sa ukázalo byť nepodstatné. Johnanka z Arku namierila svojho koňa oproti nim, popchla pätami do cvalu, vytasila obrovský meč. Ani nebolo vidno, ako rýchlo ním zamávala, no štyria Burgunďania spadli zo svojich koní bez hlavy na zem. Ďalší dvaja na ňu skúsili zaútočiť tiež, no dopadli rovnako. Nestihli sa ani zahnať mečmi. Poslední dvaja sa dali na útek. Jedného Johanka dobehla a hlavu mu čistým sekom odsekla zozadu. Posledný bol pár metrov pre ňou a cváľal preč, chytila svoj meč ako oštep, hodila ním a unikajúci Burgunďan sa zrútil mŕtvy k zemi, lebo ho zasiahla tak, že mu prešiel celou hlavou až tak, že hrot prerazil čelo. Zoskočila z koňa, vytiahla z mŕtvoly Burgunďana svoj meč a obzerala sa po bojisku. Asi tridsať metrov od nej zvádzala jej družina boj na život a na smrť s druhou časťou Burgundských útočníkov. Otočila koňa a cvalom sa bleskovo dostala nenávideným nepriateľom do chrbta. Do cesty sa jej postavil kapitán. Už na pohľad aspoň dvakrát taký veľký, ako ona. Cvalom sa rozbehol, s úmyslom na ňu zaútočiť. Vydrbala s ním. Počkala a keď bol na dosah, obojručným seknutím odsekla koňovi hlavu. Kapitán si pri páde dolámal väzy. Keď zvyšní Burgunďania uvideli padnúť kapitána, začali odhadzovať zbrane. Johankina družina ich začala zväzovať.
„Dobre. Nesplašil sa jej kôň, nezajali ju.“
„Nie a ona zo zvyšných Burgunďanov vytiahla meno ich veliaceho dôstojníka. Vyčíhala si ho a uniesla. Zistila, že to nebol dôstojník, ale anglický diplomat a že jej únos dohodli Anglický kráľ, Francúzsky kráľ a pápež, lebo sa stala príliš obľúbenou a nepohodlnou pre každého z nich. Mali v úmysle ju upáliť na hranici, ako už vieme z dobových prameňov.“
„Predpokladám teda, že ju neupálili.“
„Nie.“ Schlomo luskol prstami.

Scéna virtuálnej reality sa zmenila. Boli sme na námestí nejakého stredovekého mesta. Sedeli sme na streche nejakého meštianskeho domu. V strede námestia stálo veľké drevené pódium, na ktorom sedeli spútaní traja muži, hlavy položené na špalkoch. Pred nimi stála s mečom v ruke Johanka a voľačo rozprávala. Bola o čosi staršia a o čosi zjazvenejšia, Johanka z Arku.
„Janu, teda pardón, Johanku, mierne povedané nasralo, že sa jej chceli zbaviť. Doteraz bola jej snaha o Bohu a o slobodnom Francúzsku. Keďže ju však zradil kráľ, aj pápež, začalo to byť osobné.“
„A čo sa teda stalo?“
„Do dvoch mesiacov zorganizovala najväčšie povstanie sedliakov, aké kedy Európa videla. Pre jednoduchý ľud bola poslom božím, svätá žena. Pápež bol ďaleko a kráľ bol kráľ len kvôli krvi. Začala medzi pospolitým ľudom hlásať ideu rovnosti pred bohom a pred svetským súdom. Pridali sa takmer všetci, čo nemali modrú krv. Sľúbila im mier  blahobyt, ak s ňou vyjdú do boja. A oni s ňou išli radi. Nikdy neprehrala žiadnu bitku.“
„Vau. Tomu sa hovorí butterfly effect. Asi s nimi všetkými vytrela podlahu.“
„Presne tak. Tí traja, čo čakajú na popravu, sú Anglický a Francúzsky kráľ a pápež. Najprv sa spojili proti nej len pápež s Dauphainom Karolom. Ich žoldnierske armády zmietlo zo zeme skoro pol milióna cepov a  vidlí. Do roka obsadila Rím, no králi a pápež zdrhli do exilu  do Anglicka. Najprv to skúsila po mori, no neuspela. Rozhodla sa vykopať tunel. Vidly a cepy sa zmenili na čakany a lopaty a o sedem rokov prerazila skoro miliónová armáda tunel do Anglicka popod La Manche. Dobyť britské ostrovy jej trvalo len tri mesiace. Všetkých troch zajala, doviezla do Paríža a o pár chvíľ ich popraví.“
Asi o tri sekundy zasvišťali vzduchom tri seknutia mečom a na drevenú podahu pódia dopadli tri korunované hlavy.
„Mimochodom. Táto udalosť, sa nazýva „pád korunovaných… ehm… chujov“. V ďalekej budúcnosti bude tento výjav aj na päťdesiateurových bankovkách.“
„Vau. Tak to bola riadna haluz, brácho. Díky, že si mi to ukázal.“
„Stále nekončíme.“

Scéna virtuálnej reality sa znovu zmenila. Boli sme vo veľkej sále, osadenstvo rozprávalo po španielsky. Na prvý pohľad to vyzeralo, že sú šľachtici. Viedli o niečom vážnu diskusiu.
„Kde sme teraz?“ opýtal som sa Schloma.
„V budúcom Španielsku. V Európe sa sformovala proti Johanke koalícia panovníkov. V podstate všetci boli proti nej. To čo spravila s pápežom a anglickým a francúzskym kráľom ich veľmi vystrašilo. V tejto dobe už Johanka nechcela žiadnu ďalšiu vojnu. Len kľud. No, ako to už býva, ostatní králi, kniežatá a podobní, mali iné plány.“
„A o čo ide v tomto výjave?“
„Predstsavitelia Aragónska a Kastílie sa dohodli na spojení kráľovstiev, aby boli spolu silnejší. Pozeraj, akurát podpisujú dekrét.“
Šľachtici stáli v rade a postupne dekrét podpísali všetci. Potom pozdvihli čaše, napili sa a po chvíli sa začali dusiť, aby po pár sekundách do jedného padli mŕtvi k zemi.
„Čo sa tu kur*a stalo?“
„Jed.“ odpovedal Schlomo „V tejto dobe mala Johanka medzi ženami v celej Európe veľmi veľa sympatizantiek. Symbolizovala ženskú silu a nezávislosť. Veci, ktoré boli ženám mužmi odopierané tisícročia. Táto otrava španielskej šľachty bola len jednou z mnohých podobných akcií. Ženy pocelej európe otrávili svojich „pánov“. Kráľov, kniežatá, takmer celá európska šľachta padla v priebehu asi troch dní. Žiadna ďalšia vojna sa v Európe nekonala.“
„A po smrti Johanky?“
„Divaj.“

Scéna sa zmenila na aukčnú sieň. Licitátor akurát dražil obraz nejakej ulice. Celkom obstojný.
„Sme v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a práve sledujeme dražbu najdrahšieho obrazu v histórii. Predal sa za rekordné tri milióny dolárov.“
„Vau. Nejaký Picasso?“
„Skoro, Adolf Hitler.“
„Ale choď do riti.“
„Vysvetlím. Johanka z Arku vytvorila medzi ženami v celej Európe kult feminizmu a pacifizmu. Akonáhle hrozilo, že na kráľovský, alebo iný šľachtický stolec zasadne despota, stala sa mu nehoda. Zapríčinená nejakou ženou, alebo ženami z jeho okolia. To spôsobilo napríklad to, že v Európe od storočnej vojny nebola žiadna ďalšia vojna. Už nikdy.  Johanka dokonca zrušila cirkev. Nie kresťanstvo, len cirkev. Vedecký pokrok vďaka tomu napredoval míľovými krokmi. Prvý spaľovací motor sa objavil v sedemnástom storočí, prvé lietadlo v osemnástom a na začiatku dvadsiateho storočia už existovali počítače, ktoré by sa dali prirovnať k 486kám.“
„Ok, Tak Hitler je maliar. Čo taký Mussolini?“
„Mussolini je homosexuálny herec a aktivista v Taliansku. Preslávili ho pochody ružových košieľ.“
„A Stalin?“
„Stalin sa v sedemnástich obesil kvôli nešťastnej láske.“
„Tak mi ešte povdedz, kde by sme boli v roku 2020.“
„Tu.“

Virtuálna realita sa znovu zmenila. Všetko bolo ako zo scifi filmu. Autá lietali, ľudia mali špeciálne okuliare, v ktorých mali už na pohľad augmentovanú realitu. Niečo ako google glasses, len vyzerali dobre. Všade bola zeleň, všetko bolo upravené.
„Tak to by sme si teda polepšili, dpč. To je na celej zemi takto?“
„Áno, až na to, že nie sme na zemi.“
„A kde sme?“
Schlomo ukázal smerom naľavo od seba. Na obrovskú sochu kozmonautky a kozmonauta. Na plakete pod nimi stálo:
Na pamiatku a počesť priekopníkov kolonizácie Marsu, obyvatelia stanice Mars 2
„V roku 2020 sme už dvadsať rokov po úspešnej kolonizácii Marsu. Do pár rokov budú kolonizované aj mesiace Jupitera.“
„Nechápem. Toto všetko by bolo inak, ak by sa Johanke z Arku nesplašil kôň?“
„Toto a oveľa viac. Ale to niekedy inokedy. Ideme?“
„Brácho, ani neviem či chcem. V reálnom svete som dogrcaný. Hádam to už aspoň vyschlo.“
„V reálnom čase sme boli preč dve sekundy. Ledva ti to dopadlo na košeľu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Pohle

Som chudobník, prekladateľ, stand up komik, administrátor FB stránky Málo Cynizmu na toto mesto 3.0 a cynik.