Denník N

Spoveď jedného otca – občianska neposlušnosť ako krajné riešenie

Čo sa stane, keď rodič prežije vlastné dieťa a pritom to dieťa stále žije? Čo keď Vaše dieťa sa Vás bojí? Čo keď Vaše dieťa volá svojho otca ujo a slovom „prepáčte“ sa ospravedlňuje za svoje pocity? Čo keď sociálno-právna ochrana Vášho dieťaťa štátom v prípade potreby zlyháva a je určená len tým „vyvoleným“? A čo keď je to len zlý sen… Čo keď jediné riešenie je občianska neposlušnosť voči štátu v hraničných medziach vernosti zákonom štátu?

Poznámka (25/03/2020): text je reakciou na pravdivé udalosti, ktoré sa udiali medzi májom 2018 a októbrom 2019 a nesúvisí s aktuálnou pandemickou situáciou. Dobrovoľná karanténa mi len dala príležitosť zatriediť si myšlienky, vysporiadať sa s nimi a nájsť cestu za svojim cieľom – dcérkou. Všetky nasledujúce aktivity budú zrealizovateľné z pochopiteľných ľudských dôvodov až vtedy, keď sa súčasná kritická situácia podarí dostať pod kontrolu. Za prípadné uvedenie v omyl sa úprimne ospravedlňujem.

 

Byť rodičom je najťažšie a najzodpovednejšie povolanie a je osudom človeka, ako cítiacej a mysliacej živej bytosti. Rodina je základnou bunkou spoločnosti.

Byť matkou a otcom je to najkrajšie a najvzácnejšie, čo môže muž pre ženu a žena pre muža spraviť. Do týchto rolí sa nerodíme, nimi sa stávame a neprestajne sa v nich a z nich učíme po celý náš život. Úlohou matky je vytvoriť domov, miesto, kde sa bude cítiť rodina dobre, slobodne zdieľať vlastné pocity, emócie, myšlienky a túžby, miesto, kde sa formuje človečenstvo. Úlohou otca je vytvoriť domov, bezpečné miesto, ktoré bude mať dostatočne silné základy, aby v ňom rodina prečkala bez strachu nejednu búrku,  ktorej budú čeliť. Miesto, kde keď sa má rodina pozrieť do zrkadla, ktoré v ruke drží, nebudú sa báť tak učiniť, lebo v ňom uvidia zdravú sebareflexiu a tvár, ktorá sa formuje v harmónii a empatickej komunikácii medzi matkou a otcom a medzi ženou a mužom.

Byť ženou a mužom je dar i prekliate zároveň, s ktorým sa rodíme a ktorého základné črty sa nemenia po celý náš život. Svet muža a ženy, ktorý nás spája i oddeľuje zároveň, je dynamický, dáva nášmu bytiu zmysel, ale aj beznádej. Úlohou ženy je vedieť narábať s energiou, ktorá v nej je, energiou, ktorá dáva život, ale ho aj berie. Energiou, ktorá pretvára a formuje na novú entitu výbojnú silu, ktorá v nás mužoch je. Energia, ktorá jej svet robí bezpečne živelným, emočným a plným neustále rodiacich sa citov a prebiehajúcich pocitov. Úlohou muža je vedieť narábať s energiou, ktorá v ňom je, energiou, ktorá dáva život, ale aj zabíja. Energiou, ktorá nám dáva silu tvoriť nové veci, bojovať, budovať svet okolo nás a pretvárať hmotu na novú entitu. Energiou, ktorá náš svet robí jasným, zrozumiteľným, teda pochopiteľným a plným jednoznačných odpovedí áno, nie, ale nie plným slov „neviem“ na otázky, ktoré nám život dáva.

Byť mužom som si nevybral, ale som vďačný svojim rodičom a matke prírode, že to tak zariadili. Byť otcom bolo moje slobodné, vážne a jasne zrozumiteľné rozhodnutie. Dieťa je darom, ktorý mi umožnila jej matka dať. Domnievam sa, že nie rodičia, ale detí si vyberajú rodičov, ktorým prídu na svet. Dcérka mi zachránila život a dala mu zmysel, aby som sa postavil na nohy, vstal z prachu, bolesti, sebaľútosti a začal bojovať za seba, za nás, za človečinu, ktorá sa z nás vytráca. Človek človeku sa stáva vlkom, vytráca sa vzájomná úcta, rešpekt a pokora k životu a matke prírode.

Svoju ženu som spoznal v čase, keď kríza mojej osobnej identity, integrity a životných hodnôt vrcholila. Ako veľmi citlivá introvertná osobnosť som sa nevedel vysporiadať s tým, ako vnímam svet okolo seba, ľudí ako sa k sebe navzájom správajú a ako spoločnosť a inštitúcie, ktoré sme si vytvorili, zničili život mnohých členov mojej rodiny. Som zásadový, húževnatý, silne hodnotovo orientovaný a zodpovedný človek s vysokou mierou osobnej integrity, ale aj tvrdohlavý, emočný a nepoučiteľný :-)

Mojim prarodičom štát vzal pôdu, živobytie a veľmi skoro aj ich vlastné životy počas kolektivizácie hospodárstva v 70-tych rokoch 20. storočia. Mojim starým rodičom štát vzal domov, rodinné väzby, úctu k rodnej hrudi a prírode, keď sa museli presťahovať do cudzieho prostredia industriálnych miest za prácou. Mojich rodičov vystavil štát neúmernému tlaku spoločenských zmien v 80-90tych rokoch 20. storočia, ktoré viedli, pravdepodobne štátom, nariadenej popravy môjho starého otca v 90-tych rokoch 20. storočia a likvidácii medziľudských vzťahov vo vnútri našej rodiny a medzi jej rodinnými príslušníkmi. Pripravil ma tak o detstvo, keď som musel v jedenástich rokoch dospieť a keď som skoro prišiel o vlastný život o dvadsať jeden rokov neskôr. Minulosť mi už nik nevráti, som s ňou už vysporiadaný.  S prítomnosťou sa dokážem popasovať, ale nedovolím, aby mňa alebo naše dieťa pripravil o budúcnosť.

Veril som nášmu spoločenskému systému a pravidlám, ktorými sa máme riadiť. Lenže sústreďujeme sa na riešenie a liečenie dôsledkov a nie príčin. Častokrát pre stromy nevidíme les, aj keď sa to môže javiť ako klišé. Moja osobnosť a identita sa ešte len formovali a podľahli silnejšiemu tlaku väčšinovej spoločnosti do okamihu príchodu nášho dieťaťa na svet. Bolesť v duši, ktorú som rokmi prežíval,  silnela z roka na rok ako som dozrieval a kompenzoval som ju lekármi a nimi predpisovanými liekmi. Časť z nich vytvárala závislosť na ich účinnej látke. To vyvrcholilo dávkovaním liekmi, ktoré moje telo nezvládlo. Vypovedalo poslušnosť, skolaboval som a bol som v bezprostrednom ohrození života.

Na vysporiadaní sa so svojou iatrogénnou závislosťou (spôsobená lekárom) som sa ocitol v nemocnici v čase, keď moja žena priviedla na svet naše vytúžené dieťa. Po návrate z nemocnice, toho času bez práce, som sa počas svojej práceneschopnosti doliečoval u ženinej rodiny, kde sme spolu dočasne prebývali. Na čo ma ale doktori v nemocnici nepripravili a neupozornili boli abstinenčné príznaky. Do prvého polroka života dcérky som musel zápasiť s myšlienkami na spáchanie samovraždy. Nedokázal som vstať z postele a nieto byť oporou svojej žene a dieťaťu. Súhrou sledu najrozličnejších udalostí, nedorozumení, konfliktov, rodinných konštelácii, neporozumenia a nepochopenia povahe a podstate mojej „choroby“, na ktorú som sa aktuálne „liečil“, som sa rozhodol odísť z miesta, kde žila žena s dcérkou a postaviť sa na vlastné nohy. Uvedomil som si, že keby som zostal, tak by som to neprežil a to doslova. Dieťa potrebuje svojho otca a mužský vzor a nemohol som dopustiť, aby oň prišlo.

Od môjho odchodu z tohto prostredia som si postupne vytvoril dostatočne pevnú pôdu pod nohami, aby som mohol svojej rodine vytvoriť bezpečný domov. Nedokázali sme však so ženou nájsť opätovne cestu k sebe. Keďže som cítil, že svoje obe ženy života strácam, začal som hľadať spôsob, ako aspoň byť so svojou dcérou, nie z pozície návštevníka, ale otca, rodiča, muža. Nie vždy to boli správne spôsoby, časť z nich ľudsky ľutujem, ale nevedel som nájsť spôsob, ako sa vysporiadať s pocitom zúfalstva a silnejúcou bolesťou. Pocit, akoby Vám pomalinky a postupne vyberali jednu z dvoch obličiek a vy sa musíte naučiť žiť s tým. Snažíte sa bolesť potlačiť. Človek časom zistí, keď si na bolesť napokon zvykne, že sa nedá žiť s pocitom, že Vám niečo chýba.

Preto som sa rozhodol o svoje rodičovské práva bojovať spôsobom, ktorý sme si na to v spoločnosti vytvorili, keďže svoje rodičovské povinnosti, aj keď v obmedzenom režime, si plním. Išiel som do tohto rizika aj napriek tomu, že povahou súdu je súdiť, kde sa jedna strana stáva víťazom a druhá porazeným. Rodičia a ich detí nemajú mať víťazov ani porazených, ale svojich otcov a mamy.

Momentálne som na PN-ke, pretože sa nedá bojovať na viac ako dvoch frontoch za dcéru, za domov a zároveň spĺňať zodpovedne záväzky a očakávania zamestnávateľa. Príjmy z PN-ky a invalidný dôchodok mi nepokrývajú režijné výdaje a žijem tak z úspor.

Mojimi jedinými požiadavkami, s ktorými sa budem obracať na kompetentných je, aby mi bol umožnený styk so svojou dcérou, ktorý ma nestavia do roly návštevníka v jej živote, ale jej otca, rodiča a sprievodcom na ceste životom. V neposlednom rade budem žiadať, aby finančné a spoločenské náklady, ktoré mám znášať, neboli stanovované vo výške, ktorá mi neumožní vytvárať dostatočne pevnú pôdu pod nohami, aby som dal svoje zdravie do najlepšieho možného stavu, dokázal vybudovať dostatočne stabilný a bezpečný domov pre svoje dieťa a zabezpečiť jej budúcnosť v najširšom zmysle slova. Domnievam sa, že práve otec a matka vedia najlepšie, čo dieťa potrebuje a nie je možné, aby sa tieto potreby uniformne paušalizovali treťou stranou.

Jedine bezpečným domovom, zdravým rodinným prostredím a vzdelaním dokáže človek prekročiť svoj vlastný tieň minulosti, pochybností z prítomností a obavy z budúcnosti. Nechcem prísť o toto právo otca, muža a cítiacej ľudskej bytosti.

Verím v prirodzenú autoritu a múdrosť ľudí, nie v tú inštitucionálnu a podmienenú monopolom násilia. Zostáva mi tak už len jediné riešenie – občianska neposlušnosť voči štátu v medziach vernosti zákonom štátu v zmysle článku 32 základného zákona nášho štátu, Ústavy SR.

S úctou sa porúča otec s nádejou…

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.