Ako prežiť

Nijako nám túto skutočnosť neuľahčuje doba v ktorej máme pocit, že žijeme v bezpečnom svete, v ktorom nám nič nehrozí. Máme pocit, že svet a všetko v ňom je spútané a že všetko je na náš povel. Žijeme si vo svojom svete, máme svoje stereotypy a nie sme zvyknutí prepnúť do stavu, kde nič nie je nemožné a nič nie je isté a treba zvažovať všetky + a -. A potom sa vyberieme do prírody, mimo náš bezpečný svet a ľahko sa dostaneme do problému.

Témou dnešného článku je ako prežiť. Konkrétne kniha od Laurenca Gonzalesa pod názvom Umenie prežiť a s veľavravným podnázvom: kto, prežije, kto zomrie a prečo. Gonzales značnú časť svojho života zasvätil skúmaniu príbehov ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch a následne buď prežili, alebo zomreli. Zameral sa na skúmanie toho, čo sa stalo a prečo. A na základe toho napísal knihu, ktorá pomáha prežiť v ťažkej situácií, ale aj vyhnúť sa takej situácií. Tak poďme na to :).

Hneď na úvod treba povedať, že k nešťastiam vždy dochádzalo a aj bude. Príroda je natoľko nespútaná a ľudskou činnosťou narušená, že nikdy nemáme istotu, čo sa stane a ako sa bude vyvíjať dej. A tak je to dobré. Učí nás to pokore a zároveň k rešpektovaniu vlástných síl. Ale učí nás to aj doceniť silu výzvy a nepreceňovať to, čo nás čaká. Každé dobrodružstvo sa spája s rizikom, že už sa nevrátime. A ak sa tak stane, nemusí to znamenať, že sme niečo podcenili, či zanedbali. Je to riziko spojené s divočinou a bez toho by nebolo možné hovoriť o dobrodružstve. Jednoducho, to už k tomu patrí. To riziko môžeme zmenšiť, alebo zvýšiť. Hlavne sa však treba vyhnúť konaniu, ktorým si o nešťastie priam koledujeme…

Problém je bližšie, než sa zdá…

Niekoľko príbehov hneď na začiatok. Tak trochu korešpondujú aj s našimi príbehmi…

Kúpil som si letenku k moru. Chcel som hneď po prílete vybehnúť z hotela a vrhnúť sa do mora. Prešiel som okolo veže s plavčíkom. Spýtal som sa ho, aká je voda. On sa zahľadel. A spustil: vidíš tam tú pokojnú vodu? Ak pôjdeš tam, budeš ok. Ak nepôjdeš ďalej ako 10 metrov od brehu. Potom by ťa prúd odviedol ďaleko od brehu. Rozhodne sa vyhni tej spenenej vode – ukazoval tam, kam som sa ešte pred chvíľou chcel hodiť. Je tam silný prúd, hneď ťa schytí a potom ťa hodí o skalu a doláme ti kosti… Ako málo chýbalo… Plavba v mori je iná, ako plavba v bazéne a každé pobrežie má svoje nástrahy…

Tento príbeh je spojený s jazdou na snežnom skútry. Je to čoraz viac populárne aj u nás. Partia sa vybrala na hory, Nerešpektovala lavínové nebezpečenstvo. Možno si mysleli, že varovanie je prehnané. Možno mali skúsenosť s jazdou na skútri a mysleli si, že sami dokážu odhadnúť riziko. Možno si ich podmanila sila motora. A možno zábava spojená s istrým strachom – čo by sa mohlo stať, im prišla vzrušujúca. Keď však utrhli lavínu, už nebolo cesty späť. Nebezpečenstvo spojené s lavínami treba rešpektovať. Či ste na skútry, alebo na lyžiach… Spravidla toto riziko vyhodnocujú ľudia, ktorí tým žijú… Preceňovanie síl Vás z problému nedostane…

Tretí príbeh je spojený s lyžovaním. Aj u nás je populárne odskočiť si na pár hodín zalyžovať, ako by ste zišli len o poschodie nižšie… V tomto príbehu si muž išiel zalyžovať. Išiel na ľahko, len na pár hodín. Výbava prakticky žiadna, veď len pôjde hore dole a stále dokola. A prakticky žiadna znalosť o teréne a prostredí. Veď civilizácia J. V tomto prípade sa prihnal vietor. To sa ľahko môže stať. Mohol počas lyžovania zísť z cesty, prípadne kvôli inému lyžiarovi (v snahe vyhnúť sa kolízií) opustiť trať. V tomto prípade sa pomerne ľahko a rýchlo ocitol „mimo“. Bez telefónu, vody, teplého oblečenia (na noc), zápaliek a jedla. Tú noc kým natrafil na človeka prežil. Získal len pár omrzlín. Niektorí však neprežili. Stačilo tak málo… Ako ľahko sa dostaneme do problému. Stačí zísť z cesty…

Aj tu u nás sú bežné túry, narastá počet turistov v horách a aj výjazdov horskej služby. Nie je to len o výbave, hoci stále v Tatrách stretávam ľudí v teniskách… V tomto prípade sa muž vybral na túru. Išiel do neznámej oblasti a bez kompasu a mapy. Nesmejte, v Tatrách som takých stretol veľa! Ako tak si pamätal cestu, ktorú prešiel. Mal pred sebou víziu vrcholu, kam sa chcel dostať. A niekedy medzi tým sa „stratil“. Tým že sa stratil, nevedel nájsť cestu späť, ale ani nájsť cestu, ktorá by ho bezpečne priviedla do ciela. Ocitol sa akoby nikde. Pokúsi sa vrátiť, alebo bude hľadať cestu na vrchol? V tomto prípade sa pokúsil dosiahnúť vrchol a pritom zišiel do inej rokliny. Prežil, ale veľa nechýbalo.

K ďalším adrenalínovým aktivitám, ktoré Vás môžu stáť život patrí horolezectvo. V tomto prípade išlo o výstup šiestich ľudí, ktorí si dobre premysleli ako to urobia. Dokonca si nacvičili aj postupy v prípade, že by sa niekto  dostal do problému. Boli naviazaní na lane a kľúčom bolo, aby prvý z nich nespadol (a nestrhol ostatných). A presne to sa nakoniec stalo. Jeden strhol ostatných a väčšina neprežila. Čo mohli urobiť inak? Niekedy odpoveď nie je jednoduchá. Problém sa zrodí v čase a čeliť mu možno, len ak ho spozorujeme a správne zareagujeme. Lenže málokedy si to všimneme a ešte menej často vieme, čo vtedy urobiť.

K všetkým vyššie spomenutým aktivitám, ale aj k hocijakým iným, treba povedať jednu vec. Nestojí to za to. Možno ste roky šetrili peniaze, aby ste sa dostali až sem. Možno je to posledná príležitosť a ďalšia bude až o rok. Možno sa bojíte, či Vás nevysmejú ak nedosiahnete cieľ. Nestojí to za to! Veľmi veľa nešťastí sa stalo preto, že sa ľudia neotočili, kým ešte mohli. Pokračovali v pláne za každú cenu. Akoby sa príroda mala prispôsobiť im. Skutočnosť je taká, že buď sa oni prispôsobia zmeneným podmienkam, alebo zomrú. Možno máte dobrú výbavu, možno ste priebežne sledovali predpoveď,možno máte veľa skúseností… aj tak je rozumné jednoducho sa obrátiť. Žijeme v spoločnosti, ktorá je zameraná na ciele, akoby nestačilo podať výkon a urobiť všetko (bez zbytočného riskovania). Ak ste sa pokúsili o výstup a z nejakého dôvodu sa to nepodarilo, nemusíte sa hanbiť. Práve naopak. Je to znakom zrelého človeka. Cintoríni sú plné hrdinov. :)

Pravidlá prežitia

Gonzales vo svojej knihe prináša niekoľko pravidiel.

Pred zážitkom si môžete natrénovať pár postupov. Čo urobíte keď… Ale môžu Vás prekvapiť nové skutočnosti a Vy budete musieť hľadať riešenie na mieste. K základným radám patrí, zistiť si čo najviac informácií o teréne, kde sa budeme pohybovať a nebáť sa zmeniť program, prípadne pokúsiť sa dosiahnuť cieľ inak – možno dlhšou trasou, ale bezpečnejšou… Nepristúpiť k aktivite, ako k nemennému plánu. Okolnosti sa menia a my musíme s nimi…

V situácií kedy treba zvážiť všetky + a – a dobre sa rozhodnúť, je dobré zachovať chladnú hlavu, rozhodnúť sa racionálne a nekonať impulzívne. O to viac, že to rozhodnutie sa už nemusí dať vrátiť späť a rozhodne o bytí, či nebytí. Ideme ďalej, alebo sa vrátime?

Tretie pravidlo nás vedie k poznaniu podstaty toho, čo budeme robiť. Ovládame teóriu tej aktivity? Vieme aké zákony tam fungujú? Prečítať si zopár príručiek, nemusí byť na škodu. Spomínam si na partiu, ktorá chcela prebrodiť rieku. Uviazali si lano okolo pásu. Pomerne skoro toho prvého stiahol prúd rieky. Prúd bol dosť silný na to, aby sa vďaka lanu ocitol pod hladinou. Prúd ho stlačil na dno a utopil sa. Ak by nebol uviazaný na lane, ak by sa udržal na hladine, mohol prežiť…

Tam kam sa chystáme, nie sme prví. Už tam bol kde kto, dokonca aj z nášho okolia. Hoci sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, zároveň platí, že sa treba poradiť s tými, ktorí tam boli. Dnes už je veľa miest, kde si možno prečítať aké to bolo, s čím bol problém, alebo na čo si dať pozor…

Nielen na špecializovaných portáloch je dostatok informácií o tom, aké sú bežné chyby a čo nerobiť, či robiť. Ak sa chystáme do terénu, nie je problém zistiť, aké nešťastie sa tam stalo a čo bolo príčinou. Niektore miesta sú zradné. A vyžiadali si už nejaké životy. Jedným z odkazov týchto nešťastí, to čo dodatočne im dáva cenu a zmysel je, že môžu zachrániť životy iných – ak sa poučia.

Buďte pokorní. O to viac, ak nejde o aktivitu, ktorej sa venujete. Ale aj keď sa jej venujete, aj vtedy treba byť pokorný. Veľa nešťastí sa spája s profesionálmi, ktorí jednoducho podľahli ilúzií, že sú moc dobrí a nič sa im nestane. V tomto prostredí jedno chybné rozhodnutie môže stáť život…

Toto pravidlo je veľmi ťažké. Už sme ho spomenuli a nezaškodí si ho znovu pripomenúť. V prípade že nastanú problémy, alebo dokonca ak si neveríme a máme obavy – treba sa otočiť a vrátiť sa. Mnohí to podceňujú, ale aj mentálna sila je dôležitá. Mnohí ľudia sa odpália mentálne. Fyzička by aj bola. Ale podľahnú strachu, panike, začnú konať skratovo, či impulzívne… Ak chceme podať výkon, musíme byť pripravení aj mentálne. A v prípade problému nevahať a vrátiť sa. Radšej cieľ dosiahnúť nabudúce, dokonca radšej ho nedosiahnúť, ako tam zomrieť… Zomrieť takýmto spôsobom nie je hrdinstvo, ale hlúposť!

Čo pomáha prežiť

Okrem týchto pravidiel si Gonzales u preživších všimol pár vecí, ktoré ich spájali a pomohli im prežiť.

Tou prvou je schopnosť vnímať realitu. Nech už je akákoľvek. Ak sa chceme dobre rozhodnúť, potrebujeme vedieť, ako na tom naozaj sme. Tu nám prifarbovanie, či rozprávky nepomôžu. Potrebujeme reálne zhodnotiť možnosti a nemať nereálne očakávania. Môžeme napríklad očakávať, že nás budú hľadať. Bolo by naivné si myslieť, že nás nájdu za hodinu a keby sme tomu verili, po hodine by sme boli sklamaní a po ďalšej by sme tomu prestali veriť…

Je prirodzené, že v prvej chvíli príde šok a následne hnev. Ale to musí prejsť. Nesmiete ostať stáť. Pamätám si na jednu haváriu lietadla. Samotný pád prežilo len pár ľudí. A z nich nakoniec prežil len ten, čo sa vybral do civilizácie. Ostatní čakali na pomoc a tá neprišla (jednoducho ich nenašli, chceli, hľadali a nenašli). Treba zachovať pokoj, reálne zhodnotiť situáciu, nepodliehať emóciám. Ak si dokážete zachovať humor, je to len veľké +

Aj keď sa situácia zmení, treba mať plán. Zhodnotiť situáciu, nájsť riešenie a ísť za ním. Jednoducho, karty boli rozdané nanovo a treba s nimi hrať! Plán, postup, cieľ a vytrvalo ísť za ním. Čo sa stalo, čomu predísť nabudúce, ľutosť nad situáciou, či sebaľútosť… to všetko dostane priestor pri teplom čaji na chate a s rumom. Možno to bude čaj s rumom bez čaju :).

V situácií ktorá nastala, nám celý postup môže prísť ako náročný a nedosiahnuteľný. Preto si ho treba rozdeliť na etapy. Teraz založíme oheň, potom postavíme stan, nájdeme niečo pod zub… Mať malé kroky a tešiť sa z dosiahnutia každého z nich. To je posilou pre vôľu.

Pomôže nám, ak zmeníme myslenie. Už ste niekedy robili niečo pre niekoho? Zažil som skupiny, kde všetci sa snažili z toho dostať pre jedného z nich. Obetovali sa pre neho. Inokedy sa ten jeden snažil dostať z toho pre toho, kto na neho vonku čakal. Pomôže ak si predstavíme, že vlastne niekoho zachraňujeme a že to robíme pre neho (aj keď sme to my sami). Tá  motivácia pomôcť niekomu dáva silu navyše. Koľkí záchranári hľadajú až do úplného vyčerpania – to je tá sila, ktorá môže rozhodnúť o prežití.

Zamestnať sa. Zamestnať sa dosť na to, aby sme nemysleli nad situáciou do ktorej sme sa dostali, čo by nám zobralo silu, ale zároveň tak, aby sme ostali pozorní a nestratili kontakt s realitou. Pamätám si na turistov, ktorí ešte neboli stratení, keď sa pustili do rozhovoru a keď sa dorozprávali zistili, že zišli a už nevedia kde sú a ako sa vrátiť…

Viera v človeka. Všetko to doteraz popísané je super, ale základom je viera, že to dáme. Odhodlanie. Ak prežijeme, môžeme veľa vecí zmeniť. Dokonca už nikdy nemusíme podniknúť takýto výlet. Môžeme sa polepšiť a stať sa lepším plavcom / turistom / horolezcom / lyžiarom. Ale dôležité je teraz. Musím, inak zomriem.

Mnohí ľudia ktorí prežili si odniesli rôzne zranenia. Mnohé by ich v bežnom živote ochromili a pripútali na lôžko. Tu napriek nim a napriek bolesti bojovali. Spomínate si na akčný film, kde hlavného hrdinu priebežne mlatia ako rešeto, aby napriek tomu bojoval a keď uspeje, potom si fúka rany a všetci sa čudujú, že prežil? Presne tento stav potrebujeme dosiahnúť :). Ani zlomenina či bolesť nie sú podstatné, ak môžete zomrieť. Nenechajte sa rozptýliť maličkosťami, ak môžete stratiť oveľa viac…

Napriek zaužívaným pravidlám ktoré platia, dôležité je nespoliehať sa na pomoc iných. Ako už vyššie bolo spomenuté, pomoc jednoducho nemusí prísť. Je to individuálne, ale vždy je možné urobiť niečo preto, aby sme sa z toho dostali sami. A nespoliehali sa na iných. Dobrým príkladom je príbeh Robinsona Crusoa. Jednoducho ocitol sa na ostrove. Nevedel kedy a či vôbec niekto príde. Musel si postaviť dom, zabezpečiť obživu, naučiť sa brániť a prežiť. Keď nakoniec pomoc prišla, bol relatívne v poriadku. Ale čo je najdôležitejšie, prežil!

Nevzdávať sa! Vždy je niečo, čo sa ešte dá urobiť a vymyslieť. Nenechať sa odradiť a bojovať. Okolnosti sa menia. To znamená, že sa môžu zmeniť k lepšiemu. Niekedy treba odolať pokušeniu a čakať. Ako keď v stanovom mestečku čakate na pekné počasie, aby ste následne urobili výstup. V tomto prípade niekedy je dobré urobiť si zázemie, zbytočne sa neunáhliť a počkať na správny okamih. Ak máte zásoby, nemusíte sa ponáhlať a v daždi hľadať záchranu. Ak ju nenájdete, budete zmoknutí a budete na tom horšie, ak by ste počkali kým prestane pršať… Zbytočne sa neunáhliť a čakať na vhodnú príležitosť… Predstavte si, že máte jednu jedinú svetlicu, ktorou môžete privolať pomoc. Dobre si premyslíte, kedy ju použijete…

Pár rád na záver…

Nakoniec je tu pár úlomkov z knihy, ktoré však rovnako môžu zachrániť život…

Podľa štatistík sa za nepriaznivej situácie skoro nikto nevracia. Je v tom istota prežitia a predsa sa neotočia…

Podľa štatistík 75 % ľudí zomrie počas 24 hodín. Najčastejšie na podchladenie. Stačilo by zamerať sa na zázemie a vytvoriť si dočasný domov v divočine. Ak teda nie je nevyhnutné napredovať.

Podľa štatistík si len 10 až 20 % dokáže v náročnej situácii zachovať chladnú hlavu a pokoj. Ostatní konajú buď pod vplyvom emócií, inštinktívne alebo samospádom…

Emócie sú dôležité, ale musia podliehať rozumu. Rozum je dôležitý, ale musí brať ohľad na emócie. Úspech tkvie v ich zladení, pričom rozum si zachová kontrolu… Ľudské pokolenie vyrástlo na inštinktoch. Tie nás chránili pred nebezpečím. Sú však situácie, kedy nás inštinkt môže dostať do problému. Vezmite si také nebezpečenstvo a našu reakciu v podobe snahy utiecť. Ak vybehneme z horiaceho domu, zachránime sa. Ak začneme bežať keď zbadáme medveďa, uputame tým jeho pozornosť…

Keď sme vystavení stresu, naše vedomie sa zúži. Ako by sme mali menej informácií a čím menej informácií, tým ťažšie je dobré sa rozhodnúť…

Do problémov nás dostáva aj naša schopnosť racionalizovať (už to nemôže byť ďaleko), naša túžba upraviť si fakty (včera bolo pekne, aj dnes bude), naša neochota čeliť neistote (ako by som tu už bol), ale aj zaužívané modely (takto to fungovalo vždy). A samozrejme neochota poradiť sa, prípadne spýtať sa na cestu…

Odborníci hovoria, že každá aktivita sa podobá systému, kde je veľa premenných. Niekedy urobíme pár chýb a nič sa nestane. Niekedy urobíme jednu a zaplatíme za to životom… môžeme tie šance zvýšiť / znížiť, ale k nešťastiam dochádza.

Asi najpraktickejsie usmernenie je toto. Predstavte si, že každý deň budete vystupovať na ten istý kopec. Každý deň to bude iné. Bude iné počasie, terén, budete v inej nálade, v kondícii a v neposlednom rade budete mať pocit, že aj tá hora sa zmenila. Kľúčom k prežitiu je zakaždým zvážiť všetky + a -, stále pozorovať okolie a reagovať podľa okolností a ak treba, obrátiť sa a uchýliť sa do bezpečia…

.

V kontexte týchto dní sa hovorí o koronavíruse. Ak by sme Gonzalesovú teóriu aplikovali. Bolo by dobré oboznámiť sa s tým, aké sú skúsenosti tých, čo s vírusom bojovali pred nami. Potom je dobré zistiť, s čím máme do činenia. Ako taký vírus pôsobí, ako sa prenáša a čo naň zaberá. Potom je dobré prijať racionálne opatrenia – minimalizovať kontakt s ľuďmi, obmedziť cesty von, ak sa dá pracovať z domu, nosiť rúško, často dezinfikovať domácnosť, umývať si ruky a pokúsiť sa zlepšiť imunitu – jesť viac zeleniny a ovocia. Nezabudnite, že pre imunitu je dôležitý dobrý spánok. Ale aj zmysel – túžba prežiť. To čo nás oberá o vnútornú silu, je množstvo negatívnych správ. Dnes viac ako v minulosti treba obmedziť sledovania správ. To podstatné už predsa viete. Nájdite takú mieru, aby ste mali prehľad a neprepadali panike. Tá znižuje šancu, že se nenakazíte. Napriek obmedzeniam, zachovajte istú rutinu a rád v živote. Žite svoj život, napriek obmedzeniam a radujte sa aj z maičkostí. Možno to bude jedným z posolstiev tohto obdobia do budúcnosti…

Kniha sa číta veľmi pútavo. Gonzales preplieta jednotlivé príbehy a skúsenosti s teóriou. Ak chcete, dozviete sa veľa o zmysloch, racionálnom uvažovaní, o zúženom vedomí, inštinktoch, neurónoch a mnohých ďalších „pochodoch“, ktoré nám bežne ostávajú skryté a pritom môžu výrazne ovplyvniť naše rozhodnutie.

Tomáš Hupka

Laurence Gonzales je autorom niekoľkých kníh. Kniha Umenie prežiť sa stala bestsellerom a aj podklaodm pre tento článok. Gonzales na jej podklade vypracoval množstvo prednášok pre konkrétne firmy, ale aj aktivity. Stal sa poradcom pre hasičov, ale aj radil pilotom ktorý pristávajú na lietadlových lodiach a musia sa skoncentrovať na dôležité a vypnúť nepodstatné v zlomku okamihu.

Zdroj fotografie:

www. facebook.com/theclimblife/