Denník N

Koronavírus a premeny Milána

Ako sa zmenilo Miláno s koronavírusom?

Na etapy…

Skôr ako sa rozpíšem o našej aktuálnej talianskej situácii, chcem upresniť pár info o uzle talianskej ekonomiky, teda Miláne.

V Miláne sa ráta každá minúta, ak nie sekunda. Bežne utekáme na metro a keď ho nestihneme, sme rozladení z tabule nad našimi hlavami, ktorá nás informuje, že nasledujúce metro príde až o celú minútu. V obchodoch sa tiež pohybujeme s istou promptnosťou, ukladáme zručne potraviny na pohyblivý pás už pri prvom voľnom centimetri a nakladáme do tašiek tak rýchlo, že si pri tom radšej, len aby sme nespomalili zákazníkov po nás, nezapneme ani bundu. Zo slušnosti zdravíme všetkých, ktorí sa mihnú v našej bytovke, lebo netušíme, ktorí z nich sú naši susedia a ktorí len návštevníci… Nepoznáme našich susedov. Nemáme čas na kamarátov, s ktorými neraz trvá týždne, kým sa nám podarí zorganizovať aperitivo, či nebodaj večeru. Utekáme do práce a z práce, vlastne ani nevieme prečo sa tak ponáhľame, no je to jednoducho súčasť tohto mesta… Produktivita, ekonomika a organizovanosť, ktoré nám závidí aj hlavné mesto Talianska.

Ako sa zmenilo Miláno s koronavírusom?

Na etapy…

Etapa prvá

Panika a vykupovanie supermarketov. Zatvárajú školy, niektorí začínajú pracovať z domu, bary otvorené len do šiestej, no reštiky normálne fungujú. Veľa kontrastov a málo ľudí v metre. No netrvá to dlho, lebo bary opäť normálne po pár dňoch fungujú a mestská hromadná doprava sa zapĺňa. Nie, nedodržiavame bezpečnostné odstupy, z rúšiek a dezinfekčných gélov sa stal nedostatkový tovar a ľudia tak úplne nechápu vážnosť situácie. Ja medzi prvými, nakoľko mi home office nie je povolený a musím normálne chodiť do práce. Šéfka to komentujeme slovami ako hypochondria, či skupinová psychóza bez racionálnej príčiny.

Etapa druhá

Nový dekrét. Vraj týždeň nestačil a naďalej všetky školy, kultúrne inštitúcie, športové strediská a kostoly (rozumej omše) ostávajú zatvorené. Mesto normálne funguje, s kolegami veselo každý deň kávičkujeme v bare rozoberajúc Covid. Ako to ovplyvní ekonomiku, či nám naozaj hovoria ako sa veci majú, či sa situácia nezľahčuje, prečo sa nehovorí o počte nakazených v Miláne… Rozprávame sa veľa, v podstate normálne fungujeme. Až do nedele.

Etapa tretia

Nemocnice sú plné. Doterajšie obmedzenia neboli dostačujúce, doktori a zdravotníci apelujú: „Ostaňte doma!“Celé Lombardsko a ďalších štrnásť okresov sa stali „červenou zónou“, čo znamená, že ich nemožno opustiť. Bary už po 18 hodine neotvoria, von sa má ísť len ak je to naozaj nevyhnutné (i keď nový dekrét to nešpecifikuje), zamestnávatelia majú podporovať smart working alebo dať pracovníkov na dovolenku. Avšak ak je to nevyhnutné, môžu naďalej pracovať s certifikátom od zamestnávateľa.

Etapa štvrtá (posledná?)

Deň na to sa však presunieme do ďalšej fázy, nakoľko premiér Conte vyhlási celé Taliansko za červenú zónu. Konečne pracujem z domu.

  1. marca vychádza nový dekrét, ktorý je o niečo jasnejší. Policajti kontrolujú pohyb ľudí po vonku, otvorené sú už len potraviny, lekárne a trafiky.

Situácia v nemocniciach sa žiaľ nezlepšuje, naopak. My sme doma, náš pohyb po vonku je obmedzený na vysypanie smetí a nakúp základnej potravy (samozrejme nakupuje len jeden z nás).

A v tomto chaose, zákazoch a „domácom väzení“ ako niektorí nazývajú karanténu zrazu Miláno ožíva. Ožívajú vzťahy, balkóny, domovy… Upratujeme, perieme záclony, robíme poriadky v nahromadených dokumentoch, ale aj v nás. Zrazu sa nemáme kam náhliť, môžeme dokonca pracovať v pyžame a pri raňajkách. V obchodoch dodržiavame bezpečnostné vzdialenosti a pri pokladni trpezlivo čakáme, kým sa zákazník pred nami so svojím nákupom oddiali, nakoľko dovtedy pokladník nemôže začať nahadzovať náš tovar. Nie je nám dlho, sekundy ani minúty už dáky týždeň nerátame. Nezachránia nás a nepotrebujeme ich, lebo náš celodenný program sa odohráva doma. S rodinou, partnerom, či spolubývajúcimi. Lezieme si na nervy, no zároveň si ceníme čas, ktorý nečakane máme k dispozícii jeden pre druhého. Vtipkujeme o tom ako sa po koronavíruse znásobia rozvody a domáce vraždy… no len naoko.

Obedujeme, večeriame a neplánujeme. Ja, čo milujem svoj diár a organizovanie, vôbec nerozmýšľam o tom, čo bude… ani o tom, čo spravím, keď budeme môcť zase normálne fungovať. Nemusím nič, neviem ani dokedy budem môcť naďalej pracovať z domu a kedy mi povedia, že sa musím dať na nútenú dovolenku. No nerobím si z toho hlavu, je to vlastne oslobodzujúce zrazu nič nemusieť. Spievať na balkóne talianske pesničky, kývať na susedov z bytoviek oproti, tlieskať a priať si dobrú noc akoby sme sa všetci medzi sebou poznali.

Zajtra ráno budem opäť spolupracovať s kolegami, ktorí mi prídu ešte viac fantastickí ako normálne, lebo by mi ani vo sne nenapadlo že sa budeme vedieť tak pekne zohrať a fungovať na diaľku. Navarím ja alebo priateľ, pri obede si pozrieme časť nášho seriálu, vrátim sa k práci a keď skončím si zacvičím alebo zatancujem.

Vymýšľame nové recepty, organizujeme videohovory a odpovedáme na správy ľudí, s ktorými sme roky neboli v kontakte… Možno zase upraceme ďalší kúsok nášho bytu alebo spravíme koncert na balkóne.

Nie je to idylka, i keď to tak môže znieť, len snaha o (pre)žitie v ako takej rovnováhe, nevyhnutnej k tomu, aby sme mohli zniesť ranné články a večerné správy.

Pri pohľade na čísla z nemocníc a nekrológov akosi nikomu nenapadne sťažovať sa na tento nový domáci režim… A to nesťažovanie sa a spolupatričnosť je práve to, čo si cením tieto dni úplne najviac.

Teraz najčítanejšie

Mária Škamlová

Píšem o vzťahoch, pocitoch, ľuďoch a ich príbehoch... Očami ženy, Slovenky v zahraničí (cudzinky pre Talianov) a psychologičky. Občas pútavo, často emotívne.