Myslí niekto aj na deti bez internetu?
“Pani učiteľka, a kedy prídeme zas do školy?” – pýta sa ma jedna z mojich štvrtáčok v stredu pred chrípkovými prázdninami vyhlásenými na štvrtok a piatok. “To neviem…” odpovedám, lebo už tuším, že to nebude situácia na dva dni ani na dva týždne.
Dievčatá sklamane berú dva pracovné listy domácich úloh, čo som ešte rýchlo po tom, ako skončilo vyučovanie stihla pripraviť a odchádzajú domov. Po tých, ktorí v ten deň chýbali, ostali v laviciach kopy učebníc a zošitov. Prečo?
Do našej školy totiž chodia žiaci z miestnej osady a niektorí z nich v jednej miestnosti s rodičmi a súrodencami len ťažko nájdu priestor na učenie. Aj keď často chcú, učebnice prinesú občas z domu dotrhané a popísané, so slzami v očiach a ospravedlnením na papieri. V škole je to bezpečnejšie, vždy si ich tam môžu nechať, ostať po vyučovaní a spraviť si domáce úlohy tam. Teda, mohli. Až doteraz.
Keď pozerám správy, čítam noviny a vyjadrenia politikov, nedá sa mi nepozerať sa na to všetko cez prizmu mojich detí. Školy sa zavreli, internet však prepukol s online učebnými metódami, stránkami zdarma, videami na vysvetlenie učiva. Tisíce učiteľov robia so žiakmi videohovory a na niektorých školách sa zdá, že sa život nezastavil, len prešiel na inú formu existencie. Nechápte ma zle – je skvelé, že väčšina žiakov má možnosť pokračovať s matematikou či slovenčinou aj v tejto komplikovanej situácii. Nebezpečenstvo však nastáva, ak si v našej bubline neuvedomíme, že toto bohužiaľ na Slovensku v roku 2020 stále nie je dostupný štandard. Je skvelé podporovať v učení žiakov, ktorí na to majú prostriedky. Akosi sme sa však zabudli opýtať, čo s tými, ktorí ich nemajú. Môžeme tráviť a aj trávime dni vymýšľaním schém (rôznych stupňov realistického prevedenia) distribúcie pracovných listov, nové učivo však cez ne nepreberieme.
Čo sa teda stane, keď sa všetci do škôl vrátime? Bude pani učiteľka kvôli tým, ktorí doma internet nemajú, preberať učivo s celou triedou opäť? Je to fér? Nie je? Máme plán, čo s prvákmi, ktorí možno zameškajú mesiac či dva učiva a nemajú rodičov, ktorí sa im doma môžu venovať? Prepadnú zas tí, ktorí najviac potrebujú potiahnuť? Čo ukážu testovania T5 a T9 u týchto detí budúci rok? Spomenieme si vôbec na túto krízu, alebo si zase povieme, že sa teda asi moc neučili?
Na žiadnu z týchto otázok odpoveď nemáme, ani ich teraz neočakávam. Očakávam však, že si ich zodpovední budú klásť. Nie len teraz, ale hlavne, keď to celé prehrmí. Stále existujú na Slovensku deti, a nie je ich málo, ktoré doma tašky, perá a učebnice nemajú a pre ktoré je škola jediným miestom, kde sa môžu učiť. A netýka sa to len detí z osád. Nelimitovaný prístup na internet, tlačiareň, na ktorej môžme tlačiť, koľko sa nám zachce či moderné telefóny a tablety nie sú všade samozrejmosťou. Systém a školy síce môžu online vzdelávanie podporovať, ale nie očakávať.
Pevne verím, že pre tieto deti nájde v súčasnej situácii systém odpoveď, že ich nenechá zabudnuté, ako sme svedkami už niekoľko politických období. Verím, že žiadny žiak či žiačka sa po návrate do školy nebude cítiť bezmocne, hlúpo a zosmiešnene medzi spolužiakmi len preto, že nemôže ovplyvniť, kde sa narodil alebo narodila. Verím, že učitelia, ktorí sa budú do tried vracať, budú chápavo pristupovať k tým, ktorí by možno aj chceli, len nemajú ako. Verím, že žiadny prváčik neprepadne kvôli tomu, že sa mu rodičia nemohli venovať a nezvládol abecedu.
Sú deti, rodiny a komunity, ktoré budú najbližšie týždne a mesiace zápasiť nie s tým, aký kanál si prepnú či akú knihu si prečítajú a kedy už konečne vyjdú z bytu, ale s tým, či sa budú mať kde umyť a čo na večeru, prípadne kde zoženú nejaké tie rúška, aby mohli vôbec nastúpiť do autobusu nakúpiť základné potreby. Ak niečo vo vykúpených obchodoch ostane. Myslime na privilégiá, ktoré máme a prispejme v školstve aj v iných oblastiach k tomu, aby nikto nebol v dôsledku tejto krízy uvrhnutý do ešte väčšej sociálnej priepasti. Aby keď sa tieto deti do školy konečne vrátia, mohli mať namiesto sĺz a zmätku, že sa preberá niečo, čomu nerozumejú, na tvári úsmev. Úsmev z toho, že sú zas tam, kde svoj potenciál môžu rozvíjať bez ohľadu na to, či v ich izbe svieti počítač a telefón s pripojením na internet. A nech ministrom, analytikom, riaditeľom a nám učiteľom svieti tak isto ako na počítači upozornenie, že je našou úlohou, aby sme vytvorili procesy, triedne, školské či systémové, ktoré túto novú priepasť v školstve a v detských srdciach neprehĺbia, ale naopak, vedome a po troške vyrovnajú.
